pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
hodnotenie
varovanie: Voldemort_upgrade
po korektúre
„Potrebuješ
pomoc?“ opýtal sa ma Tod.
Ležérne
sa opieral o dvere vedúce von z kúpeľne a pozoroval ma. Jeho
pekná tvár bola dnes mimoriadne pokojná, neusmieval sa, bol skôr vážny
a pozoroval ma takmer akoby si o mňa robil starosti, ale mal som
pocit, akoby to nebol úplne taký výraz, aký sa objavoval na tvári mojej matky
a súrodencov, keď sa mi podarilo niečo, čo skončilo mojím zranením. Nevedel
som to tak celkom identifikovať. Toho pohľadu som sa trochu obával.
„Nie,“
pokrútil som hlavou a vystúpil som z vane.
Statočne
som sa držal na nohách, aj keď som na to musel vynaložiť všetky svoje sily.
Osušil som sa a obliekol do čistého habitu. Všimol som si, že Tod zo mňa
ani na okamih nespustil oči.
„Stalo
sa niečo?“ opýtal som sa ho, keď som so značnými ťažkosťami kráčal smerom
k nemu. Nohy mi čoraz väčšmi oťažievali, tušil som, že moje telo
čoskoro opäť prestane poslúchať.
„Prečo
si to myslíš?“
„Ani
neviem, len som mal taký pocit, že mi chceš niečo povedať...“
Neprekážalo
mi, že ma videl nahého, nehanbil som sa
pred ním. U nás doma tiež nikdy nebol pokoj, večne niekto niečo chcel,
a nepredpokladal som, že atraktívny chlapec ako je on, by mal záujem sa
o niečo pokúšať so mnou. Aj keď po včerajšku by ma už zrejme takmer nič
nedokázalo prekvapiť. Telo mi stále pulzovalo slabou bolesťou, bola to
pripomienka na stretnutie s VEĎ-VIETE-KÝM. A že to bolo teda
stretnutie, celé moje telo by mohlo rozprávať o bolesti, ktorú mi spôsobil, mal
som pocit, akoby na mojej pokožke tancovalo snáď tisíc nožov.
A to
ostatné... to čo sa medzi nami stalo, o tom som nedokázal ani len
premýšľať, lebo som sa obával, že by som to nemusel zvládnuť, tak som len
fungoval tak ako zvyčajne a predstieral som, že sa nič nestalo. Hovoril
som si, že musím byť statočný, že to musím za každú cenu vydržať.
„Máš
pravdu, sú isté veci, o ktorých s tebou chcem hovoriť, ale to až
neskôr... Keď sa budeš cítiť lepšie...“ povedal mi napokon.
Prikývol
som, aj keď som netušil, či vôbec niečo také nastane. Veď-Viete-Kto si ma
pokojne mohol zavolať opäť do tej svojej izby, a skoncovať to so mnou, bol
v mojej mysli, použil moje telo, už som mu nemal čo ponúknuť, okrem svojej
smrti. Tušil som, že to čoskoro príde.
A zaumienil
som si, že mu budem hľadieť do očí, že nezomriem pri jeho nohách, ale budem
hrdo čeliť smrti, bez toho, aby som prejavil strach.
„Pokojne
mi to môžeš povedať aj teraz, ja to zvládnem...“ vyhlásil som sebavedome.
„Nie,
ver mi, že ešte nenastal ten pravý čas...“
Mal
som pocit, akoby sa v jeho očiach mihlo niečo červené, no bol to len
okamih, no aj tak ma to vystrašilo.
Celá
miestnosť sa so mnou zrazu len zatočila. Cítil som ako mi Tod dovolil, aby som
sa oňho oprel, a pomohol mi dostať sa do postele.
„Tak
vidíš, ešte ani zďaleka nie si v poriadku...“
„Ďakujem...“
zamumlal som, keď som cítil ako ma prikryl. Posunul som sa v snahe nájsť
si lepšiu polohu.
„Nemáš
začo...“ povedal mi opäť tým svojím hlasom, na ktorý som už bol zvyknutý.
Spôsob akým rozprával mi niekoho pripomínal, aj jeho oči, jeho úsmev, všetko na
ňom mi niekoho pripomínalo, ale nevedel som či je to skutočne tak, alebo ma len
klamú moje zmysly.
Chvíľu
som tam len ležal, oči som mal privreté a čakal som, kým tá slabosť
pominie. Moje telo nebolo zvyknuté na toľkú záťaž, a už vôbec nie je
mučenie, takéhoto druhu.
Odporúčali
mi, aby som z postele vôbec nevstával, no ja som sa jednoducho musel umyť,
nestačilo mi len kúzlo, chcel som to urobiť sám a poriadne, aby som sa
zbavil toho pocitu, že on je stále blízko mňa.
Tod
sedel pri mne na kraji postele, keď som otvoril oči, bol stále tam, a díval
sa na mňa.
Pocítil
som, ako sa jeho ruka dotkla mojich vlasov, ako sa ich jeho prsty takmer hravo
dotýkali. Strhol som sa, ale napokon som to prijal a uvoľnil som sa.
Nerobil predsa nič zlé a Toda som tak takpovediac aj trochu rád. Správal
sa ku mne slušne, takmer ako ku kamarátovi. Bolo mi s ním dobre.
„Neprídu
si po mňa, však?“ po prvý raz som vyslovil to, čo som už určitý čas tušil.
„Vyzerá
to tak, že nie, ale môžem sa aj
mýliť...“ opatrne odtiahol svoju ruku
a naklonil sa bližšie ku mne.
„Už
ich nezaujímam, tak je to... Keby bol na mojom mieste Harry, vrazil by sem celý
Fénixov rád, obrátili by hore nohami úplne všetko, len aby ho našli... Ale taký
Weasley, čo tam po ňom... Máme ich niekoľko, tak sa ani len nemusíme
obťažovať...“