pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
Poznámka: zdá sa, že Lucius bude mať v tejto poviedke dosť nevďačnú úlohu...
varovanie: nervové zrútenie, myšlienkové spojenie a opäť Snape.
po korektúre
venované Nade a Lilith.
***
Prvý
prázdninový mesiac sa už pomaly chýlil ku koncu. Prešlo to tak rýchlo, no každý
ďalší deň bez Rona, bol pre mňa ťažkou
skúškou.
Voldemort
ma ďalej mučil v mojich snoch. Nemohol som pokojne spávať, neustále ma to
prenasledovalo. Naznačil mi veci, ktorých som sa desil tak veľmi, že som sa
niekoľko dní neodvážil ani len zavrieť oči. Bol som vyčerpaný a už som ani
nevedel, či som vôbec schopný niečo cítiť. Vedel som, že mi dochádza čas, opäť som sa blížil k tej tenkej hranici, keď
mi hrozilo zrútenie len preto, lebo mi nedovolia konať. Mal som pocit, že sa z toho
zblánim.
Okrem
tých dní, keď sme mali hodiny oklumencie.
Bolo
mi lepšie vždy, keď som trávil čas s profesorom Snapom. Sám som si
uvedomoval, ako to znie, a nikdy predtým by som niečo také nepripustil,
ale teraz bola situácia iná. Snape bol jedinou osobou, ktorej som sa
nebál pozrieť do očí.
Ostatní
členovia rádu nemali veľa času, neustále plnili nejaké úlohy, a ak aj mali
čas a prišli, nerád som videl vo svojej blízkosti členov a rodiny Weasleyovcov
a našich spoločných priateľov.
Stačil
len jediný pohľad na nich, a opäť som sa strácal. Možno práve preto sa celý
môj život akosi zúžil na čakanie na profesora elixírov.
Snape
za mnou prichádzal dvakrát do týždňa. Netrpezlivo som očakával každú ďalšiu
návštevu, aj keď pokrok, ktorý sme urobili, bol takmer minimálny. Po každom
takomto vyčerpávajúcom duely, som unavene padol do postele, o ničom som
nemohol premýšľať, ani som len nemal sny, len som tvrdo zaspal. Možno vďaka
tomu som napokon ako tak vydržal to dlhé obdobie, počas ktorého sa Ron zbavoval
kliatby Temného pána.
Hermiona
mi písala listy, no podľa toho najnovšieho sa jej rodičia rozhodli predĺžiť si
prázdniny, tušil som, že s tým má niečo spoločné riaditeľ, aj keď priamo
nepovedal, že do toho zasiahol, no nehneval som sa, že Hermiona je tak ďaleko.
Obával som sa, že po návrate by sa predo mnou zrútila tak, ako sa to stalo mne,
a to by som už nezvládol. Nie potom, čomu bola moja myseľ v poslednom
čase vystavená.
Noviny
sa o Ronovom únose vyjadrovali len veľmi opatrne, zjavne sa obávali toho,
akoby verejnosť zareagovala na únos najlepšieho priateľa Harryho Pottera, ktorý
by vyvolal dosť veľké znepokojenie, keďže všetci vedia o tom, ako sa
v takýchto situáciách zvyčajne správam.
Pokúšal
som sa sústrediť na znovuzískanie svojej mágie, nemyslieť na to ako Hermione
klamem, ani na to, že je vynakladané veľké úsilie, aby sa moja kamarátka do
tejto hry nepriplietla.
Dopísal
som ďalší list pre ňu, prečítal som si ho niekoľkokrát, aby v ňom neostalo
nič, čo by naznačovalo, ako zle sa cítim.
Napokon
som ho odložil, a rozhodol som sa, že s ďalšími klamstvami začnem až
zajtra.
Okrem
toho prišiel Snape.
Pozdravili
sme sa dosť chladne a formálne ako vždy, no bolo na tom niečo upokojujúce,
aj keď by som to nepriznal, ani pred sebou a ani pred ním, aké je to teraz
iné a ako som rád, že on za mnou chodí.
Sledoval
som, ako prešiel k nášmu stolu. Pozoroval som spôsob akým sa usadil na
stoličku oproti mne.
„Ron
je už pripravený?“
Podráždene
na mňa pozrel.
„Áno,
je. Jeho liečba sa skončila.“
Chcel
som mu odpovedať, ale nedokázal som. Nemohol som sformulovať žiadnu vetu, bol
som vtiahnutý do niečoho, čo moja myseľ absolútne nezvládala. Voldemort on...
Kričal
som, keď mi ukázal nahé telo svojho priateľa, keď som videl ako ho mučil len
preto, aby ho donútil poslúchnuť.
Triasol
som sa, cítil som, ako sa Snape na do mnou naklonil a niečo mi hovoril, no
nemohol preniknúť cez ten krik, cez to zúfalé snaženie udržať si zdravý rozum,
aj napriek tomu, čo som mal možnosť vidieť. Nedalo sa z toho uniknúť,
nemohol som. Temný pán ma držal rovnako pevne, ako držal môjho priateľa.
No
zároveň som si uvedomoval aj to, že Snape je blízko mňa.
Oprel
som sa oňho, cítil som ako sa moje ruky opäť dotkli jeho habitu, opäť som sa ho
držal a nebol som schopný urobiť nič viac, len kričať a opäť sa
pokúšať uniknúť tým obrazom, ktoré ma zraňovali.
