paralelná poviedka k poviedke Ghosts
(poviedka Ghosts sa objaví neskôr)
varovanie: trojka
pár: Kim Min Suk/Jung Kyoung-Ho/ Hyun Sang Hee
poznámka: Kim je z doramy shut up flower boy band
Kyoung-Ho (tam nehrá)
obsah: Stredoškolák Kim Min Suk sa nedokáže len tak ľahko vyrovnať so smrťou svojho najlepšieho kamaráta. Od chvíle ako sa dozvie, že šlo o vraždu, a je z nej podozrivý Jung Kyoung Ho popredný člen Yakuzy, nedokáže nájsť pokoj, stáva sa milencom tohto muža, aby sa k nemu dostal bližšie a zistil pravdu, no zároveň sa zaplieta aj do komplikovaného vzťahu so svojím spolužiakom...
poznámka: venovanie udeľujem postupne každému komentujúcemu...
Hodnotenie
venované Lilith, Sanasami, Ell.
Počas celého školského dňa si
neurobil ani len jedinú poznámku. Len tam sedel a hľadel a pohľadom posúval
ručičku, ktorá visela nad tabuľou. Zdalo sa mu, akoby prešla takmer celá
večnosť, kým skončila aj tá posledná hodina, všetci čo najrýchlejšie opustili
triedu, ale on dosť dlho sedel na svojom mieste, kým sa odhodlal vstať.
Nevedel,
čo urobí s tým listom, no bolo mu jasné, že ho nedokáže hneď otvoriť a prečítať.
Potreboval čas na to, aby dokázal čeliť tomu, čo tam bude napísané, bez toho,
aby sa zrútil. Dnes k tomu nemal ďaleko a nemohol riskovať ďalší
otras. Potreboval nejaké rozptýlenie a to hneď.
Predpokladal, že už bude v triede sám, ale keď vkladal do tašky svoj zošit
a pero, všimol si, že niekto naňho hľadí.
„Sang Hee...“ oslovil svojho
spolužiaka tentoraz on, lebo to vyzeralo tak, že zaradí spiatočku a niekam
mu ujde. Zrejme ešte tak celkom nedôveroval tomu ich malému zmiereniu počas
dnešného rána, obával sa, že kúzlo toho okamihu pominulo a on by sa mohol
opäť uzavrieť do seba. Preto potlačil značné nepohodlie spojené s tým, že
sa naňho práve takto díval, ako ranené zvieratko, ktoré by potrebovalo ošetriť
a poláskať.
„...Chceš sa so mnou dnes učiť?
Ja, neurobil som si žiadne poznámky a akosi neviem, ani o čom sa
hovorilo... Ak by ti to nevadilo, mohli by sme sa učiť spolu...“ nevedel, prečo niečo také práve teraz navrhol,
učenie ho ani tak veľmi nezaujímalo, ale nechcel sa vrátiť domov a tráviť čas
zavretý vo svojej izbe. Potreboval nejaké rozptýlenie.
„To by sme mohli...“ neisto sa
naňho usmial. Nikdy predtým si neuvedomil, ako veľmi mu to pristane, keď sa
usmieva.
„Pôjdeme ku mne... Moji rodičia
dnes nie sú doma. Budeme mať dosť
času... teda, ak... ti to tak vyhovuje?“ neisto vyjachtal Sang Hee a opäť klopil
oči k zemi.
„Súhlasím.“
„Dobre, tak mali by sme už ísť, lebo nám ujde
vlak...“ pripomenul mu stále tak trochu nervózne, akoby ich snáď čakalo prvé
rande.
„Okej, tak poďme...“ vykročil smerom
k dverám ako prvý, ale na chodbe, so svojím spolužiakom zrovnal krok.
Chystali sa vkročiť na ďalšie
miesto, ktoré nateraz považoval za rizikové. Prešli na nástupište, ktoré bolo
neďaleko od školy, mali kúpené študentské lístky s mesačnou platnosťou,
takže sa nemuseli nikde zastavovať.
Po celý čas ich sprevádzali
napäté pohľady spolužiakov, nepridali sa k žiadnej skupinke šli svojou
vlastnou cestou.
„Bývaš ďaleko?“ opýtal sa ho, keď
sa už pomaly blížili k nástupišťu. Bolo blízko školy, stačilo prejsť len
kratší úsek, vždy sa mu táto cesta páčila, tá cesta späť, cítil sa voľný, akoby
zbavený všetkých starostí.
„Tri zastávky od štvrti...“
„Tam to poznám. Chodieval som tam
za jednou kamarátkou... Možno ju poznáš...“
Sang Hee sa trochu viac narovnal.
A výškový rozdiel medzi nimi bol zrazu omnoho viac viditeľný. Čím dlhšie
spolu hovorili o zdanlivo nevýznamných veciach, tým viac sa upokojoval,
prestal mu kolísať hlas a hovoril omnoho zreteľnejšie.
„Áno, poznám, myslím, že sa pred nejakým
časom odsťahovala...“
Min Su prikývol. Bolo to tak, odišla
kvôli problémom s bývalým priateľom. Robil jej zo života peklo, ale teraz
sa už mala dobre, napísala mu, že pracuje na istej veterinárnej klinike a konečne
má čas na to, aby si dala do poriadku svoj život, ale o tom mu nechcel
rozprávať. Povedal mu o dni, keď s ňou šiel na súťaž psov.
Netrvalo dlho a stáli spolu
na nástupišti, ďalej od miesta, kde zvyčajne čakal na vlak s kamarátom. No necítil tu rovnakú tieseň,
ako vtedy, keď prešiel okolo jeho triedy. Bolo to iné, akoby bol stále blízko
neho a odniekiaľ ho pozoroval, takto to cítil, aj keď takým veciam
samozrejme neveril, považovalo sa to dnes už za prežitok veriť na duchov, a podobné
záležitosti, zvyčajne to všetko aj tak boli len lacné triky.
Dôležité bolo len to, že vlak
dorazil do stanice, ľudia sa začali drať dopredu, a oni skončili
pritisnutý, takmer až na opačnej strane.
Nemal sa ani čoho chytiť kvôli
tej tlačenici, ktorá nastala. Predchádzajúci vlak zrejme musel meškať, preto to
bolo omnoho viac ľudí než zvyčajne a všetci boli dosť nervózni. Min Su sa
chytil svojho spolužiaka, neostávalo mu nič iné len objať ho okolo pása a držať
sa ho, bol malý a takmer stratený v celom tom dave.
„Prepáč, inak to asi nepôjde...“
zamumlal, keď sa za nimi konečne zavreli dvere a vlak sa dal do pohybu.
„To nevadí. Len sa dobre drž...“
Jedno prudko trhnutie takmer
spôsobilo, že sa celý dav ľudí zvalil na zem, ale nemali už ani kam spadnúť.
Min Su tlmene zastonal, keď
pocítil ruku na svojom zadku. Pozrel na svojho spolužiaka a uvedomil si,
že jednou rukou ho objíma a keď sa chcel otočiť, pocítil ako sa ruka v panike
pokúšala stiahnuť, Sang Hee bol celý červený, a vyhýbal sa pohľadu naňho.
„Min Su, ja...“
„Nechaj ju tam...“ pošepol mu a keďže
si nebol istý, či ho počul, odvážil sa držať sa ho okolo pása len jednou rukou
a tou druhou naviedol jeho ruku, tam kde ju potreboval.
Sang Hee to pochopil. Stískal ho a hladil. Cítil ako ho jeho
prsty začali dotýkať cez napätú látku nohavíc.
