Rivals 1. kapitola 1/3

 názov: Rivals
paralelná poviedka k poviedke Ghosts 
(poviedka Ghosts sa objaví neskôr)
varovanie: trojka

pár: Kim Min Suk/Jung Kyoung-Ho/ Hyun Sang Hee
poznámka: Kim je z doramy shut up flower boy band
Kyoung-Ho (tam nehrá)
obsah: Stredoškolák Kim Min Suk sa nedokáže len tak ľahko vyrovnať so smrťou svojho najlepšieho kamaráta. Od chvíle ako sa dozvie, že šlo o vraždu, a je z nej podozrivý Jung Kyoung Ho  popredný člen Yakuzy, nedokáže nájsť pokoj, stáva sa milencom tohto muža, aby sa k nemu dostal bližšie a zistil pravdu, no zároveň sa zaplieta aj do komplikovaného vzťahu so svojím spolužiakom... 

poznámka: venovanie udeľujem postupne každému komentujúcemu...

 Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 venované Sanasami, Ell a Lilith.

Zamierili až úplne na koniec chodby k tým posledným dverám.

Prešli okolo C triedy, ktorá bola takmer plne obsadená, okrem dvoch prázdnych miest. Min Su pocítil ako mu po chrbte prebehol mráz, keď si uvedomil, že na jednom z nich celkom blízko okna zvykol sedávať Sung Joon.

Na chvíľu sa mu zdalo, akoby videl jeho tvár zaliatu slnkom, akoby mal každú chvíľu zdvihnúť ruku, akoby ho chcel aj teraz pozdraviť.

Zastal. Cítil, ako sa mu taška pomaly zošmykla z pleca, a dopadla až k jeho nohám. Jej dopad sprevádzalo cinknutie prívesku, rovnaký, mal aj jeho kamarát, kedysi si ich vymenili, bola to súčasť ďalšieho spoločného rituálu, koncom roka mu mal Sung Joon vrátiť jeho rybku, ktorú mal na taške umiestnenú on, ale nikto nevedel, kam sa stratila, jeho veci sa našli, ale tá rybka medzi nimi nebola, akoby si ju niekto len tak pre zábavu zobral. Predstavoval si temnú postavu, ktorá sa svojimi lačnými prstami dotýka niečoho, čo patrilo jemu.

Stačila už len tá predstava na to, aby sa mu stiahol žalúdok.

„Min Su,“ zachytil za sebou opäť akési neisté zamumlanie.

Uvedomil si, že blokuje už aj tak preplnenú chodbu, no nikto sa mu neodvážil nič povedať, zrejme sa neodvážili ho prerušovať, lebo sa obávali, že sa zosype, počul svojich spolužiakov hovoriť tichšie, tak ticho, akoby sa obávali, že ho zdvihnutie hlasu dostane na kolená. Úprimne povedané zrejme by reagoval útekom, alebo ranou päsťou, ale tento tichý, hlas patriaci jeho spoločníkovi, v ňom nevyvolával hnev ani túžbu si do niečoho udrieť.

„Si v poriadku?“

„Áno, prepáč, len som sa tak zamyslel.“

Bolo to už po druhý raz, čo Sang Hee zabránil tomu, aby jeho sebaovládanie stroskotalo. Bol mu naozaj vďačný.

„Aha. Mám ti pomôcť?“

„Nie, ja to zvládnem...“ zhlboka sa nadýchol.

Zohol sa po svoju tašku, hodil si ju späť na plece a pokračoval ďalej, akoby sa vôbec nič nestalo.

Mal pocit, akoby na chvíľu vážila viac než by dokázal zniesť, ale podarilo sa mu ju dostať do polohy, v ktorej bola predtým.

Pre istotu sa už vôbec nezastavoval, až kým napokon neskončil na svojom mieste v triede D. Zložil tašku, vytiahol zošit, knihu a pero a všetko to plesol na stôl, bez záujmu hľadel pred seba a nikoho si nevšímal.

Počul ako si aj Sang Hee sadol trochu ďalej až k nástenke, kde zvyčajne sedával on, ale aj tak na chrbte cítil jeho pohľad. Škripot jeho stoličky, akoby prehlušil všetko ostatné, mal pocit, akoby všetko stíchlo odkedy oni dvaja vošli do triedy.

Neznesiteľné ticho ho znervózňovalo.

