Horúčka 10. časť 4/6

 pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...

varovanie: Voldemort_upgrade,  po korektúre

hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 Pre Lilith a Nade.

Posledné na čo som si spomínal, bolo to, ako moje telo elegantne dopadlo na podlahu. Cítil som slabé chvenie neďaleko žalúdka a všetko sa opäť ponorilo do tmy.

Moje prebudenie prišlo zrejme až po niekoľkých hodinách, lebo potom, ako som vyzrel zo začarovaného okna, v izbe, v ktorej ma nechali, som mal možnosť sledovať východ slnka.

Moje ruky sa otlačili na skle, v márnom pokuse, to okno rozbiť, ale pod mojimi prstami vibrovala útočná mágia, ktorá sklo chránila pred poškodením. Sklamane som odtiahol ruky a vrátil som sa späť k veľkej posteli, ktorá bola omnoho pohodlnejšia, než tá, ktorú som mal predtým. Znepokojovalo ma aj to, že som sa prebudil v izbe, bez dvier.

A okná takisto vyzerali len ako nejaké takmer snové napodobeniny. Zľakol som sa toho, že ma tu uväznil už navždy, nikto sa ku mne nedostane a na takomto mieste ma ani len nebudú hľadať.

Zaplavilo ma zúfalstvo.

S námahou som klesol do najbližšieho kúta a objal som si kolená. Bolo toho príliš veľa, čo musela moja utrápená myseľ spracovať, takmer som si prial, aby to Tod už ukončil a nechal ma na pokoji, namiesto tej pomalej agónie, ktorá na mňa čakala po jeho boku.

Moja ruka sa dotkla steny, nahmatala akési nezrovnalosti na hladom povrchu, naklonil som sa bližšie k nej, a ohmatal som niečo čo vyzeralo ako vyrytý nápis. Nemal som veľmi čo na práci, tak som magické svetlo, ktoré reagovalo na môj myšlienkový dotyk presmeroval na tú stenu, už po prebudení som vedel, že to tu takto funguje, akoby mi to niekto vložil do hlavy, čo bola zrejme aj pravda, lebo svetlo ma poslúchalo takmer na povel a aj bez prútika. Akoby som sa nachádzal v nejakej obdobe núdzovej miestnosti.

Bol tam vyrytý akýsi dátum, 20 júla 19... zvyšok roka bol nečitateľný, no všimol som si, že na tej časti steny, tých dátumov bolo viac, s istým odstupom by sa dalo povedať, že vyznačovali isté časové úseky, ktoré sa čoraz väčšmi skracovali. A ostatné roky sa na rozdiel od toho prvého dali dobre rozlúštiť... Väčšinou bolo medzi jednotlivými nápismi rozpätie maximálne šiestich mesiacov  a minimálne troch.

Posledný dátum patril nepochybne mne, bol tam rok, aj deň, aj keď už dávno nepočítal dni predpokladal, že odteraz som postúpil niekam inam, na miesto z ktorého niet úniku.

Svetlo náhle zhaslo, zmocnil sa ma akýsi stiesnený pocit, nemohol som sa hýbať, ani myslieť, len som existoval kdesi v úplnom prázdne.

A potom sa to neodbytné svetlo opäť zažalo, no nebolo už také ostré, ale tlmené a ja som uvidel bledé telo, očividne nahé.

Môj pohľad putoval po pevnom bruchu až k hrudi, ktorú by som tej osobe mohol pokojne závidieť, keby mi nebolo jasné o koho ide.

Bol to stále on, napriek tomu pozlátku, nebolo pochýb a tom koho mám pred sebou.

Pozbieral som odvahu a pozrel som sa do tej krutej no príťažlivej tváre, patriacej mladému Temnému pánovi.

Všimol som si isté podobnosti s neľudskou haďou tvárou, na prvý pohľad to nebolo až také očividné, ale teraz, ale čím bližšie bol, tým viac bola tá podoba aspoň v hrubých rysoch zreteľná.

„Čo odo mňa ešte chcete?“ hlesol som utrápene.

„Vitaj v komnate, určenej pre moje potešenie...  Stráviš tu určitý čas, len v mojej spoločnosti...“

„Tak ako oni?“ ukázal som na to miesto na stene, ktoré predtým upútalo moju pozornosť.

„Áno, podobne ako oni, snáď si nemyslíš, že si jediný mladý čarodejník, ktorý si získal moju pozornosť... Nie si až taký výnimočný, Ronald Weasley.“

„Kde sú teraz?“ opýtal som sa namiesto odpovede.

„Neviem, o väčšine z nich už dávno nemám nové správy, komnata ich pobyt počíta len od začiatku do konca, potom sa o nich nestará a ja tiež nie...“ nevyzeralo to, že by ho to ktovieako mrzelo.

„Čo sa stane so mnou?“

„Máš len dve možnosti, buď budeš trpieť nepredstaviteľnými mukami, alebo mi dovolíš, aby som pokračoval v našej hre...“

„A smrť?“ skúsil som napäto.

„Nenechám si ujsť príležitosť užiť si všetky možnosti, ktoré táto komnata ponúka. Dostanem čo chcem, skôr či neskôr...“

Predpokladal som, že čoskoro mi poskytne ukážku toho, čo všetko ma tu čaká, už len pomyslenie na to, mi spôsobovalo bolesť.

„Skúsili ste sa s niekým len milovať?“ opýtal som sa, aj keď hlas sa mi pritom triasol a ani ja sám som nevedel, kam tým smerujem.

„Čo presne si pod tým predstavuješ?“ opýta sa ma a ja som sa zamyslel.

„Dotýkať sa niekoho tak, aby mu to bolo príjemné, skrátka nielen to, že niekoho dostanete a spôsobíte mu bolesť, ale skôr...“ ťažko sa mu to vysvetľovalo.... Nenachádzal som tie správne slová.

Temný pán ku mne posunul časť nášho spojenia o ja som mu ukázal čo presne som mal na mysli. Ani on ešte niečo také nezažil, ale mal vedomosť aj o tom, že sex by nemusel byť len bolestivý a nepríjemný a takmer úplne bez dotykov. Skôr ako obojstranne výhodný akt, pri ktorom nezískava všetko len jedna strana.

Tod pokrútil hlavou.

„Nie, niečo také som nikdy neurobil s nikým... Nezáležalo mi na tom, čo cítia osoby, ktoré som si vzal do postele... Tvoje predstavy však vyzerajú zaujímavo, mohli by sme to skúsiť tvojím spôsobom, ak budeš poslušný...“

„Nie, tak som to nemyslel...“ rýchlo som od toho nápadu ustupoval.

„Prečo nie? Bol to predsa tvoj návrh... Dnes je tvoj prvý deň v mojej komnate a ja mám náladu na to, vyskúšať niečo nové...“

„Ja nemôžem s vami predsa... o vás nešlo... chcel som vás len trochu... vyviesť  z miery... ja...“ vyjachtal som vyplašene.

„Môžeš si vybrať, buď urobíme to, čo si navrhoval, alebo ťa čaká podnetná noc plná bolesti a krvi...“