13. 5. 2014

Horúčka 10. časť 1/6








 pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.


hodnotenie

 varovanie: Voldemort_upgrade

po korektúre
                                                                   venované Lilith a Nade.



„Potrebuješ pomoc?“ opýtal sa ma Tod.

Ležérne sa opieral o dvere vedúce von z kúpeľne a pozoroval ma. Jeho pekná tvár bola dnes mimoriadne pokojná, neusmieval sa, bol skôr vážny a pozoroval ma takmer akoby si o mňa robil starosti, ale mal som pocit, akoby to nebol úplne taký výraz, aký sa objavoval na tvári mojej matky a súrodencov, keď sa mi podarilo niečo, čo skončilo mojím zranením. Nevedel som to tak celkom identifikovať. Toho pohľadu som sa trochu obával.  

„Nie,“ pokrútil som hlavou a vystúpil som z vane.

Statočne som sa držal na nohách, aj keď som na to musel vynaložiť všetky svoje sily. Osušil som sa a obliekol do čistého habitu. Všimol som si, že Tod zo mňa ani na okamih nespustil oči.

„Stalo sa niečo?“ opýtal som sa ho, keď som so značnými ťažkosťami kráčal smerom k nemu. Nohy mi čoraz väčšmi oťažievali, tušil som, že moje telo čoskoro opäť prestane poslúchať.

„Prečo si to myslíš?“

„Ani neviem, len som mal taký pocit, že mi chceš niečo povedať...“

Neprekážalo mi, že ma videl nahého,  nehanbil som sa pred ním. U nás doma tiež nikdy nebol pokoj, večne niekto niečo chcel, a nepredpokladal som, že atraktívny chlapec ako je on, by mal záujem sa o niečo pokúšať so mnou. Aj keď po včerajšku by ma už zrejme takmer nič nedokázalo prekvapiť. Telo mi stále pulzovalo slabou bolesťou, bola to pripomienka na stretnutie s VEĎ-VIETE-KÝM. A že to bolo teda stretnutie, celé moje telo by mohlo rozprávať o bolesti, ktorú mi spôsobil, mal som pocit, akoby na mojej pokožke tancovalo snáď tisíc nožov.

A to ostatné... to čo sa medzi nami stalo, o tom som nedokázal ani len premýšľať, lebo som sa obával, že by som to nemusel zvládnuť, tak som len fungoval tak ako zvyčajne a predstieral som, že sa nič nestalo. Hovoril som si, že musím byť statočný, že to musím za každú cenu vydržať.

„Máš pravdu, sú isté veci, o ktorých s tebou chcem hovoriť, ale to až neskôr... Keď sa budeš cítiť lepšie...“ povedal mi napokon.

Prikývol som, aj keď som netušil, či vôbec niečo také nastane. Veď-Viete-Kto si ma pokojne mohol zavolať opäť do tej svojej izby, a skoncovať to so mnou, bol v mojej mysli, použil moje telo, už som mu nemal čo ponúknuť, okrem svojej smrti. Tušil som, že to čoskoro príde.

A zaumienil som si, že mu budem hľadieť do očí, že nezomriem pri jeho nohách, ale budem hrdo čeliť smrti, bez toho, aby som prejavil strach.

„Pokojne mi to môžeš povedať aj teraz, ja to zvládnem...“ vyhlásil som sebavedome.

„Nie, ver mi, že ešte nenastal ten pravý čas...“

Mal som pocit, akoby sa v jeho očiach mihlo niečo červené, no bol to len okamih, no aj tak ma to vystrašilo.

Celá miestnosť sa so mnou zrazu len zatočila. Cítil som ako mi Tod dovolil, aby som sa oňho oprel, a pomohol mi dostať sa do postele.

„Tak vidíš, ešte ani zďaleka nie si v poriadku...“

„Ďakujem...“ zamumlal som, keď som cítil ako ma prikryl. Posunul som sa v snahe nájsť si lepšiu polohu.

„Nemáš začo...“ povedal mi opäť tým svojím hlasom, na ktorý som už bol zvyknutý. Spôsob akým rozprával mi niekoho pripomínal, aj jeho oči, jeho úsmev, všetko na ňom mi niekoho pripomínalo, ale nevedel som či je to skutočne tak, alebo ma len klamú moje zmysly.

Chvíľu som tam len ležal, oči som mal privreté a čakal som, kým tá slabosť pominie. Moje telo nebolo zvyknuté na toľkú záťaž, a už vôbec nie je mučenie, takéhoto druhu.

Odporúčali mi, aby som z postele vôbec nevstával, no ja som sa jednoducho musel umyť, nestačilo mi len kúzlo, chcel som to urobiť sám a poriadne, aby som sa zbavil toho pocitu, že on je stále blízko mňa.

Tod sedel pri mne na kraji postele, keď som otvoril oči, bol stále tam, a díval sa na mňa.  

Pocítil som, ako sa jeho ruka dotkla mojich vlasov, ako sa ich jeho prsty takmer hravo dotýkali. Strhol som sa, ale napokon som to prijal a uvoľnil som sa. Nerobil predsa nič zlé a Toda som tak takpovediac aj trochu rád. Správal sa ku mne slušne, takmer ako ku kamarátovi. Bolo mi s ním dobre.

„Neprídu si po mňa, však?“ po prvý raz som vyslovil to, čo som už určitý čas tušil.

„Vyzerá to tak, že nie, ale  môžem sa aj mýliť...“  opatrne odtiahol svoju ruku a naklonil sa bližšie ku mne.

„Už ich nezaujímam, tak je to... Keby bol na mojom mieste Harry, vrazil by sem celý Fénixov rád, obrátili by hore nohami úplne všetko, len aby ho našli... Ale taký Weasley, čo tam po ňom... Máme ich niekoľko, tak sa ani len nemusíme obťažovať...“