Otcovská láska 1. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)

korektúra urobená
(keby ste našli ešte niečo čudné dajte mi vedieť)

 hodnotenie

 

Get free premium widgets for your blog and website.

venované   Majuar, Lilith, Weras, Sitara, Nade a Mononoke.

Narýchlo pozliepaná tmavá prístavba väčšinou budila u ľudí rešpekt spojený s obavami. Navonok pôsobila chladne a neprístupne.

Deti však túto druhú časť domu poznali, lebo bola vždy súčasťou ich života, preto nevstupovali na toto takmer neprebádané územie s rovnakými obavami, ako jeho zvyčajne nie práve najprívetivejší návštevníci.

Pred nimi sa spoza ochranných kúziel vynorila menšia predsieň, ktorá vyúsťovala do pomerne dlhej a tmavej chodby.

Nevyzeralo to vôbec lákavo, chlad a strohosť kontrastovali so svetlými farbami a útulnosťou ich domu.

Táto časť, akoby patrila do iného dosiaľ neprebádaného a neprístupného sveta.

Na chodbe poblikávalo len mierne svetlo a na stenách bolo umiestnených pár prázdnych rámov od portrétov, občas sa v nich mihla akési tváre no presúvali sa tak rýchlo, že sa nedali rozoznať. Deti poznali len bradatého muža, s bielymi vlasmi, ktorý sa občas zdržal dlhšie a prehodil s nimi pár slov. Dnes tu však nebol, jeho portrét bol prázdny, len občas sa im zdalo, akoby sa aj v ňom objavovali tmavé tiene.

Nenachádzali sa tam žiadne zbytočné predmety, všetko bolo strohé a nevýrazné, akoby sa tam takmer nič nezmenilo od čias, keď bola táto prístavba pripojená k útulnému domu Potterovcov. To spojenie bolo priam viditeľné, bolo veľmi ľahké určiť hranice už len podľa toho, ako sa farba stien odlišovala od pomerne optimistických farieb ich domu.

Pozornosť návštevníkov čoskoro upútalo niekoľko navlas rovnakých dverí, umiestnených na pravej aj na ľavej strane.

Z jedných z nich zaznievalo akési prapodivné bublanie, no Severus Snape zamieril rovno k tým prostredným a otvoril ich.

„Nech sa páči...“ vyhlásil chladne.

Nemal záujem im robiť prehliadku celého domu, nepotreboval, aby sa mu tu neskôr motali a všetko si tu prezerali.

Málokedy ich púšťal do tejto časti svojho domu, zvyčajne, keď niečo potrebovali, dovolil im vojsť do jeho pracovne, ktorá bola hneď na začiatku chodby, neďaleko laboratória, v ktorom mal rozpracované dlhodobé aj krátkodobé projekty. Do jeho dome sa nesmeli voľne potupovať, ochranné kúzla ho vždy upozornili na to, že má spoločnosť a zvyčajne ich okamžite posielal späť do ich domu, svojím hrozivým hlasom priamo úmerným stupňu jeho podráždenosti.  Práve preto zrejme poslali svoju sestru, lebo s ňou mal viac trpezlivosti než s chlapcami, ktorí často skúšali jeho trpezlivosť.

Al a Lily vošli dovnútra bez akýchkoľvek zbytočných otázok.

Najstaršieho Pottera ešte stále lákalo bublanie z druhej strany.

„Čo je tam?“  James mierne nakrčil nos.

Nešírila sa odtiaľ práve najpríjemnejšia vôňa. Bola to tá nová zmes, jeden z dlhodobých projektov.

Severus na nej pracoval už niekoľko týždňov, a keďže nešlo o žiadnym parfum, ale o liek, mal pomerne výraznú a nie práve najpríjemnejšiu arómu.

Obrátil sa k chlapcovi.

 „To ťa nemusí zaujímať, choď za súrodencami...“ povedal mu stroho.

A keď neposlúchol, jednoducho mu položil ruku na plece a trochu ho postrčil k dverám vedúcim do kuchyne.

„Hej, čo to robíte?“

„Pomáham ti dostať sa cez tie správne dvere. Aby si náhodou nezablúdil...“

„Ja to aj tak zistím, čo je za tými druhými dverami!“ nedal si povedať James a tváril sa pritom natoľko odhodlane, až mal chuť ho schmatnúť za golier a doviesť ho do svojho laboratória.

Pričom by nezaškodilo, keby sa na vlastnej koži poučil, že nemá strkať nos do cudzích vecí. Krájanie prísad, by mu mohlo pomôcť. A bol vo veľkom pokušení túto svoju myšlienku okamžite aplikovať do praxe, nebyť tých dvoch detí, ktoré nechcel nechávať osamote vo svojej kuchyni.  