Jeho miesto bolo v strednom rade. Za dievčaťom s kvetinovou vôňou, nikdy ju neoslovil, ani sa jej poriadne nepozrel do tváre, ale jej vôňu si zapamätal a vyvolávala v ňom predstavy spájajúce sa so školou.

Dnes mala vo vlasoch aj jednu z tých farebných čeleniek, ktoré často nosievala, nikdy predtým si nikoho tak detailne nerozoberal. Mal pocit, akoby až doteraz chodil po svete s klapkami na očiach.

„Ahoj,“ zatiahla nesmelo.

Hluk v triede dosahoval maximum,  ledva ju počul.

„Hmm, Ahoj...“ pozdravil jej.

Zazvonilo.

Dúfal, že ho to vyslobodí. Učiteľ neprišiel, ale všetci sa akosi automaticky presúvali k miestam a niektorí si až teraz vyberali pomôcky. Hluk ešte viac zosilnel, na takmer neznesiteľnú úroveň.

Spolužiačka z neho ďalej nespúšťala oči.

Nikdy spolu neprehodili viac slov, lebo ona sa vždy hanbila a on o dievčatá nejavil takmer žiadny záujem, ale ona naňho stále hľadela tými svojimi veľkými očami.

„Mrzí ma to...“ povedala potichu.

Hodil na lavicu zošiť a nejaké pero a prísne si ju premeral pohľadom.

„Prečo? Vy dvaja ste nemali nič spoločné, alebo sa snáď mýlim?“ Pokúšal sa mierniť, ale aj tak to znelo hrubo.

Pokrútila hlavou, alebo prisvedčila. Nevedel.

Naklonila sa bližšie k nemu.

„Nie len ty si ho mal rád...“ zamumlala nespokojne a viac mu nevenovala pozornosť.

Otvoril zošit a pozeral sa na popísané riadky z minulého týždňa. Na odkazy na okraji, kde si poznačil časy odchodov niektorých vlakov.  

Siahol dovnútra svojej lavice, aby z nej vybral pravítko a kružidlo, ktoré bude zrejme potrebovať na geometriu.

A podarilo sa mu nájsť rybku, bola tam, ležala celkom na dnes spolu s akousi obálkou. Cítil ako sa mu srdce prudko rozbúchalo. Rýchlo zhrabol pravítko aj kružidlo a potom predstieral, že ešte niečo hľadá, položil si tašku na kolená a využil príležitosť, keď do triedy vošiel učiteľ.

Strčil rybku aj s obálkou do vnútra a starostlivo tašku zazipsoval.

Niekto poznal ich hru a vrátil mu prívesok aj s listom. Bolo to šialené, mal pocit, že nemôže voľne dýchať.

No cítil aspoň slabé zadosťučinenie, že sa napokon dostal až do svojej triedy, aj keď to dnes bol asi jeho vrcholný výkon a nikto by od neho nemohol očakávať nič viac.

Bolo to s ním naozaj dosť zlé, balansoval na pokraji niečoho, čomu ani sám nerozumel. Bol stratený kdesi v tieňoch, ktoré ho každú chvíľu mohli zraziť z nôh. Možno si mal zobrať tie lieky na upokojenie a neodmietnuť ich tak agresívne, nebol to predsa prejav slabosti, smútiť za kamarátom a byť z toho tak trochu mimo, hlavne keď bol jeho najlepší kamarát zavraždený, tak blízko školy, jeho telo bolo nájdene na stanici neďaleko odtiaľto, pri jednom z nepoužívaných nástupíšť.

Ležal tam v tme.

Sám.

Pevne stisol pero a pokúšal sa nemyslieť číslo toho detektíva, ktorý za ním prišiel, a kládol mu otázky, dal mu svoju vizitku, keby si náhodou spomenul na niečo dôležité, ale čo mohlo byť také dôležité, že kvôli tomu zabili šestnásťročného chlapca? Nevedel. Desil sa toho, že nepoznal odpovede.

Zistí pravdu. Nie preto, aby bol vinník odsúdený, na tom mu až tak veľmi nezáležalo, ale chcel vedieť,  ako sa to stalo.

Povrávalo sa niečo, šepkalo sa to a postupne to prechádzalo od tých najnižších miest, až k oficiálnym, hovorilo sa o spojení s mafiou, a o mladom bossovi, ktorý si na svojom území urobil poriadok a jeho kamarát sa stal odstrašujúcim príkladom jeho moci, hovorilo sa o tom len veľmi opatrne, tak slušne ako sa len dalo, a nikto nechcel povedať viac než bolo nutné.