Horúčka 6. časť Denník HP

 pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
poviedka bola dokončená, ale neprešla editáciou. Jednotlivé časti sú krátke, lebo vtedy som písala tak krátko.
Prečo ju sem dávam až dnes, lebo som na ňu zabudla a včera som si ju opäť všimla, lebo si upratujem veci pred prechodom na nový komp. A uvedomila som si, že už nie je celá na nete... 

poznámka: korektúra urobená

hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

varovanie: 12+, Voldemort_upgrade

 venované Lilith.

Prikývol som a chystal som sa opustiť jeho izbu. Vedel som, že sa sám postará, aby ho Snape navštívil, a bolo to tak najlepšie, lebo som veľmi dobre vedel, čo by si o mojom pláne pomyslel riaditeľ. A nechcel som mu dať dôvod na to, aby zakázal Luciusovi návštevy.

„Počkajte, pán Potter.“

Obrátil som sa späť k tomu svetlovlasému mužovi.

„Čo chcete?“

„Snáď si nemyslíte,  že všetky vaše želania splním len tak, bez nároku na odmenu.“

„Nič nemám,“ odsekol som chladne.

„Tak to je škoda, obávam sa, že vtom prípade...“

Vrátil som sa späť k nemu, opäť plný hnevu a obáv.

„Čo chcete?“ opýtal som sa ho.

„Vy to predsa viete...“ zľahka ma pobozkal, bolo zvláštne cítiť jeho pery na mojich, no nedalo sa to ani porovnať s tým, čo zažíval môj priateľ, podvolil som sa mu, nechal som sa objať a dovolil som mu, aby hladil moje telo.  

„Myslel som skôr nejaké výhody, možno kontakt s rodinou...“ začal som, aj keď mi bolo jasné, že len veľmi ťažko môžem niečo také sľubovať, no on to nevedel, tak som mu to priveľmi nezdôrazňoval.

„Postarám sa, aby Severus naplnil vaše očakávania, ak vy naplníte moje...“

Pocítil som ako mi rukou odhrnul vlasy z čela, a jeho prsty sa opäť dotkli mojej jazvy. Strhol som sa a trochu som ustúpil. Ďalej už ísť nemohol, ostal tam len stáť a pozoroval ma, tak ako dravec pozoruje svoju korisť, predtým než sa na ňu chladnokrvne vrhne.

„Najprv mi odpovedzte na pár otázok,“ vyzval som ho v snahe zabudnúť na to, čomu sa budem musieť podrobiť, aby som si získal jeho pomoc.

„Pokojne sa pýtajte, pán Potter, ak to bude v mojom záujme možno vám aj odpoviem...“

„Lord Voldemort, on mal niekedy záujem o nejakého muža ako milenca alebo o ženu?“

Lucius na chvíľu stuhol, vyslovenie pánovho mena mu zjavne neprospievalo, a dalo by sa povedať, že zbledol a jeho tvár zrazu pôsobila až príliš unavene.

„Odpoveď na túto tvoju otázku nepoznám, Temný pán vždy pohŕdal slabosťami obyčajných ľudí, a pokiaľ aj mal nejaké svoje osobné záujmy tohto charakteru, nikdy sa s nimi nezdôveroval svojim smrťožrútom.“

„Tak prečo sa potom zameral na Rona, myslel som si, že mladí chlapci boli už predtým preňho zaujímaví...“

Lucius na mňa hľadel, akoby som mu práve povedal, že tento rok sa Vianoce budú konať už v lete. A ja som si uvedomil, že toto som pôvodne vôbec neplánoval prezradiť.

„Pán Weasley, je pre Temného pána zaujímavý? V akom zmysle, Harry?“

„To nie je vaša starosť. Urobte to čo musíte, a ja vám sľubujem, že dostanete všetko, čo odo mňa budete požadovať.“

Lucius sa zatváril sklamane, no nepokúšal sa ďalej vyzvedať. Namiesto toho povedal: „Pokiaľ sa oňho zaujíma, tak sa skutočne musíme poponáhľať, aby náhodou nebolo príliš neskoro.“

Ronald Weasley

Ruka mi trochu brnela, bola však odborne obviazaná a podľa možnosti vyzerala dobre, aspoň tá časť, ktorú som mal možnosť vidieť cez obväz. Bol som konečne oblečený v habite, a moja nálada sa vďaka svetlu a príjemnejšej atmosfére viditeľne zlepšila. Nemyslel som na to, čo sa stalo, bola to zrejme len ojedinelá záležitosť a už sa to viac nebude opakovať. Bol som pevne presvedčený o tom, že nie som natoľko výnimočný, aby sa mnou aj naďalej strácal čas. Potreboval som nadobudnúť silu a vydržať čo najdlhšie, ako to len bolo možné. Potlačil som do úzadia všetko, čo by mi mohlo ublížiť.

Práve som dojedol polievku, ktorú mi priniesli. Bola veľmi dobrá a cítil som sa po nej omnoho lepšie. Jeden z domácich škriatkov si prevzal tanier a zmizol. Bol akýsi zamračený a možno až príliš disciplinovaný, ani mi nepovedal svoje meno, ani sa na mňa nepozrel, akoby sa obával, že ho za to snáď niekto potrestá, no nečudoval som sa, zrejme nebolo ľahké slúžiť v domácnosti Veď-Viete-Koho.

Dvere na mojej izbe sa opäť otvorili a mne sa už zo zvyku trochu stiahol žalúdok,  no bol to len Tod.

„Ahoj,“ pozdravil ma.

„Ahoj,“ oplatil som mu pozdrav a neisto som naňho hľadel.

Nevedel som čo si o ňom mám myslieť, kvôli pokusu o útek neprišiel žiadny trest, predpokladal som, že to Temnému pánovi nepovedal, lebo inak by som bol opäť vhodený do cely, a po prebudení by si ma zrejme aj okamžite predvolal, obe tie možnosti boli pre mňa neznesiteľné, v tej cele som mal pocit, že na mňa všetko padá, že sa tam zbláznim. Tu sa aspoň dalo voľne dýchať, bolo to tu normálnejšie a desil som sa toho, že sa vyliečim a opäť ma tam zavrú.

„Už sa cítiš lepšie?“ opýtal sa ma.

„Dá sa to zniesť,“  odvetil som vyhýbavo.

Pozrel na moju posteľ.

„Môžem?“ opýtal sa, a ja som len prikývol, a on si sadol ku mne.

„Vieš niečo o Harrym, rád by som vedel, prečo vlastne... “ začal som váhavo, lebo som akosi nevedel, čo by som mal povedať.

„Viem len to, čo aj všetci ostatní, že zatiaľ nereagoval na výzvy Temného pána, Skrýva sa pred ním.“

Mal som taký pocit, akoby jeho oči na chvíľu očerveneli, no nebol som si istý tým, či sa to skutočne stalo, alebo to bola len moja predstavivosť.