24. 5. 2014

Otcovská láska 2. kapitola









pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah: 
Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)
korektúra urobená
(keby ste našli ešte niečo čudné dajte mi vedieť)

 hodnotenie




 venované   Majuar, Lilith, Weras, Sitara, Nade a Mononoke.

Tmavovlasý muž s dlhšími čiernymi vlasmi stál pri jednom z tmavých popraskaných okien, sledoval ako do nich dažďové kvapky nemilosrdne narážajú, opäť cítil mierne pulzovanie jazvy na svojom krku, neodbytne reagujúce na toto intenzívne zhoršenie počasia.
„Ginny...“
Potterovo  spočiatku nezrozumiteľné mumlanie sa za poslednú hodinu sformovalo do tohto mena.  Po detoxikačnom elixíre, sa jeho telo správalo podľa očakávania, a mohol byť len rád, že nie je pri vedomí a nemusí prežívať všetky tie nepríjemné pocity, tak ako mnohí iní pacienti.
Jeho nedobrovoľný spoločník si od neho udržiaval odstup, a pokúšal sa ignorovať výkriky, niekedy slabšie inokedy silnejšie, spojené s miernymi magickými otrasmi, ktoré občas rozochveli nízky stolík, umiestnený neďaleko postele.
„Zabil so ťa... si mŕtva... nechcem... si mŕtva...“
Tieto slová upútali pozornosť Severusa Snapa. Pripomenulo mu to veci, na ktoré sa ani on sám neodvažoval spomínať.
Potterove slová ho podnietili aj k tomu, aby si spomenul na ten deň, keď naposledy videl Potterovu manželku.
Pred rokom 
Počas tej noci ho prebudil strašný krik, prichádzajúci z domu Potterovcov.
Počul ženský krik, ozývali sa zvuky rozbíjajúcich sa predmetov  a jej manžel sa takisto nenechal zahanbiť.
Pokúšal sa to ignorovať, ale to by musel vziať svoj prútik a použiť zaklínadlo, aby tie hlasy opäť zmĺkli, no vôbec sa mu nechcelo vstať z postele, po príprave objednaných elixírov, ktorých zložitosť sa ani len nedala opísať, nemal chuť sa ani len pohnúť.
„Ty nikdy nič nechápeš!  Nevieš, aké to je!“ kričal Potter.
Opäť niečo ťažké padlo na dlážku, bolo počuť plač, potom hlasy náhle zmĺkli.
Severus to ticho nepovažoval za dobré znamenie, prinútilo ho to vstať, pozrel sa z okna a uvidel, ako pani Potterová napokon vyšla z ich domu.
Odmiestnila sa ako to mala vo zvyku.
Predpokladal, že opäť šla za rodičmi.
Už niekoľkokrát sa tam presťahovala, niekedy aj s deťmi.
No tentoraz si ich so sebou nevzala.
Videl ako z domu vyšiel Potter.
Chvíľu postál na slabo osvetlenom dvore.
No nešiel za ňou, vrátil sa späť do domu.
Skončilo sa to.
Nikto netušil, že už navždy.

Súčasnosť
„Ginny... nie...“
Pristúpil k posteli, naplnil vodou menší lavórik. Ponoril obklad do studenej vody, trochu ho vyžmýkal. 
Neochotne ním otrel mladíkovo čelo.
„Mlčte, Potter...“ pošepol mu.
„Zabil...“ zopakoval, ešte niekoľkokrát, no napokon, sa jeho myseľ opäť posunula niekam inam, a prestal to opakovať, ľudský dotyk ho upokojil, bez ohľadu na to, kto mu to poskytol.
Dvere zavŕzgali a Severus začul nejaké hlasy prichádzajúce zvonka.
Bývalý profesor elixírov sa okamžite zbavil obkladu a presunul sa späť k oknu. Obrátil sa smerom k dverám, akoby sa vôbec nič nebolo stalo. 
Dovnútra vstúpil liečiteľ odetý do citrónovozeleného habitu, na ktorom bol emblém: skrížený prútik a kosť.
Bol to Augustus Pye, v súčasnosti jeden z popredných liečiteľov, a zároveň veľký priekopník neštandardných metód hlavne muklovskej medicíny.
