Horúčka 9. časť 1/2

  

 pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.

Poznámka:  ďalší Harry/Snape moment, aj keď ich vzťah nie je no... práve romantický, aspoň nie v tejto poviedke... ale čo nie je môže byť, koho máte inak radšej s Harrym... Luciusa, či Severusa? 

korektúra urobená

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 venované Nade. 

 Prešlo pár dní, počas ktorých som opäť blúdil po chodbách Siriusovho domu, čakal som na to, že sa moja mágia obnoví a takisto aj na nové správy od Snapa.

Zvykol sa u mňa počas tých pár dní zastaviť, hovorili sme spolu, a potom sme zvyčajne skončili u riaditeľa. Aj dnes to prebiehalo rovnako.

Sedeli sme sa stolom, čo najďalej od seba, no zhovárali sme sa vcelku pokojne, v porovnaní s tým, aké boli naše predchádzajúce rozhovory predtým. Bolo mi jasné, že ho riaditeľ požiadal, aby sa mi takýmto spôsobom venoval, a že ho to vôbec neteší, ale bol jediným spojením s Ronom, nemohol som ho len tak poslať preč.

„Stalo sa vám niečo?“ zaujímal som sa, keď som si všimol, čierne kruhy pod jeho očami, aj to, ako sa mu triasli ruky, aj keď sa akúkoľvek slabosť snažil zatajiť.

Prekvapivo som bol omnoho pokojnejší vďaka jeho návštevám, aj keď by som to nepriznal živej ani mŕtvej duši.

„To vás nemusí zaujímať, Potter.“

„Tak dobre, pokročili ste už nejako, sľúbili ste predsa...“ bez okolkov som prešiel k veci.

„Povedal som vám, že jeho zranenie, si vyžaduje čas, nie je možné ho nikam previesť, kým sa celkom nezahojí...“

„Je to až také vážne, veď len siahol na prútik?“

Snape na mňa vyrukoval s mimoriadne zlým pohľadom.

„Siahol na prútik Temného pána, na prútik zabezpečený spôsobom, o ktorom sa vám môže len snívať, Potter.“

„Tak mi to bližšie vysvetlite, chcem tomu porozumieť.“

Chvíľu to vyzeralo, akoby Snape zvažoval či vstať a odísť, alebo či ma obdariť jedným zo svojich výstupov, no napokon si ma tie čierne oči len prísne premerali.

„Na to, aby som zabránil opätovnému šíreniu nekrotického stavu, vyvolaného takým silným kúzlom, okrem základného elixíru, ktorý potlačí prvé príznaky, je potrebný aj druhý odvar na preliečenie, jednou z jeho prísad je zosielateľa tej kliatby, musí byť čerstvá... Bez  trojtýždňového liečebného cyklu by nemal ani len najmenšiu šancu na prežitie, zabilo by ho to, nech by bol kdekoľvek, zomieral by pomaly, a prosil by vás, aby ste ho radšej nechali zomrieť...“

„To ste mu povedali?“

„Nie, samozrejme, že nie, Potter. Povedal som mu len to, čo bolo nevyhnutné...“ dodal nahnevane.

Chvíľu sme mlčali, a navzájom sme sa prebodávali pohľadmi.

 „Jeho stav sa zlepšuje, každým dňom  sa kliatba postupne vytráca z jeho systému...“ pokračoval chladne.  

„Chcete mi snáď nahovoriť, že Voldemort, dobrovoľne poskytuje krv pre...“ niečomu takému som nehol uveriť. Ktokoľvek iný by to možno urobil, ale Temný pán, tomu predsa na nikom nikdy nezáležalo.

 „Nepoznám dôvody, pre ktoré sa Temný pán rozhodol urobiť niečo také, ale môžem vás ubezpečiť o tom, že mi zatiaľ poskytol svoju krv do každej dávky... Osobne som bol za ním, pred každou aplikáciou.“

Hľadel som naňho mierne znepokojene, niežeby mi prekážalo, že Temný pán môjho priateľa drží pri živote, to bolo v poriadku, ale mal som taký pocit, že to robí s určitým zámerom, ktorý sa mi nebude vôbec páčiť.

„Takže ho ešte nemôžeme priviesť sem ani nikam inam?“

„Kým bude kliatba v jeho systéme, nemôže sa od Temného pána vzdialiť... Nepredpokladám, že by krv preňho poskytoval ďalej, ak by už viac nebol jeho zajatcom...“

Pochopil som, že pre jeho dobro ešte musíme čakať, no necítil som sa preto o nič lepšie.

 „Predpokladám, Potter, že ste sa už dostatočne vyrozprávali na to, aby sme pristúpili k druhej časti nášho stretnutia...“

Pochopil som, že chce, aby sme pokračovali v tom, čo sme začali minulý týždeň. Riaditeľ súhlasil s tým, že so mnou môže bojovať a pokúšať sa vyvolať moju mágiu, že on by to mohol dokázať, keďže nenávisť medzi nami je taká silná, že sa v jeho prítomnosti nemôžem v žiadnom prípade cítiť bezpečne. Okrem toho som akékoľvek hodiny s ním nenávidel, preto som dúfal, že mi to pomôže viac než hádky s Dumbledorom.

„Dnes sa opäť pokúsim napadnúť vašu myseľ,“ povedal mi nie veľmi nadšene.