Ukázal
mi všetko, čo urobil môjmu priateľovi, a potom ma odhodil, prudko
a surovo som padol späť do bezpečia svojej vlastnej mysle. Bol som šialený
od zúfalstva, neschopný žiadnej rozumnej myšlienky, telom mi pošklbávalo bez
môjho pričinenia, a hlava mi padala na stranu. Nedokázal som ju ani len
udržať rovno.
„Potter...
Harry...“ počul som, ako niekto vyslovil moje meno, cítil som dotyk iných
neistých rúk na svojom chrbte.
Nevedel
som, či mi prekážajú alebo nie, no cítil som, že na tej druhej strane je už len
ticho, žiadna bolesť, žiadny Temný pán, len prázdnota plná popletených obrazov.
Možno aj Longbottomovci cítili niečo podobné, keď bolesť presiahla poslednú
hranicu, keď už nebolo možné sa nikam ukryť... Schovali sa sami do seba,
navždy, tak hlboko, že nebolo možné ich vrátiť späť.
Bolo
také lákavé a jednoduché sa im podrobiť, boli tak blízko, no cítil som,
ako niečo mimoriadne opatrne volá moje vedomie späť. Ja- Harry počulo ten hlas,
ale bolo príliš ďaleko.
„No,
tak Potter...“
Snape
obrátil moju tvár k sebe, pozrel mi do očí, cítil som, ako sa dotkol mojej
mysle, ako ma jemne ťahá späť, na cestu, ktorá bolela, ďaleko od prázdnoty.
Pomaly ma obklopoval.
„Nepoddávajte
sa tomu. Nesmiete, Potter! Musíte sa snažiť!“
Neprehodilo
ma to ani na jednu stranu, zastal som, jeho myseľ ochraňujúco obklopila
Ja-Harry.
Bol
som v bezpečí v ochrannej kupole, do ktorej nemohlo nič preniknúť.
Sledoval som ako ju jemne vytvára, ako sa moja osobnosť pod ňu schováva
a oddychuje, nie je prázdna, ale ani príliš preťažená, len existuje,
a pozoruje jednotlivé vrstvy pomaly sa rozširujúcej ochrannej kupoly.
Bol
som v jej strede a obzeral som si ju, sledoval som svoje spomienky
plávajúce v jej vnútri.
„To
ste vy?“ opýtal som sa.
„Áno.“
„Čo
to robíte?“
„Chránim
vás pred tým, aby ste skončili na oddelení s obmedzeným prístupom.“
„Prečo
ma chránite? Myslel som si, že ma nenávidíte, že to takto chcete?“
„Nechcem
to takto, Potter.“
„Prečo
nie? Som na kolenách, stačí, ak ma pustíte a budem preč...“
„Nemôžem
vás pustiť, nejaký čas tu takto ostaneme,“
oznámil mi chladne.
„Čo
mám robiť?“
„Nič,
len sa pokúste upokojiť, nič viac od vás nežiadam.“
„Tak
dobre.“
Díval
som sa na ten chaos vonku v ďalších častiach mojej mysle všetko kmitalo
a narážalo do seba.
„To
nevyzerá dobre...“ skonštatoval som a takmer som cítil, ako sa na mňa tá
priezračná kupola mračí.
„Naučíte
ma robiť aj takéto veci? Naučíte ma to?“
„Teraz
nie, ale naučím vás niečo iné...Teraz, keď je všetko rozhádzané a odkryté,
nebude ťažké nájsť zdroj vašich problémov s mágiou.“
Cítil
som ako vonku vykonal určitý pohyb, z toho chaosu sa náhle vynorila jedna
spomienka. Bol som s Luciusom Malfoyom.
Dotýkal
sa ma a ja som videl, ako Snape tu spomienku otáča so všetkých strán, až
kým si nevšimol ako mi Luciusove šikovné ruky niečo strčili pod habit. Jeho
objatie bolo príjemné, a ten predmet
som vôbec necítil, bolo to drobné ako nejaký kamienok, no Snape zjavne vedel,
čo to je, ale svoje myšlienky predo mnou chránil, tak som len vyhŕkol.
„On
mi niečo urobil!“
„Zranil
vás, ten prekliaty predmet, spôsobil výkyvy vo vašom magickom jadre. Zrejme na
príkaz Temného pána. O tom sa s ním ešte pozhovárame. Bude nám musieť
prezradiť podrobnosti...“
„Je
dobré, že sme to zistili, ale aj tak, ako sa odtiaľto dostaneme, ja... nechápte
to zle, tá kupola, je veľmi pekná, ale nemôžeme tu ostať večne, alebo áno...“
„Dokáže
už vyjsť von?“
Pokrútil
som hlavou.
Už
len predstava, že by som mal opäť vstúpiť do toho chaosu bola neznesiteľná.
„Nie,
to nepôjde...“ hlesol som rozrušene.
„Tak
ma nechajte premýšľať, chvíľu mlčte, aby som mal možnosť pouvažovať o tom,
ako vás odtiaľto bezpečne dostanem.“
Poslúchol
som, všetko som si len opatrne obzeral, a pokúšal som sa oddychovať
a upokojiť sa.
Poznámka: Nabudúce navštívime Voldemorta. Dostali sme sa teraz na úroveň, keď Voldemort dostal Rona...
Teraz pre zmenu potrebuje oddych, Harry.
