pár: LV/RW
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
poviedka bola dokončená, ale neprešla editáciou. Jednotlivé časti sú krátke, lebo vtedy som písala tak krátko.
Prečo ju sem dávam až dnes, lebo som na ňu zabudla a včera som si ju opäť všimla, lebo si upratujem veci pred prechodom na nový komp. A uvedomila som si, že už nie je celá na nete...
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
poviedka bola dokončená, ale neprešla editáciou. Jednotlivé časti sú krátke, lebo vtedy som písala tak krátko.
Prečo ju sem dávam až dnes, lebo som na ňu zabudla a včera som si ju opäť všimla, lebo si upratujem veci pred prechodom na nový komp. A uvedomila som si, že už nie je celá na nete...
poznámka: korektúra urobená
Varovanie: zmienka o zranení, nahota
Postrčili
ma späť do mojej cely, opäť som videl až príliš dobre tie štyri steny, ktoré
ako sa zdá, boli mojím prekliatím. Dopad bol tvrdý, myseľ mi zaplavila bolesť. Stačil
len slabý otras a cítil som, ako ma hlava bolí tak ako nikdy predtým, môj
pokus o boj zanechal v mojej
hlave zmätok.
Ostal
som ležať na dlážke, na chvíľu som zrejme aj stratil vedomie, no tu sa to
stávalo tak často, že som tomu neprikladal veľký význam. Prebudenie však bolo
kruté a nepríjemné, tak ako vždy, keď sa sny skončili a ja som
pochopil, že som stále ešte v tejto cele a čakám na to, čo sa so mnou
stane. Prudko som lapal po dychu, mierne slaná chuť v mojich ústach, mi
pripomínala to, čo sa dialo v tej tmavej miestnosti. S námahou som sa
posadil, siahol som po nádobke s vodou a vypláchol som si ústa.
Potom
som ju dosť nešetrne odhodil, pritiahol som si kolená k sebe a objal
som ich. Desil som sa toho, čo odo mňa bude chcieť nabudúce... Čo ak bude
chcieť, aby som...
Chvel
som sa čoraz výraznejšie.
Nie, nebude.
Presviedčal
som sám seba.
Na niečo také intímne ani len nepomyslí.
Má na to svojich ľudí, má ich dosť.
Ďalšie
otvorenie mojej cely ma prinútilo vyskočiť na nohy, no hlava sa mi zakrútila
a opäť som spadol.
Chcel
som sa zachytiť rukami, jedna ma poslúchla, ale tá druhá, predtým zranená
Todovým prútikom, sa nehýbala. Až teraz som si uvedomil, že ju necítim. Bola
úplne vyradená z hry.
Otrasený
druhým pádom som sa zúfalo plazil ďalej od tej vysokej postavy, neodvážil som
sa riskovať pohľad do očí, aj keď som akosi podvedome tušil, že to nie je
Veď-Viete-Kto, aj tak som sa pochopiteľne necítil o nič bezpečnejšie.
„Ostaňte
na mieste, Weasley,“ chladný hlas
profesora elixírov ma bez problémov zastavil.
S námahou
som sa oprel o druhú ruku a pozrel som sa nahor.
Dívali
sa na mňa tie čierne oči, ktoré som tak často počas svojich zlatých školských
časov preklínal.
„Čo
chcete?“ pokúšal som sa, aby môj hlas znel normálne, ale akosi sa mi to
nepodarilo.
„Temný
pán ma za vami poslal...“
„Samozrejme,“
odsekol som chladne.
„Mám
vás skontrolovať.“
„Nie,
s tým nesúhlasím...“ nebol som ochotný dovoliť, aby na mňa siahol ešte aj
on.
Postavil
som sa a ustupoval som čo najďalej od neho, strach zjavne dokázal dodať
ľuďom viac sily než by sa zdalo.
Snape
zdvihol prútik, prešiel moje telo diagnostickými kúzlami. Sledoval som ako
tenký pramienok mágie prechádza jednotlivými časťami, no týmto veciam som nikdy
nevenoval pozornosť.
„Ukážte, mi tú ruku Weasley...“ vyhlásil
napokon, keď to kúzlo konečne ukončil.
„Nedovolím
vám to!“
„Mlčte,
Weasley a robte, čo vám hovorím... Akékoľvek zbytočné kúzlo môže váš stav
ešte zhoršiť.“
Bol
som pripravený sa s ním ďalej hádať a ani o krok neustúpiť, aj
keď som vedel, že tým pracujem hlave proti sebe, no keď mi tým svojím
nebezpečným hlasom povedal : „Ak odmietnete moju pomoc, budem o tom musieť
informovať Temného pána.“ To ma napokon presvedčilo a spoľahlivo prinútilo
k poslušnosti. A keď som videl tmavé škvrny tvoriace sa na pokožke,
už som ani trochu neľutoval, že som sa rozhodol spolupracovať.