„Neskôr budeš mať príležitosť, sám sa o to postarám...“ povedal napoly výhražne.

Nemal rád deti vo svojom laboratóriu, bez nich to bolo omnoho bezpečnejšie no tento chlapec si o takéto privilégium priam koledoval.

James naňho chvíľu zmätene hľadel, no napokon sa pridal k svojim súrodencom, ktorí sa zvedavo obzerali po kuchyni.

Bola to zrejme najpríjemnejšia miestnosť v dome, keďže nepôsobila tak tmavo, a nevyzeralo až tak pozliepane, ako chodba, ktorou sem prišli.

Bola ladená skôr do hnedých farieb, no nie až takých tmavých ako zvyšok domu.

Kuchynská linka vyzerala pomerne zachovalo, no bola jednoduchá, bez akýchkoľvek prebytočných vzorov. Jemné a čisté ničím narušené línie, nepôsobili vôbec rušivo, príjemne sa dopĺňali s výraznejším stolom, a stoličkami, ktoré spolu vytvárali akúsi tesnú a uzavretú jednotu. Všetko bolo pekne usporiadané a vyzeralo to tam ako v každej inej čarodejníckej kuchyni, so všetkým, čo k tomu patrilo.

Až na jednu výnimku, ktorá bola takpovediac tunajšou zvláštnosťou.

Lily sa vrátila k Severusovi a nadšene mu ukazovala čosi, sediace blízko otvoreného okna.

„To je tvoje domáce zvieratko?“ pýtala sa ho.

„Nie, ja nemám...“ začal podráždene, no keď si všimol, nie práve najlepšie vyzerajúceho vtáka,  sediaceho na tom nemožnom bidielku. Bolo to jeho dedičstvo po riaditeľovi, samozrejme okrem druhého portrétu umiestneného v pracovni. Samozrejme často si privlastnil hociktorý z prázdnych rámov a zjavoval sa mu po dome, koľko sa mu len zachcelo.

Pôvodne bol fénix umiestnený tam, ale keďže on sám nebol jeho pánom, a nereagoval na jeho prítomnosť tak prívetivo ako na tú riaditeľovu, radšej ho presťahoval do kuchyne, aby mal pokoj od tých jeho zvukov, ktoré neustále vydával.

Mimovoľne sa dotkol svojej jazvy na krku.

Pri pohľade na Félixa sa mu občas vybavila spomienka na útok hada.

Nedokázal mu byť vďačný za jeho záchranu.

Nie potom, čo všetko to znamenalo preňho.

Po smrti riaditeľ, bol ten tvor až príliš obklopený bolesťou a účinky jeho sĺz boli výrazne oslabené.

Zachránilo mu to život, no ostala mu jazva, ktorá sa nedala odstrániť, a bolesti, ktoré sa občas z ničoho nič objavili a dostali ho na kolená.

O ťaživých snoch, počas ktorých niekoľkokrát počul ako Temný pán prikazuje hadovi, aby ho zabil, nebolo nutné ani hovoriť. Ani o tom, koľko poníženia a potupy prežil potom, ako zistili, že ostal nažive.

Ministerstvo nebolo nadšené tým, že prežil, a počas jeho rekonvalescencie zažil veci, ktoré by neprial ani najhoršiemu nepriateľovi.

 „Je v poriadku?“  pokračovala Lily.

Svojimi slovami a láskavým pohľadom ho vytrhla z nepríjemných spomienok.

Upriamila jeho pozornosť späť na seba, za čo jej bol neskutočne vďačný.

Po dlhom čase bola jedinou osobou, ktorá sa naňho nedívala ako na netvora a správala sa k nemu celkom prirodzene.

No nemal teraz možnosť rozvíjať ďalej svoj osobné myšlienky a dovoliť im, aby ho opäť pohltili. Pokúšal sa sústrediť na to, čo sa dialo okolo neho.  Nechcel sa stať sentimentálnym starým bláznom. Aspoň zatiaľ na niečo také ešte nebol pripravený.

Všimol si, že aj jej bratia si obzerajú fénixa a jeho nie práve najlepší stav, na nich neurobil práve ten najlepší dojem.

Lily naňho takýmto spôsobom, ale ona bola ešte príliš malá, obával sa toho, keď si po prvý raz uvedomí s kým má tú česť. Nebude to trvať dlho a aj ona pochopí, kam patrí. Vedel to, a uvedomoval si, že si musí od toho všetkého udržať potrebný odstup.

