pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
Aktuálny stav poviedky Otcovská láska 2/6 bez korektúry - píše sa
varovanie: Voldemort_upgrade, krátke
po korektúrefandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
Aktuálny stav poviedky Otcovská láska 2/6 bez korektúry - píše sa
varovanie: Voldemort_upgrade, krátke
hodnotenie
„Nie
je to on! Nemôže to byť on!“ zúfalo som
krútil hlavou, zo všetkých strán sa na mňa valili pocity, ktorým som nerozumel.
Desivé myšlienky, spustené jediným bozkom.
Sedel
som na dlážke, nohy som mal opäť pokrčené, ako vtedy, keď som trávil čas vo
svojej cele. Moje telo ovládol strach.
Ostal
som tam, až kým sa ku mne opäť nevrátil.
Kľakol
si ku mne.
„Prečo
nie si v posteli?“ opýtal sa ma.
„Nemôžem
tam byť...“ odsekol som chladne.
„Ako
chceš, nebudem ťa nútiť, môžeme sa pozhovárať aj takto...“
„My
dvaja sa už nemáme o čom zhovárať!“ kričal som naňho, ale on sa len
samoľúbo usmieval.
„Predpokladám,
že si pochopil, s kým máš tú česť...“ sledoval som, ako jeho pohľad
sprísnel, a zrazu vyzeral starší, takmer akoby to ani nebol ten chlapec,
ktorého som už istý čas poznal.
Pomaly
som prikývol, stále som tomu ešte tak celkom neveril, správal sa ku mne inak
ako Temný pán, bol milý, a svojím spôsobom slušný. Pokiaľ to bol skutočne
on, nerozumel som tomu, prečo vynakladal toľkú námahu navštevovať ma práve
v tejto podobe, a potom ma mučiť v tej druhej.
Musel
som to vysloviť nahlas, aby som si bol istý, že som sa skutočne nezbláznil.
„Ste
...“ nedokázal som vysloviť jeho meno ani to po otcovi, to by ma zrejme čakal
trest, a už vôbec nie to, pod
ktorým ho poznala celá čarodejnícka spoločnosť.
„Ste
on, však... Temný pán?“ pokúsil som sa aspoň o kompromis.
Nezdalo
sa, že by mu prekážalo, ako zápasím s jeho menom.
„Takto
ma zvyknú nazývať hlavne moji smrťožrúti, ale aj ty si na to pokojne môžeš
zvyknúť... predpokladám, že rovnako ako všetci ani ty nemôžeš vysloviť moje
meno...“
„Harry
to dokázal...“ skočil som mu do reči.
A moje
slová naňho mali očakávaný účinok, Todov priateľský úsmev sa kamsi stratil
a v jeho pohľade bola len tvrdosť a chlad. Už sa nesnažil
predstierať ľudskosť, neskrýval viac pred ním svoju pravú podstatu.
„Potter
pre mňa neznamená nič, prach pri mojich nohách má väčšiu cenu ako on...Prišiel čas,
aby pochopil, čo znamená pliesť sa mi do cesty...“
Vstal
a pokynul mi, aby som sa takisto zdvihol zo zeme. Poslúchol som ho, lebo
som vedel, že prišiel môj koniec, pochopil som to z toho, ako na mňa
hľadel. Pre mňa už nebolo úniku. Neexistoval žiadny zajtrajšok, desilo ma to,
ale zároveň som bol fascinovaný tým, že počas tých pár týždňov, som ho skutočne
dokázal zaujať natoľko, aby ma nechal žiť.
S hrdo
vystretým chrbtom som sa naňho díval, očakával som, že čoskoro vyberie prútik
a ukončí to.
No
on len položil ruku na moje plece, a pomaly ňou prešiel až ku krku
a vlasom. Bolo to pohladenie, drsnejšie ako predtým, ale stále dostatočne
účinné na to, aby to vo mne vyvolalo istú odozvu.
„Dnes
zomrieš... tak ako sa to stalo aj tým pred tebou, zomrieš, aby si mohol žiť...“
cítil som ako jemne potiahol a vytrhol mi pár vlasov. Bolelo to, no nemal
som čas na to ani len zareagovať, lebo ma mierne postrčil dopredu a ja som
takmer stratil rovnováhu.
„Môžeš
vojsť...“ prikázal napokon niekomu, kto naňho zrejme čakal za dverami.
Dovnútra
vošiel McNair.
„Môj
pane,“ úslužne sklonil hlavu a napokon zložil k nohám Temného pána,
akési telo.
Strhol
som sa pri pohľade naňho, nedalo sa ani len opísať ako zúbožene vyzeralo.
„Vyhovuje
vám?“
„Dokonale.“
Temný
pán vložil svojmu smrťožrútovi do rúk pár vlasov.
„Urob
to tak, ako sme sa dohodli...“
„Kedy
sa má objaviť?“
„Dnes
ráno, na mieste, ktoré určím...“
„Ako
si želáte, môj pane... Teraz nás nechaj...“
McNair
prikývol a rýchlo opustil izbu.
Potom
sa jeho pán obrátil ku mne, vytiahol prútik a ja som cítil ako ma zasiahla
kliatba.