Poznal ho ešte z Rokfortu a už dlhší čas s ním spolupracoval, vďaka  tomu, že aj nemocnica si od neho objednávala isté typy elixírov, s ktorými mala bežná časť populácie značné problémy.
„Preteká vám sem voda,“ povedal, keď svoj pohľad uprel na miesto neďaleko, ktorého stál. Pri jeho nohách sa začínala tvoriť kaluž.
„To si nevšímajte, opravili to už mnohokrát, ale vždy, keď zaprší, opäť sa to objaví...“
 „Je to len nedbalosť, ktorú nazývate náhodou...“ odsekol nahnevane.
„Myslel som, pán profesor, že vás bude skôr trápiť, stav nášho pacienta...“ nedal sa len tak ľahko zastrašiť Pye.
Chvíľu sa tváril dosť odmietavo, no napokon  opäť pristúpil bližšie k jednoduchej jednolôžkovej posteli, s bielym povlečením. Bolo mierne prepotené, no nechystal sa na to upozorňovať.
Necítil sa v tejto izbe dobre, vlastne ani nevedel, prečo si dal tú námahu a čakal na výsledky. Prečo vôbec nespal a namiesto toho, aby sa staral o seba, strávil najbližších 48 hodín na nohách, a pripravil mu upravený detoxikačný elixír, keďže sa ukázalo, že na bežnú verziu je Potter alergický natoľko, že by mu to mohlo spôsobiť ďalší kolaps.
Utešoval sa tým, že nemá na výber, že je istým spôsobom nútený s Potterom vychádzať a potrebuje, aby ostal nažive, keďže nehrozilo, že by si ho po prípade vpustil do svojho domu niekto iný. To považoval za vhodnú motiváciu. Rozhodol sa jednoducho žiť ďalej, so všetkým, čo k tomu patrí a toto rozhodnutie znamenalo vpustiť si toho muža aspoň čiastočne do života.
Ďalším nepochybne podstatným dôvodom, prečo sa s ním toľko namáhal, boli deti, ktoré opäť čakali pred izbou.
Malí Potterovci.
Nemohol ich tam len tak nechať.
 Zatiaľ im ešte nebolo umožnené ho vidieť, pustili len jeho, aj to len kvôli tomu, lebo pre nemocnicu pracoval, a bol takpovediac na čiastočný úväzok, ako výrobca elixírov.
V neposlednom rade tu bol aj Dumbledorov portrét, ktorý mu s radosťou pripomenul, to čo mu kedysi sľúbil a nebolo to nanešťastie nijako časovo obmedzené, v slabej chvíli skutočne z nemo bol vymámený sľub, že ho bude chrániť so všetkých síl, aj za cenu istých komplikácií, ktoré by sa mohli skončiť jeho smrťou. Stalo sa to preňho istým spôsobom poslaním.
No nebolo to niečo, s čím by sa chcel chváliť pred ľuďmi, ktorí tomu absolútne nerozumeli. Preto mal na liečiteľove slová pripravenú svoju odmeranú odpoveď.
 „To, čo sa s ním stane, by malo zaujímať hlavne jeho rodinu, pán Pye...“ prinútil sa opäť pozrieť na Harryho  Pottera.
„V niektorých prípadoch je to až príliš zložité, a toto je nanešťastie jeden z nich...“ smutne poznamenal liečiteľ.
„Kto by to bol povedal, že Potter skončí práve takto...“ neodpustil si tento komentár, lebo pri pohľade na to zúbožené stvorenie, sa tomu nedokázal ubrániť.
Pamätal si aký rozruch spôsobilo jeho prijatie medzi autorov, svadba s mladou Weasleyovou, o ich manželstve sa písalo viac než o objave novej verzie antivlkolačieho elixíru. Nikto by nepredpokladal, že ostane sám a, že sa jeho ostro sledovaná kariéra skončí smrťou manželky, následnou degradáciou,  spojenou s preradením na kancelársku prácu, ktorá Pottera zaujímala asi tak, ako Severusa strihy ženských šiat.
A teraz bol tu, celkom na pokraji svojich síl.
Bledý, slabý, s telom unaveným a oslabeným, so zlomeninami, ktoré utŕžil, zrejme od akýchsi krčmových výtržníkov.