 Chlapci sa naňho dívali  takmer obviňujúceho, akoby toho vtáka snáď celé dni len mučil. Na chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že im povie, niečo čo ich prinúti okamžite sa rozbehnúť k dverám, ale nedokázal ich len tak nechať o hlade, boli to len deti, o ktoré sa niekto musel postarať a táto úloha dnes pripadla práve jemu.

Ich otec tu nebol, a nemali sa ani na koho obrátiť,  a celá tá záležitosť s Weasleyovcami bola príliš komplikovaná na to, aby ich mohol požiadať, nech sa o nich postarajú. Preto mu neostávalo nič iné, len objasniť im niečo, čo im mal už dávno vysvetliť sám Potter.

Ignoroval vyčítavé pohľady Potterovcov, aj to s akou dôverou sa k nemu obracala ona. A zameral sa len na objasnenie faktov.

„Je to fénix, dnes je zrejme jeho ohňový deň, zvyčajne sem prichádza, aby sa mohol opäť narodiť z popola... Radšej sa k nemu nepribližujte, pre prípad, že by sa chystal v dohľadnej dobe splanúť...“

Po tomto vysvetlení sa chlapci prestali tváriť tak obviňujúco.

 „Skutočne bude horieť...“ zaujímal sa James.

„Áno, nepochybne sa tomu nevyhne...“  

„To by som chcel vidieť...“ pridal sa aj Albus.

„Ako sa volá?“ prerušila ich Lily.

„Félix,“ odpovedal jej takmer bez záujmu, a venoval pozornosť tomu, aby sa deti čím skôr najedli a vrátili sa do svojho domu.

Keďže nemal dosť jedla pre nich všetkých, radšej urobil rýchlu objednávku hotového jedla, ku ktorej pristupoval len veľmi zriedkavo, no práve teraz nemal vôbec problém použiť Potterovo meno. Ten muž si o to doslova koledoval.

Nebolo to vôbec zložité, túto objednávku však dokázali urobiť len čarodejníci s funkčnými prútikmi, deťom nebolo dovolené takýmto spôsobom objednávať bez prítomnosti dospelej osoby.

Netrvalo dlho, a mali na stole všetko, čo by mohli potrebovať, stačilo len  zaplatiť škriatkovi, ktorý priniesol jedlo, a postarať sa, aby sa dostalo na stôl.

Pred deťmi sa otvoril pomerne slušný obed, polievka, druhé jedlo a aj prílohy, ktoré k tomu patrili. Spoločne sa dohodli na jednom návrhu, nebolo to ani také ťažké, akoby sa zdalo, hladné deti dokázali byť v tomto smere veľmi kreatívne.

Okamžite si všetko medzi sebou rozložili a deti si medzi sebou všetko veľmi rýchlo rozdelili.

 Severus si neochotne sadol za vrch stola,  zjedol polievku a potom si a nabral aj z hlavnej misky dostatok pečených zemiakov spolu s mäsom.

Deti museli byť skutočne hladné, keďže videl ako sa nadšene vrhajú na všetko, čo objednávka obsahovala.  

Dosť hlučne sa naťahovali za všetkým možným.

Všetko bolo skvelé, to musel uznať.

Deti nenechali na svojich tanieroch takmer nič. Dokonca sa mu všetci poďakovali za pomoc.

 „Niet za čo...“ vyhlásil chladne.

Predpokladal, že týmto sa jeho dnešné povinnosti týkajúce sa detí skončili,  chcel aby šli do svojich izieb a počkali na svojho otca. Aspoň tak si to predstavoval, až kým sa neozval charakteristický zvuk sprevádzajúci horenie fénixa.

Deti sa okamžite obrátili a dívali sa na plameň šľahajúci dovysoka, ktorý vďaka kúzlu, ktoré obsahovalo bidielko, nemohol zničiť zariadenie Severusovej kuchyne.

Pôsobilo to ako vždy dosť dramaticky, a deti sa napriek počiatočnej zvedavosti začali znepokojene krútiť na stoličkách.

 „Skutočne sa vráti?“ s obavami sa opýtal Al.

„Buďte trpezlivý, pán Potter,“ napomenul ho.

„Je tam, pozrite!“ Lily ukázala na drobného Félixa, ktorí priam ukážkovo vstal z popola.

Severusovu pozornosť však upútal zvuk, ktorý pripomínal rozbíjanie skla.