Na to som sa skutočne vôbec netešil, ale podľa posledných výsledkov sa stav môjho magického jadra už ustálil, no keďže sa nedostavili požadované výsledky znamenalo to, že mi niečo bráni vtom, aby som bol opäť schopný čarovať, telesne som bol v poriadku, jadro bolo opäť priechodné, a mágia mohla pokojne prúdiť do mojich rúk, preto sa všetci domnievali, že to môže byť nejaký duševný blok.

Postavil som sa, neprotestoval som proti jeho návrhu, niečo som skrátka musel robiť a bojovať s ním, to bolo lepšie než len tak sedieť a ďalej sa trápiť s mágiou sám.

Okrem toho Snape dnes nebol veľmi vo forme, možno by som zvládol dostať sa do jeho mysle a zistiť niečo viac, možno niečo, čo mi profesor dobrovoľne prezradiť nechce.

Každopádne hneď som sa aj zahanbil za podobné myšlienky, keď som si spomenul ako to dopadlo naposledy, prestal ma učiť len preto, že som videl pár zlých spomienok, on ich z mojej strany videl omnoho viac, no vedel som, že celá tá vec medzi Snapom a mojím otcom je dosť citlivá.

A odkedy som tu bol zavretý, mal som možnosť o všetkom viac popremýšľať, chápal som, že sa cez toho nemôže len tak ľahko preniesť, nebolo to len také detské postrkovanie, sám som zažil pár podobných situácií, no bolo ťažké myslieť na to, keď stojíte zoči-voči nahnevanému Snapovi, ktorý vo vás vidí nepriateľa, už od začiatku preňho predstavujte žijúcu kópiu svojho otca.

„Na čo čakáte, Potter, potrebujete snáď uvítací výbor?“  napomenul ma,  keď som dlhšie nereagoval.

„Nie, pane....“

Povzbudený tým, že sa konečne niečo okolo mňa deje, som sledoval ako odsunul stôl, postavili sme sa oproti sebe.

„Potter, bez prútika to asi nepôjde... Aspoň nie vo vašom prípade...“ napomenul ma opäť.

Uvedomil som si, že skutočne nedržím v ruke prútik, akosi som si od neho odvykol, a nebolo to vôbec príjemné len ho držať a necítiť prúdenie mágie, bolo to, akoby som bol mŕtvy.

Snape však žiadne takéto výhovorky neuznával a pokiaľ som nechcel, aby sa mi za to odplatil nepríjemnými poznámkami, musel som si ho vziať.

 „Legilimens!“

„Prot...“

Prenikol do mojej mysle, no nedotkol sa mojich spomienok, stiahol sa.

„Znovu!“ povedal nekompromisne.

Pozrel som naňho a prikývol.

„Legilimens!“

„Prote...“

Nič sa nestalo, no tentoraz prešiel mojimi spomienkami, pátravo, akoby niečo hľadal. A napokon sa zameral na môj bozk s Luciusom Malfoyom, na to, ako som dovolil, aby sa ma takýmto spôsobom dotkol, na to, ako som dúfal, že medzi nami bude možno niečo viac.

„Aký naivný...“ počul som, ako profesor okomentoval moju spomienku.

Prechádzal ešte ďalšími spomienkami, tentoraz v omnoho rýchlejšom slede. Dokazoval mi, že môže vidieť súkromné veci, do ktorých by som ho nemal pustiť, no ja som nedokázal nič urobiť, len som tam stál a držal som prútik, až kým to neskončilo.

Po ďalších troch pokusoch, som bol unavený, no počas toho posledného z môjho prútika vyšlo pár iskier.

A cítil som mágiu, aj keď som vedel, že to bolo len také nervózne iskrenie, akoby som bol nejaký prvák, ktorý prútik drží po prvýkrát. Napriek tomu ma zaplavila radosť.

Bol som bledý a ledva som sa držal na nohách, hlavu som mal, akoby som sa celý deň opíjal, no aj tak som bol šťastný.

„Na dnes to stačí, Potter... ten posledný pokus naznačuje, že sa musíme vydať touto cestou...“  jeho hlas znel trochu zadychčane a videl som na ňom, že aj on je unavený, aj keď sa to nesnažil dávať najavo.

Sadol som si a on to tiež urobil, ale až po dlhšom váhaní.

„Pán profesor?“ oslovil som ho po dlhšom čase mlčania, obaja sme len oddychovali, každý na svojej strane.

„Čo také ešte máte na srdci, Potter?“

„Nedáte si vodu, alebo niečo iné?“

„Nie, Potter, o chvíľu pôjdeme k riaditeľovi, a on sa už postará o to, aby sme obaja od neho niečo prijali.“

„Dúfam, že nie karamelky, ktoré sa mňa budú snažiť zaútočiť...“ na chvíľu môj tón hlasu znel takmer priateľsky, akoby som sa zhováral s Ronom, alebo s Hermionou, či s inými spolužiakmi.

Snape na mňa uprel mimoriadne chladný pohľad vyhradený špeciálne len pre mňa.

„To, že vám venujem istú pozornosť, spôsobenú riaditeľovými príkazmi, neznamená, že mám v úmysle sa s vami zblížiť, Potter...“

„Na to som vôbec nepomyslel, pán profesor...“  ani som nevedel, prečo som sa s ním tak začal rozprávať, obával som sa, že to moje domáce väzenie na mňa má skutočne veľmi zvláštne účinky.

Po tomto rozhovore a následnej praktickej hodine nás však dnes nečakala tradičná návšteva u riaditeľa, preto som sa musel pripraviť na to, že ma čaká druhého kolo, ktoré bude možno omnoho nepríjemnejšie ako táto hodina.