Nevedel, ako vypovedali, keď ich odviedli na výsluch, o túto záležitosť sa radšej nezaujímal, keďže Potterovi kolegovia sa tvárili, akoby veľmi radi predviedli na výsluch aj jeho, preto sa konfrontáciám s nimi vyhýbal.
„On sa z toho dostane... ak mu pomôžete, mohol by...“
„Ja zaňho nie som zodpovedný!“ odsekol chladne, aj napriek tomu, že to cítil inak.
Bolo mu jasné, že to už len tak nenechá, nemôže viac zavrieť dvere a predstierať, že sa nič nestalo, bolo nutné to začať riešiť, skôr či neskôr.
Pye naňho hľadel a oboch zrejme trápila tá istá otázka, čo s ním bude ďalej a kto sa oňho teraz postará.
Aj keď práve táto téma bola tak trochu delikátna.
„Už ste hovorili s jeho rodinou a priateľmi?“
Nechal túto záležitosť na nemocnici vzhľadom na to, že s tou rodinou nemal dobré vzťahy, a odvtedy ako pripravil o ucho Georga Weasleyho, nepredpokladal, že by jeho intervencia v Potterov prospech priniesla požadovaný výsledok.
 „Kontaktovali sme ich, ale nikto sa neozval... Zdá sa, že má len vás...“
„Ani Ronald Weasley a jeho žena?“ 
Liečiteľ na chvíľu rozpačito zablúdil pohľadom do svojich papierov.
„Pani Weasleyovú sme nezastihli, no jej manžel sa vyjadril jasne, že nechce mať nič spoločné s touto záležitosťou...“
Severus tušil, čo to preňho znamená a nepáčilo sa mu to.
„Budeme sa musieť zariadiť podľa toho. Jeho stav môžete pokojne konzultovať so mnou,“ dostal zo seba po dlhšom tichu, počas ktorého bojoval sám so sebou, aby nepovedal liečiteľovi, že nemieni zastupovať jeho rodinu a príbuzných. Chcel to povedať, v istej chvíli, to už mal na jazyku, ale nedokázal to.
Mladší muž len prikývol.
„Pozrieme sa teda na to, ako sa dnes má pán Potter...“ 
Urobil nové vyšetrenie a skontroloval, ako sa pacientovi darí po aplikácii liečby, ktorú mu predpísal po dohode s ďalšími odborníkmi. Urobil základnú diagnostiku a všetko zrekapituloval.
„Pacient je stabilizovaný, zlomeniny a podliatiny sa hoja podľa očakávania, zatiaľ bez komplikácií... Na základe výsledkov testov, sa dá povedať, že magické jadro je v norme, nedošlo k jeho vychýleniu ani iným abnormalitám, kliatby naňho uvrhnuté boli bezo zvyšku odstránené z jeho systému... jeho teplota je mierne zvýšená, ale stále ešte v norme...  Na základe posledných testov si dovolím tvrdiť, detoxikácia prebieha v poriadku, telo na ňu zareaguje priaznivo... okrem kontraindikácií s týmto procesom spojeným, sa nevyskytli žiadne iné odchýlky od bežných reakcií pacienta s touto diagnózou. Pána Pottera sme však vzhľadom na jeho zranenia, ponechali v magickom spánku, kvôli tomu, aby sme sa vyhli búrlivým prejavom detoxikácie, ktoré by mohli ohroziť zaceľovanie jeho zlomenín...  Prognózy sú dobré, no viac budeme vedieť, až keď sa ukončí posledná fáza detoxikácie a pacient sa preberie... To je zatiaľ všetko, neskôr vás budem informovať...“  zatvoril spis a zavesil ho späť na pacientovu posteľ.
„Nejaké otázky?“
Snape mierne nadvihol obočie.
„Skutočne si myslíte, že som tomu neporozumel?“
Pye sa rozpačito usmial.
„Ani nie, ale vždy som vám chcel položiť tú otázku...“ narážal tým na svoje školské časy a na to, aké ticho nastalo, keď Snape náhodou v triede použil variácie tejto otázky, prípadne úplne rovnaké znenie.
„Buďte si istý tým, že ja mám pre vás otázky, ktoré vám vôbec po chuti nebudú,“ oplatil mu to chladne.