„Povedzte mi, ako bola vaša ruka zranená?“
Povedal som mu to najpodstatnejšie. Snape ma
počúval, po celý čas ma ani len raz neprererušil.
„Hovoríte,
že ochrana na prútiku...“
„Áno,
ochrana...“ prisvedčil som neochotne.
„Sadnite
si a nehýbte sa, hneď sa vrátim...“
Prešiel
cez magické ochrany a nechal ma tam samého.
Neviem
koľko času prešlo, kým bol preč. Pre
zmenu som si práve teraz želal, aby sa čo najskôr vrátil s nejakým dobrým
elixírom.
Sedel
som tam, tak ako mi prikázal a pokúšal som sa nehľadieť na tú ruku,
pokožka bola neporušená, nebolelo to, ale pochopiteľne to vo mne vyvolalo
strach a obavy.
„Presunieme
vás do jednej z izieb, budete daj naďalej strážený tak, ako predtým, Temný
pán s tým súhlasil.“
„Je
to až také vážne?“
„Áno,
pán Weasley, je to veľmi vážne. Tá obranná mágia vážne poškodila vaše tkanivo
na ruke a vyvolala stav podobný
začínajúcej nekróze...“
„Čo
to je?“
„Ide
o odumieranie tkanív... Nie je to nič príjemné, o tom vás môžem
ubezpečiť.“
„Už
sa to nedá zachrániť?“ hlesol som zdesene.
„Hlavne
sa upokojte, zatiaľ nedošlo k neodvratnému poškodeniu, postarám sa
o to, aby ste sa vyliečili. Ale musíte spolupracovať? Je vám to jasné...“
„Áno.“
Potom
mi zaviazali oči, keďže Snape im zjavne zakázal používať na mňa kúzla
a bol som odnesený zo svojej cely.
Čakal
som v pomerne slušnej izbe, kým mi on pripravoval elixíry v bočnej miestnosti,
stále som rozprával. Dvere boli otvorené a mohol som ho počas tej prípravy
vidieť aj počuť.
Nemohol
som prestať rozprávať, potreboval som myslieť na niečo iné, tak som sa ho pýtal
na veľa vecí.
Zvyčajne
ma len odbil, ako to mal vo zvyku, ale aj to mi pomáhalo, čokoľvek bolo lepšie
než podľahnúť strachu.
Bol
som poumývaný a uložený do postele, Snape trval na tom, aby som v nej
ostal nahý, povedal, že aj tak bude musieť priebežne kontrolovať či elixír
zabral, a nočná košeľa by mu len prekážala. Nijako ma to netešilo, ale
bolo to nevyhnutné. Mal som povolenú aspoň tenkú prikrývku.
„Toto
vypite až do dna...“ povedal napokon a vložil mi do zdravej ruky jednu
dávku elixíru s takým ťažkým názvom, že som sa ho ani neodvážil vysloviť.
Poslúchol
som, trpká tekutina mi s ťažkosťami prechádzala hrdlom. Podal som mu späť
pohár, a on si ho odo mňa mlčky vzal.
„Vzhľadom
na váš celkový stav som sa rozhodol pokračovať v nevyhnutnom liečení počas
vášho spánku, telo ho potrebuje, a bolo by zbytočne oslabené tým, ako bude
elixír účinkovať... Druhá časť podpornej látky, ktorú som vám pripravil, vám
pomôže zaspať...“
„Je
to skutočne nutné?“ opýtal som sa podozrievavo.
„Obávam
sa, že áno, pokiaľ nechcete byť pri vedomí, keď budem vašu ruku dávať dokopy.
Možno si to vyžiada, aj isté nepríjemnejšie zásahy...“
„Tak
dobre, ja myslím, že si radšej pospím...“
„V
tom prípade nestrácajme čas...“ nalial
mi do pohára akúsi červenú tekutinu. Poslúchol som ho a vypil som to až do
dna, nebolo to o nič príjemnejšie ako ten predošlý elixír, ale dalo sa to
zniesť.
Hneď
ako som zavrel oči, cítil som, ako ma zaplavila únava, ktorej som nedokázal
dlho odolávať.
Zaspal
som.
Poznámka: Nabudúce sa pozrieme do opačného tábora, a uvidíme, prečo Harry zatiaľ neprišiel po svojho kamaráta.
