pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
Poznámka:
Rona necháme chvíľu vydýchnuť, bolo toho naňho veľa, vrátime sa teraz do
obdobia, keď sa Ron ešte len lieči a zistíme, ako to dopadlo
s Harryho dohodou s Luciusom...
Dnes len také kratšie doplnenie.
po korektúre
Hodnotenie
„To
stačí, Potter, nie je potrebné, aby ste pokračovali...“ napomenul ma, dotkol sa
mojich rúk a dosť nešetrne ich stiahol zo svojho tela. Nenechal som sa tým zastrašiť, bol som
rozhodnutý nepustiť ho, kým mi nedá svoje slovo, že môjmu kamarátovi pomôže.
„Prosím
vás...“ zopakoval som.
Moje
ruky sa presunuli na mužov chrbát, svojím spôsobom to bolo ako objatie, ale ja
som to tak nevnímal, v skutočnosti som
ani nevedel, čo presne robím, nerozmýšľal som o tom.
Moja
tvár sa dotkla jeho hrude, mal by som byť znechutený tým, že sme tak blízko, je
to predsa len Snape, no oproti tomu čo musel prežiť Ron, bolo toto malé
doprosovanie len niečím, s čím som sa dokázal pomerne ľahko vyrovnať.
„Postarám
sa o vášho priateľa...“ počul som, ako to povedal a cítil som ako sa
moje telo konečne zbavuje toho nepríjemného napätia, bolo mi omnoho lepšie ako
predtým, a môj rozum sa ku mne vrátil natoľko, že som sa od neho dokázal
odtiahnuť.
„No
nebudem to môcť urobiť, ak ma aj naďalej budete zdržiavať,“ pripomenul mi
chladne, uvedomil som si čo som doteraz stváral a tak trochu som sa za to
zahanbil.
Nikdy
som nemal v úmysle ho takýmto spôsobom držať, akoby som snáď očakával, že
ma bude utešovať.
„Ďakujem...“
zamumlal som, takmer nehlučne, keď som si uvedomil, že profesor sa chystá
opustiť moju izbu.
Severus
Snape sa ani len neotočil, nedal najavo to, že ma počul a ja som mu bol
vďačný za to, že to prijal bez zbytočných komentárov.
Počkal
som, kým sa za ním zavreli dvere, potom som klesol na posteľ a chvíľu som
sa díval na strop.
Potom
sa moja pozornosť pozvoľna presunula, na prázdne flakóny od elixírov, ktoré som
mal položené na stole.
Kvôli
strate mojej mágie som ich musel užívať pravidelne.
Mali
by mi pomôcť s mojou dočasnou indispozíciou, alebo ako inak by som to mal
nazvať.
Nevedel
som ani kedy presne sa to stalo, cítil
som sa zle, mal som bolesti, museli ma vyšetriť a robili mi nejaké testy,
ktorých výsledky boli dosť rozporuplné. Zmeny
v magickom jadre, to bola diagnóza, ktorej som nerozumel, no podľa
toho ako sa tváril riaditeľ a Weasleyovci mi bolo jasné, že to nie je len
obyčajná chrípka. Povedali mi, že to môže spôsobiť výkyvy mágie, alebo jej dočasné
zablokovanie, a takisto mi dali najavo, že liečba je dosť nákladná
a budem potrebovať elixíry, ktoré nie sú bežne dostupné.
Už
som vypil niekoľko dávok, musel spoľahnúť na to, že sa ma Snape aspoň kvôli
vojne nepokúsi otráviť. Zatiaľ bola liečba úspešná len na polovicu, bolesti
ustúpili, ale problém s mojou mágiou sa nevyriešil.
Stalo
sa to v tom najnevhodnejšom čase a ja som už pomaly začal strácať
nádej, že ešte niekedy dokážem použiť prútik.
Poznámka: nabudúce sa ešte zameriame na to, čo sa odohralo v ráde, a v časti 10. sa už opäť vrátime späť do prítomnosti.
