pár: LV/RW
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
poviedka bola dokončená, ale neprešla editáciou. Jednotlivé časti sú krátke, lebo vtedy som písala tak krátko.
Prečo ju sem dávam až dnes, lebo som na ňu zabudla a včera som si ju opäť všimla, lebo si upratujem veci pred prechodom na nový komp. A uvedomila som si, že už nie je celá na nete...
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
poviedka bola dokončená, ale neprešla editáciou. Jednotlivé časti sú krátke, lebo vtedy som písala tak krátko.
Prečo ju sem dávam až dnes, lebo som na ňu zabudla a včera som si ju opäť všimla, lebo si upratujem veci pred prechodom na nový komp. A uvedomila som si, že už nie je celá na nete...
poznámka: korektúra ešte nie je úplná, lebo je to zas nová časť, pôvodne
tam už bolo veľké odhalenie, ale myslím si, že je to ešte skoro,
poviedka sa tým predĺži, ale to nevadí...
Hodnotenie
Hodnotenie
Poznámka 2: tzv zbližovacia časť, myslím, že bude lepšie, ak ešte nejaký čas sa budú spoznávať skôr než bude to veľké...Okrem toho, kto by nechcel tráviť čas s Voldemortom Upgrade verziou :D
venované Lilith.
„Naozaj
sa chceš stať smrťožrútom?“ opýtal som
sa ho, keď sme dohrali poslednú partiu a bol som priveľmi unavený na to,
aby sme mohli pokračovať. Raz som ho porazil a odvetu vyhral on. Bolo to
príjemné, na chvíľu som takmer zabudol na to, že som vo väzení, a opäť som
mal pocit, akoby som bol v škole spolu so svojimi priateľmi.
Tod
na mňa hľadel tými svojimi chladnými očami, takto zblízka som si uvedomoval, že
je to pekný chlapec, ktorý by nepochybne pobláznil väčšinu našich dievčat
a zrejme aj niektorých chlapcov. Jeho prirodzená krása však ostávala
chladná a každý jeho úsmev akoby
bol len napodobeninou skutočného úsmevu. To, čo som predtým považoval len za
mylní prvý dojem, bola zrejme pravda.
„Oni
sú moja rodina, jediná skutočná rodina, ktorú som kedy mal...“ povedal niečo,
čo ma takmer zmiatlo. Pokúšal som sa spomenúť si na to, z ktorej rodiny by
asi tak mohol pochádzať.
Erby
na tých figúrkach mi pripadali známe, akoby som ich už niekde videl. No boli
čiastočne ošúchané, preto sa to nedalo tak celkom určiť, ale bol som si istý
tým, že pokiaľ je to známa rodina, určite ju poznám aspoň podľa mena. No
neodvážil som sa ho na to opýtať priamo.
„To
ma veľmi mrzí... Správal sa k tebe tvoj strýko zle... Nútil ťa, aby...“
„Nie,
nenútil. Vybral som si tento osud dobrovoľne...“
„Aha.“
Nič
podstatné som sa nedozvedel, no keďže som nemal v úmysle rozmýšľať
o veciach týkajúcich sa môjho života, radšej som kládol otázky jemu.
„A
tvoja mamka, nebojí sa o teba... Moja mamka by ma asi zabila...“ vedel som,
že niečo také by sa nikdy nestalo, no hľadal som si cesty, ako sa s Todom
spriateliť, videl v tom aspoň istú možnosť, ako ostať v spojení so
svetom.
Opäť
na mňa vrhol, taký zvláštny pohľad, napol nahnevaný, napol neurčitý.
„Obávam
sa, že to sa už nedozvieme. Je mŕtva...“ výraz jeho tváre sa zmenil, zrazu
pôsobil tak trochu zamyslene, akoby nad niečím uvažoval.
„Prepáč,
ja...neuvedomil som si to,“ nechcel som ho nahnevať, ani som sa nemienil
dotknúť citlivej témy.
„To
je v poriadku. Nemusíš sa kvôli tomu ospravedlňovať... Tvojím priateľom je
Harry Potter, zrejme často rozprávate o jeho rodine...“
„Áno,
dosť často, Harry o nich skoro stále zisťuje nové veci, lebo jeho teta
a strýko mu o nich povedali skoro samé lži...“ zarazil som sa, keď
som si uvedomil, akým smerom sa začína uberať náš rozhovor. A rýchlo som
sa pokúšal z toho vycúvať.
„Nuž
škoda, že si nechodil na Rokfort, je to tá najlepšia škola na svete...“ chcel
by som vedieť, kedy sa tam vrátim a či vôbec, dnes by som prijal hoci aj
hodinu elixírov.
„Ak
si to myslíš, tak to nepochybne bude pravda...“ povedal omnoho príjemnejším
hlasom než predtým.
Všimol
som si, že začína odkladať figúrky. Jeho dlhé prsty ich jemne navigovali.
„Už
odchádzaš?“ obával som sa, že som ho
mojimi otázkami až príliš unavil.
„Nikam
sa neponáhľam. Neobávaj sa, len to odkladám, aby figúrky ostali v dobrom
stave, musia byť udržiavané kúzlom...“
„Chápem,“ hlesol som nesmelo a sledoval
som, ako uzatvára celý ten zložitý vzor.
„Ja...
mohol by som sa o teba na chvíľu oprieť...“ chrbát ma opäť začínal bolieť, kvôli tomu,
ako som sa hrbil nad šachovnicou. Navrhol som to len tak, nič som od toho neočakával.
Dlhšiu
dobu o tom uvažoval, napokon súhlasil.
„Tak
poď bližšie...“ odložil šachovnicu tak, aby nám neprekážala. V jeho hlase
zaznievala nervozita.
„Ďakujem.“
Pohodlne
som sa oprel, a cítil som jeho ruky, ktoré akoby chvíľu váhali, kam sa
majú umiestniť, no napokon si svoje miesto našli.
„Ak
ti to prekáža, nemusíme...“
„Nie,
neprekáža, len to nerobím veľmi často... Už som takmer zabudol aké to je...“
„Tomu
nemôžem uveriť...“
„Je
to tak.“
„Nemožné.“
„Prečo
si to myslíš?“
„Chlapec
ako ty, musí mať predsa milión príležitostí.“
„To
nepopieram, ale len málokedy ich využívam.“