Ochranné zaklínadlá v jeho dome zanechali na jeho tele slabú odozvu, cítil ich až v jazve, ktorá reagovala na túto zmenu rýchlejšie než jeho magická ochrana.

„Čo to má...“ Albus sa otočil ako prvý, jeho dvaja súrodenci si ešte stále obzerali fénixa.

Severus siahol po svojom prútiku, ten zvuk bol neprirodzený a až príliš hlasný, niečo čo takmer nepatrilo do tejto pokojnej dediny, kde sa zvyčajne nič nedialo.

A potom sa zrazu ozval smiech.

Nie priateľský, ale skôr jedna z tých pokrútených verzií krutého výsmechu, niečoho čo v ňom vyvolalo značné znepokojenie.

Na chvíľu ho spomienky takmer priviedli do obdobia, keď vysoký chladný smiech počúval až veľmi často.

Potlačil nutkanie spomenúť si na neľudskú tvár s červenými očami.

Do prítomnosti ho vrátil výkrik jedného z detí a otras, jeho dom sa skutočne zatriasol, nejaké kúzla sa pokúsili prekonať jeho obranu.

Možno bombarda maxima, alebo niečo podobne deštruktívne.

„James, postaraj sa o svojich súrodencov,“ starší chlapec prikývol.

„Počkajte tu a neopúšťajte dom!“ prikázal im, skôr než použil bočné dvere na to, aby sa rýchlejšie dostal pred dom.

Niečo nebolo v poriadku.

Cítil to, a bol pripravený čeliť všetkému, úponky kúzla, ktoré chránili dom boli silné. Teoreticky by nemalo nič preniknúť dovnútra.

Problémy spôsoboval len dom Potterovcov, ktorý takýmto spôsobom už chránený nebol.

Mladej pani Weasleyovej sa nepáčili niektoré z jeho kúzel, lebo boli ministerstvom zakázané,  trvala na tom, aby nimi ich časť domu nebola pokrytá, a jej manžel jej vyhovel, aby bol doma pokoj, aby sa viac nehádali.

Stiahol ich späť na svoju stranu, no práve teraz to vyzeralo tak, že to nebol práve najlepší ťah. Preto ich plnou silou uvoľnil späť aj do druhého domu, čím zastavil mierne otrasy.

Severus prešiel zadným vchodom, prútik mal v pohotovosti a držal sa v tieňoch svojho ochranného kúzla.

Potreboval to, lebo nevedel, proti komu a čomu bude stáť a nechcel nič nechať na náhodu. Prípadní útočník ho nemohol ho cez vrstvu ochranných kúziel vidieť, chystal sa nemilosrdne využiť moment prekvapenia.

Ukázalo sa, že pred ich domom sa neobjavil len jeden neželaný návštevník.

Boli štyria.

Traja z nich mali tváre zahalené, toho štvrtého dobre nevidel.

Jeden z nich mal v ruke prútik a zjavne sa dosť dobre bavil na tom, ako na dome zlikvidoval všetky okná.

Ďalší dvaja držali na kolenách toho štvrtého. Čas od času mu uštedrili poriadny kopanec, všade kam dosiahli. Nemal čas zisťovať o koho ide, potreboval sa ich čím skôr zbaviť.

Ochranné kúzla na druhom dome zapracovali a opravili okenice priamo pred mužovými očami.

Severus začul ako sa z jeho hrdla vydral nespokojný výkrik a chystal sa opäť dom zasiahnuť zaklínadlom.

Nevyplatilo sa mu to, kúzlo sa odrazilo od jeho ochrannej bariéry a odhodilo ho niekoľko metrov dozadu.

Tvrdo dopadol na zem a ostal tam nehybne ležať.

Jeho spoločníci mu nešli pomôcť, pokračovali v mlátení svojej obete.

„Tak to by stačilo!“

Severus Snape vyšiel spod svojej ochrany, objavil sa priamo pred tými dvoma mužmi.

Na nič sa ich nepýtal, len použil zaklínadlo, odhodil ich a znehybnil.

Naklonil sa k štvrtému mužovi, ktorý len bezvládne ležal na zemi.  

Prútik nechával stále v pohotovosti, aj keď si k nemu kľakol a nadvihol mu hlavu.

Zmučené zelené oči sa na chvíľu pozreli naňho, no netrvalo dlho a opäť sa pod tlakom bolesti zavreli.

„Čo to stvárate, Potter?“ kričal naňho.

„Profesor...“ pošepol mu slabým hlasom a klesol späť na zem.

Zbitý, špinavý a doriadený takmer na nepoznanie. Nebyť tých jeho zelených očí, možno by ho ani nespoznal.