Horúčka 5.3 časť

 pár: LV/RW
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
poviedka bola dokončená, ale neprešla editáciou. Jednotlivé časti sú krátke, lebo vtedy som písala tak krátko.
Prečo ju sem dávam až dnes, lebo som na ňu zabudla a včera som si ju opäť všimla, lebo si upratujem veci pred prechodom na nový komp. A uvedomila som si, že už nie je celá na nete... 

poznámka: korektúra ešte nie je úplná, lebo je to zas nová časť, pôvodne tam už bolo veľké odhalenie, ale myslím si, že je to ešte skoro, poviedka sa tým predĺži, ale to nevadí...

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

venované Lilith.

Prebudil som sa pritisnutý k mladíkovej hrudi. Matne som si spomínal na to, ako sme sa ešte chvíľu rozprávali, potom ma však únava premohla, ani neviem presne kedy som zaspal, bol to hlboký spánok, bez snov, bez akéhokoľvek znepokojenia. Bol som oddýchnutý a plný síl. Dúfal som, že to bude stačiť na to, aby som prežil ďalší deň.

Jeho ruky stále spočívali na mne, cítil som pravidelný tlkot jeho srdca, môj spoločník mal oči zavreté a očividne spal, chvíľu som sa díval na jeho peknú tvár a zvažoval som, či mám riskovať a pokúsiť sa mu vziať prútik, mohla to byť možno moja posledná šanca,  necítil som ani ten tlak v mojej hlave, váhavo som siahol rukou pod mladíkov habit.

Moje prsty sa dotkli končeka prútika, už som ho cítil pod svojimi prstami, aj keď na kontakt so mnou nereagoval priaznivo, očividne mi nesedel, no veril som tomu, že mi aspoň pomôže dostať sa odtiaľto, nič viac som nepotreboval. Trochu som potiahol, prútik sa mi vzpriečil, akoby som sa pokúšal vytiahnuť nejaké nesmierne ťažké bremeno a jemné vlnenie mágie, prebudilo môjho spoločníka. Chcel som odtiahnuť, ruku, ale nedokázal som to, akoby mi ju zvieralo nejaké oceľové zovretie. Pocítil som, ako sa jeho ruka dotkla tej mojej.

„Môj prútik len tak ľahko do rúk nevezmeš, Ronald Weasley,“  pošepol mi do ucha.

Jeho ruka drvila tú moju, so silou, bolelo to. Obával som sa, že ten tlak mi zlomí ruku, no on prestal práve včas, aby sa to nestalo, no do ramena mi stále vystreľovala nepríjemná bolesť.

Pritisol som si ju k telu a chvel som sa od doznievajúcej bolesti, mágia z prútika, ktorá ma odmietala unikla z môjho tela von, ale zanechávala za sebou bodavú bolesť.

„O tom som sa práve dostatočne presvedčil... Musím uznať, že tvoj prútik k tebe prechováva mimoriadnu... lojalitu...“ s tým slovom som sa dosť natrápil, nebol som si tak úplne istý, či to vyslovujem správne. Ledva sa ho stihol dotknúť a už mal takéto problémy, radšej ani nevedel, čo by sa stalo, keby sa s ním pokúsil čarovať.

„Isté formy mágie ju môžu prehĺbiť... Keďže teraz si sa o tom už presvedčil osobne, predpokladám, že naňho nebudeš viac siahať...“

„Nie, to v žiadnom prípade... prepáč mi to, keby som vedel, že to tak bude bolieť...“ zamumlal som ospravedlňujúco a až spätne som si uvedomil, že som sa Todovi ospravedlnil za svoj pokus o útek, akoby to bolo niečo priam trestuhodné. Aj jeho to očividne pobavilo dosť na to, aby z toho nevyvodzoval žiadne dôsledky, lebo ho len prepustil z objatia, vstal, zobral šachovnicu a povedal:

„Zdržal som sa tu až príliš dlho, už musím ísť.“

Díval som sa na to, ako odchádza a obával som sa toho, čo sa stane, ak sa o mojom pokuse o útek dozvie Temný pán.