Horúčka 3. časť

 pár: LV/RW
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
poviedka bola dokončená, ale neprešla editáciou. Jednotlivé časti sú krátke, lebo vtedy som písala tak krátko.
Prečo ju sem dávam až dnes, lebo som na ňu zabudla a včera som si ju opäť všimla, lebo si upratujem veci pred prechodom na nový komp. A uvedomila som si, že už nie je celá na nete... 

poznámka: kapitola už rovno prešla ak korektúrou, a tam kde mi to nesedelo som pridala pár viet.

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

Pre Lilith.

Nepretržité chvenie drásalo moje telo. Nedokázal som potlačiť nepríjemnú triašku. Bol som poddajný ako gumová hračka. Vôbec som nemal silu sa brániť. Vsotili ma do tmavej miestnosti bez okien.

Moje telo zaplavila zmes protichodných pocitov. Zima sa striedala s teplom. Horúčka mi stúpala do hlavy. Neuvedomoval som si, ako sa volám ani to, kde sa nachádzam.

„Vodu, prosím,“ zachrapčal som. Len sa smiali a ponechali ma tam bez toho, aby vyhoveli mojej prosbe.

Zúfalo som sa plazil po dlážke v snahe nájsť nejaký oporný bod. Tenké slamené lôžko vo mne vyvolalo slabý náznak radosti. Pritiahol som si k sebe deravú deku. A ležal som tam, takmer bez pohnutia. Neviem koľko času prešlo, všetko sa mi zlievalo dokopy a prial som si, aby som zomrel skôr, než ma on podrobí svojej vôli.

Dvere sa pomaly otvorili. Zazrel som postavu odetú v čiernom habite. Bol to mladý chlapec. Mohol mať najviac sedemnásť rokov. Jeho tvár sa mi pred očami rozplývala. Sklonil sa ku mne a dal mi napiť z nejakej červenej šálky. Pridržal mi hlavu, aby som mal možnosť vychutnať si tú tekutinu až do dna.

„Len pokojne, všetko bude v poriadku,“ jeho hlas znel veľmi príjemne. Práve to ma začínalo desiť. Magické oči si ma postupne podmaňovali. Strácal som sa v tých tmavých zreničkách. Niečo ma však varovalo. Akýsi neznámy tlak zovrel moje vnútro. Nedôveroval som mu. Človek voľne sa pohybujúci medzi smrťožrútmi, nemôže byť nevinný. Opatrne mi priložil ruku na čelo. Strhol som sa a zúfalo som mu odtisol ruku.

„Ty si smrťožrút ?“ opýtal som sa znepokojene. Spomenul som si na omyl mojej malej sestričky. Verila niekomu koho nepoznala a kvôli tomu takmer zomrela.

„Nie, nemusíš mať obavy. Zatiaľ ešte nemám znamenie. Môj strýko si želá, aby som sa k nim oficiálne pripojil najneskôr o rok,“ odvetil chladne. Zovrel mi ruku tak silno, až som mal som sa bál, že mi poláme kosti.

„Ukáž mi ľavé predlaktie.“

Spokojne sa uškrnul a poslúchol ma. Pomaličky si vyhrnul rukáv. Videl som len bledú pokožku nepoznačenú ako čerstvo napadaný sneh.

Rukou som opatrne prešiel po mieste, na ktorom mali smrťožrúti vytetované znamenia. Bol to jasný dôkaz. Už som ho nemohol obviňovať. To však neznamenalo, že mu dôverujem, viac než predtým. Mohol si ho zakryť len preto, aby ma zmiatol. No napriek tomu ma to upokojovalo.

„Ako sa voláš ?“ z mojich úst zaznela ďalšia otázka. Vymanil si ruku z môjho zovretia. Pohodlne sa posadil na kraj postele a pomaly mi priložil na moje telo akýsi studený kúsok látky. Pokúsil som sa protestovať keď mi vyhrnul pulóver.

„Meno má veľkú moc. Predstavuje silu osobnosti každého z nás. To moje mi však k srdcu veľmi neprirástlo. Volám sa Tod. Neboj sa, ošetrím tvoje zranenia a potom môžeme pokojne pokračovať v rozhovore,“ pekná tvár sa skrivila, jeho pery sa mierne zachveli. Potešilo ma, keď rýchlo odbavil všetko čo bolo potrebné. Nesnažil sa mi zbytočne spôsobiť bolesť. Niečo v jeho pohľade však prezrádzalo dychtivosť.

„Musím sa odtiaľto nejako dostať. Moja priateľka bude veľmi nešťastná, sľúbil som jej, že sa vrátim,“ chcel som urobiť všetko preto, aby som mal možnosť byť s Hermionou. Doteraz som nenašiel odvahu pobozkať ju. Viem, že to bola chyba, ale stále som mal neodbytný pocit, že medzi nami stojí nejaká neviditeľná prekážka. Neodhodlal som sa prekročiť hranicu obyčajného priateľstva.

Nevedel som prečo s niečím takým zaťažujem práve tohto chlapca. Možno to súviselo s tým, že som bol tak blízko smrti, a možno to bolo preto, že som sa k nemu napriek všetkému upol, ako k poslednej nádeji.

„Ľúbiš ju ?“ opýtal sa posmešne. V jeho očiach sa opäť mihla akási skrytá zlosť.

„Áno,“ môj hlas sa zachvel, ale dokázal som to vysloviť. Situácia v meste bola taká hrozivá, že som ani nepomyslel na začatie nejakého vzťahu. Ľudia umierali píliš rýchlo a nečakane. Každý deň sa niekde vynorilo Temné znamenie. Práve teraz som však neľutoval, že som jej to nepovedal, možno to takto bude lepšie.

Očakával som od môjho spoločníka čosi viac než výraz znechutenia, podvedome som sa sťahoval do seba, akoby som očakával útok, ale on neurobil nič, čo by mi mohlo ublížiť.

„Pospi si, budem na teba dávať pozor,“ pošepol mi. Na moje rozpálené čelo dopadol drobný bozk. Inštinktívne som sa odvrátil. 

1. časť

2. časť