Horúčka 8. časť Denník HP

 pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.

Poznámka: Rona necháme chvíľu vydýchnuť, bolo toho naňho veľa, vrátime sa teraz do obdobia, keď sa Ron ešte len lieči a zistíme, ako to dopadlo s Harryho dohodou s Luciusom...

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

varovanie: hádka, nahnevaný_Harry

korektúra urobená

 venovane Lilith, Steve a Nade.

„Temný pán bude postupne odkrývať jednu vrstvu jeho mysle po druhej, a keď s ním skončí, neostane už nič čo by sme mohli zachraňovať. Uvedomujete si, že ak budeme ďalej čakať, už sa ani len nemusíme obťažovať s...“

Nemusel som vynakladať veľké úsilie na to, aby si vypočul rozhovor riaditeľa a Snapa.

Profesor elixírov kričal tak nahlas, že nebolo možné tomu nevenovať pozornosť. Už nejaký čas som postával pred dverami a počúval jeho prednášku, tentoraz adresovanú riaditeľovi.

Pri každom jednom jeho slove som cítil čoraz väčšiu beznádej, lebo som si uvedomoval, že presne to Rona čaká, ak ma nepustia, ak mi nedovolia, aby som to aspoň skúsil, alebo budú musieť akceptovať tú druhú možnosť, s ktorou som ani len nestihol vyrukovať.

Riaditeľ odhalil našu malú dohodu s Malfoyom, a nechal ho previesť na iné miesto, do jedného z ďalších aby sme sa viac nestretli. Neviem ako to zistil, možno bola tá izba sledovaná a možno nás vtedy počul niektorí zo strážcov z rádu, nech to bolo akokoľvek k Snapovi som sa prostredníctvom Luciusa nedostal a požiadať ho o niečo také priamo, mi nebolo umožnené.

Dumbledore nás so Snapom pozval k sebe, skôr než som čokoľvek stihol profesorovi povedať, a dal mu jasne najavo, že už viac za ním nebude stáť, pokiaľ sa rozhodne konať na vlastnú päsť.

Snape potom odišiel, a ja som ho veľmi dlho nevidel, lebo nechodil ani na schôdze rádu.

Až dnes, keď som opäť prišiel za riaditeľom, aby som mu aspoň trochu znepríjemnil život, zistil som, že sa spolu zhovárajú.

Prekvapovalo ma to, že Snape bráni môjho priateľa, bolo to natoľko zvláštne, že som nachvíľu uvažoval o tom, či som sa náhodou z tých snov o Voldemortovi predsa len nezbláznil.

A čo bolo horšie, v tejto hádke by som rád držal stranu jemu, lebo som počul ako riaditeľ povedal : „Uvedomujem si všetky riziká, Severus.“

Tak pokojne, akoby ani o nič nešlo hovoriť o osude môjho priateľa, to som už jednoducho nevydržal, otvoril som dvere a vošiel som dovnútra, riaditeľ si zriadil počas prázdnin dočasnú kanceláriu v hlavnom stane rádu, aby ma mal na očiach a mohol na mňa dozerať osobne.

Nezaujímalo ma to, že sa mu to nebude páčiť, mal som dosť toho, ako sa predo mnou zatajoval a držal ma tu ako v nejakom väzení.

Dúfal som, že moja mágia sa vďaka môjmu hnevu konečne opäť začne prejavovať. No necítil som nič, okrem zúrivosti, a ani tá nerozochvela veci v jeho dočasnej pracovni.

„Chcem, aby ste dostali Rona, späť. Chcem, aby ste to urobili za každú cenu a nezaujímajú ma vaše výhovorky!“

„Sadni si, Harry...“

„Nie, nesadnem si, kým nedovolíte Snapovi, aby ho odviedol na nejaké bezpečné miesto!“

„Vieš, že to nemôžeme urobiť Harry. Profesora Snapa potrebujeme, musí ostať pri Voldemortovi tak dlho ako to len bude možné,“  namietal Dumbledore.

„Urobí mu horšie veci než je smrť... Vy to nemusíte vidieť! Vy sa nemusíte na to dívať! To ja ho uvidím umierať! Ja za to budem zodpovedný! Čo poviem Molly Weasleyovej, že ja sa tu skrývam, kým on...“ kričal som bez ohľadu na to, čo mi povedal, jeho pokojný tón hlasu ma dráždil viac než keby na mňa  on sám zvýšil hlas.

Opäť som dúfal, že mágia sa okamžite prejaví, že niečo také nemôžem len tak vydržať bez toho, aby sa všetko nezačalo chvieť, no nič sa nestalo, len som stál vedľa Snapa a kričal som. Všetko zostávalo aj naďalej nehybné a ja som sa prepadal do čoraz hlbšej beznádeje.

Snape  nás len pozoroval a čakal na to, ako sa riaditeľ vyjadrí.

Ja som mu na to však nedal priestor, túžil som ho zabiť, všetko vo mne kričalo, že on musí zomrieť.

Pocítil som ruku na mojom pleci, niekto ma nemilosrdne odtiahol ďalej od toho muža, skôr než som ho stihol napadnúť.

„Upokojte sa, Potter,“ Snapov chladný a prísny hlas bolo zrejme to jediné, čo ešte bránilo tomu, aby som stratil samého seba.

„Odvediem ho späť do jeho izby pán riaditeľ, porozmýšľajte o tom, čo som vám povedal, ak mi dáte voľnú ruku, postarám sa, aby nebolo nutné nič meniť na našich plánoch...“

„Neskôr sa o tom pozhovárame, Severus, teraz choďte...“

Ešte nejaký čas som sa bránil, ale napokon som mu dovolil, aby ma odviedol z kancelárie.

Triasol som sa aj vtedy, keď sa za nami zavreli dvere mojej izby. Nebol som schopný sa upokojiť, bol som tak blízko nervového zrútenia, ako nikdy predtým.

Len som tam stál a triasol som sa, nevedel som, čo mám robiť, všetko sa mi rúcalo pred očami.

Nohy sa mi podlomili, no on bol dostatočne blízko na to, aby ma stihol zachytiť. Chvíľu som sa ho držal, akoby som si ani neuvedomoval koho mám pred sebou.  

„Spamätajte sa Potter, tým že sa mi tu zrútite nikomu nepomôžete...“ napomenul ma Snape.

„Urobte to! Urobte to aj bez jeho súhlasu... Prosím vás, nenechávajte ho tam...“

Pevne som ho držal za habit a stále som sa chvel.