pár: Kim Myung-soo/Dennis O´Neil (napol Američan, napol Kórejčan)
varovanie: sex za peniaze, pyšný a rozmaznaný_uke, vzťah so starším mužom (pribl. o 10 rokov starším, žiadny dedo :D)
obsah: Myung-soo (18) sa nevie zmieriť s otcovým bankrotom. Aby si udržal životnú úroveň, na ktorú bol zvyknutý, prijme ponuku jedného z otcových bývalých obchodných partnerov a začne žiť životom vydržiavaného milenca.
Poznámka: poviedka bude vychádzať nepravidelne.
Hodnotenie
varovanie: sex za peniaze, pyšný a rozmaznaný_uke, vzťah so starším mužom (pribl. o 10 rokov starším, žiadny dedo :D)
obsah: Myung-soo (18) sa nevie zmieriť s otcovým bankrotom. Aby si udržal životnú úroveň, na ktorú bol zvyknutý, prijme ponuku jedného z otcových bývalých obchodných partnerov a začne žiť životom vydržiavaného milenca.
Poznámka: poviedka bude vychádzať nepravidelne.
Hodnotenie
venované Ell, Lilith.
„Vyplníte mi ešte tieto papiere,
aby sme mohli celú vec uzavrieť...“
Myung-soo hľadel na formuláre,
ktoré k nemu riaditeľ prisunul. Predpokladal, že ten muž bude robiť
Dennisovi problémy, že ho nechá čakať, a bude ho naťahovať, tak ako to
robil jemu, keď za ním prišiel, aby žiadal o odklad školného. Kým jemu dal
jasne najavo, že škola potrebuje finančné prostriedky, a dal mu jasne
najavo, že nemá záujem s ním ďalej diskutovať, teraz bol zrazu samá
ochota, a neustále sa usmieval.
„Pán O´Neil, som naozaj rád, že
ste za mnou prišli osobne. Mrzí ma celé to nedorozumenie so školným...“
„Predpokladám, že všetko
zariadite tak, aby to vstúpilo do platnosti čo najskôr.“
„O to sa nemusíte obávať.
Samozrejme, že je našou prioritou, aby váš chránenec, školu dokončil,“ pozrel
naňho omnoho priateľskejšie ako zvyčajne. No trvalo to len krátko, všetku svoju
pozornosť venoval jeho spoločníkovi.
„Som rád, že si rozumieme, pán
riaditeľ,“ povedal Dennis.
Chlapec začal vyplňovať svoje
údaje, a pokúšal sa nevšímať si riaditeľovo nadšenie. S ním takto
nikdy nehovoril, ani predtým, keď mal peniaze. Cítil sa bezmocný, úplne vydaný
do jeho rúk a dúfal, že riaditeľ si nepredstavuje pod slovom chránenec to, čo má na mysli on. Na
chvíľu sa mu pred očami vynorila spomienka na noc, a následne aj na ráno,
ktoré prekonalo všetky jeho očakávania. A bol až podozrivo spokojný na to,
čo tí muži urobili s jeho telom.
Radšej pevne uchopil svoje pero a pustil
sa do vypĺňania tých drobných koloniek. Netrvalo dlho a mal všetko
vypísané, podpísal sa ako žiadateľ a povedal:
„Nech sa páči, pán riaditeľ.“
Podal mu späť tie papiere a sledoval
ako si ich pozorne prezrel.
„Výborne, Myung-soo.“
Otočil sa späť k Dennisovi.
„Ja sa už o to postarám.
Dohodnem to aj s učiteľmi a vypracujeme ti plán tak, aby si všetko
stihol. Budú ti priebežné úlohy posielať elektronickou formou, nebude to
problém, však?“
„Ja ne...“ chystal sa mu povedať,
že momentálne nemá prístup na počítač,
ale Dennis mu pod stolom stisol ruku a predbehol ho.
„Žiadny problém, sám sa postarám
o to, aby mal všetko, čo bude potrebovať na štúdium,“ prisľúbil jeho
milenec a on pocítil, ako sa mu nesmierne uľavilo. Cítil ako mu milenec ruku pustil.
„Tak v tom prípade, je to
všetko, pán O´Neil. Zavolám vám, keď bude vaša žiadosť oficiálne vybavená,
pokúsim sa, aby to bolo ešte v priebehu dnešného dňa. Nepredpokladám, že
by sa mali vyskytnúť nejaké komplikácie.“
„Ďakujem vám, pán riaditeľ...“
Po krátkej rozlúčke, napokon
opustili jeho kanceláriu.
Dennis položil ruku na jeho plece
a odviedol ho zo školy, bez toho, aby mal možnosť pozhovárať sa so svojimi
spolužiakmi. Nechcel mu to dovoliť vzhľadom na tú ich dohodu. Zrejme sa obával,
že by o tom mohol hovoriť s niektorým so svojich kamarátov, ale to v žiadnom
prípade nehrozilo, nedokázal by povedať nič o tom, čo sa stalo bez toho,
aby so seba neurobil to... čím nepochybne aj bol, keby niekto čo len tušil, ako
začal obchodovať so svojím telom. Nechal to všetko na riaditeľa, aby sa
rozšírila oficiálna verzia, ktorú si pripravil on. Dovtedy nechcel povoliť
žiadny kontakt. Bolo to zvláštne opúšťať budovu školy, prejsť zadným východom a predstavovať
si aké to bude, keď sem odteraz už bude chodiť len na konzultačné hodiny a preskúšanie,
už to nebude rovnaké, ako keď tu študoval. No nemal možnosť sa nad tým dlhšie
zamýšľať, lebo jeho partner sa dosť ponáhľal.
Netrvalo dlho a opäť sedeli
v jeho luxusnom čiernom aute. Dalo sa do pohybu hneď ako nastúpili.
Dennis si sadol oproti nemu.
„Kam to bude, pane?“ opýtal sa
šofér.
„Do domu pána Kima.“
„Ako si želáte, pán O´Neil.“
Myung-soo sa tešil na to, že si
idú pozrieť jeho dom. Potreboval
vidieť výsledky svojej činnosti. Hlavne teraz, keď sa veci tak skomplikovali.
Predtým než šli do školy, požiadal
svojho partnera, aby mohol zavolať matkinmu lekárovi. Súhlasil pod podmienkou,
že bude pritom.
Doktor zatiaľ nesúhlasil s jeho
návštevou, povedal, že je priskoro a ešte bude musieť prejsť nejaký čas
počkať.
Odporučil mu, aby sa zastavil v pondelok,
počas návštevných hodín pre verejnosť.
Predpokladal, že vtedy už bude vhodné, aby bola prvý raz konfrontovaná s vonkajším
svetom. Myung-soo sa spoľahol na názor odborníka.
No aj tak ho mrzelo, že sa s ňou
nemôže porozprávať, no potešilo ho aspoň to, že pôjde domov. Aspoň na chvíľu bude všetko opäť normálne. Zabudne na všetky
starosti a konečne sa všetko začne obracať k lepšiemu.
Pohodlne sa oprel o sedadlo a pozrel
na svojho partnera.
„Dennis?“
Mladík k nemu otočil hlavu.
„Potrebuješ ešte niečo, Myung-soo...“
„Ako dlho poznáš Kyung-pyo?“
„Pár rokov, kedysi sme sa spolu chodili...“
„Ublížil ti?“
„Prečo si to myslíš?“ Dennis
naňho poriadne zvýšil hlas, až sa strhol.
„Tváriš sa tak zvláštne, keď
niekto spomenie jeho meno...“
„To sa ti iba zdá...“ zamumlal
nahnevane.
„Prepáč, nechcel som ťa rozčúliť,
len ma to prekvapilo... Nezdá sa mi, že ho máš ktovieako rád...“
„Nenávidím ho.“
Myung-soo naňho chvíľu prekvapene hľadel. Nedávalo to
zmysel. Prečo by do ich vzťahu ťahal niekoho, kto ho vyslovene neznáša?
No nič viac z neho už
nedostal.
Dennis po zvyšok cesty tvrdohlavo
mlčal.
Zdalo sa, akoby mal z niečoho
strach, akoby ho niečo zväzovalo a bránilo mu to hovoriť.
Nenútil ho k tomu, aj tak sa
už dozvedel viac než potreboval.