„Musím ísť pozrieť ďalších pacientov, budem vás ďalej informovať...“ rýchlo vycúval mladší muž, a tak trochu rozpačito odložil mužov chorobopis a čo najrýchlejšie vyletel z miestnosti. Nepochybne práve teraz prekonal svoje vlastné očakávania a potreboval sa z toho tak trochu spamätať.
Severus mu doprial možnosť vycúvať, no neskôr mu to mienil oplatiť a poriadne ho trápiť dosť odbornou diskusiou, v ktorej ako dúfal, bude snáď práve liečiteľ ťahať za kratší koniec, a ak by aj nie, postará sa o to, aby sa poriadne zapotil a viac sa medzi nimi nesnažil uvoľniť atmosféru takýmto spôsobom.
Sadol si na stoličku, ktorá bola dosiaľ odsunutá a chvíľu tam len ticho sedel a pokúšal sa nemyslieť na to, že by veľmi rád videl svoju posteľ a všetko, čo s ňou súvisí.  Jeho myseľ sa chvíľu kolísala niekde na hranici medzi snom a skutočnosťou.
Ani si presne neuvedomil, kedy sa tie zelené oči opäť otvorili a pozreli sa naňho.
„Pán profesor...“  jeho hlas bol slabý, ledva ho bolo počuť vďaka búrke, ktorá ešte stále naberala na sile.
„Dobrý večer, Potter...“
Severus sledoval, ako sa márne pokúšal sadnúť si, zjavne sa mu to vôbec nedarilo.
„Len pomaly... zatiaľ sa nepokúšajte robiť prudké pohyby...“ upozornil ho chladne.
„Moje okuliare, kde sú?“
„Nemali ste ich pri sebe, zrejme ste ich niekde stratili, budete si musieť zadovážiť nové...“
„Áno, to urobím...“  vyhlásil bez záujmu.
Opäť sa pokúsil posadiť.
 „Urobte mi láskavosť, Potter a ostaňte ležať...“ štekol po ňom.
Vzhľadom na to, akú kombináciu liečby dostal, bolo priam nevyhnuté, aby mal počas takýchto snažení závrat. 
„Dobre, dobre...“ jeho hlas začínal znieť nahnevane, nie tak ľahostajne ako v posledných dňoch, bola to rozhodne príjemná zmena.
„Čo sa stalo?“
„To by ste mi mali skôr povedať vy,“  nekompromisne vyrazil do protiútoku, nemal vôbec v úmysle, Pottera šetriť, práve naopak. Potreboval poriadne prebudenie a on bol viac než ochotný mu poskytnúť takúto formu starostlivosti.
„Nespomínam si...“ dodal podráždene.
„Na čo posledné si spomínate?“
Očakával protest, prípadne aspoň nejaký náznak hnevu, tak príznačného pre frustrovaného Pottera, no nedočkal sa ničoho iného než úprimnej odpovede.
„Prišiel som do Deravého kotlíka a sedel som tam, so zvyčajnou partiou... Potom je už všetko akési zahmlené...“ rukou sa dotkol svojej hlavy, muselo ho to riadne bolieť, premýšľanie po takejto noci nebolo práve najjednoduchšou činnosťou, aj keď Potter zvyčajne premýšľal niečím iným než hlavou, inak by z neho nebol magnet na problémy.
„Nepamätáte si ani to, ako ste sa objavili pred svojím domom?“
Potter pokrútil hlavou.
„Nie, obávam sa, že nie ... Boli tam aj oni... Nikomu neublížili, však? Moje deti, oni sú v poriadku však?“
„Postaral som sa o nich, ako som najlepšie vedel. Deťom sa nič nestalo, môžem vás ubezpečiť o tom, že sú v poriadku, vzhľadom na to, čo všetko sa mohlo stať vzhľadom na vašu indispozíciu....“ nemienil ho hýčkať falošnými predstavami. Porozprával mu o tom, v akom stave prišiel a nevynechal ani to, že deti ho videli, lebo neposlúchli Severusa a opustili chránený dom.
„Mrzí ma to, skutočne som to takto nechcel...“ zamumlal neisto.
 „Mne sa nemusíte ospravedlňovať Potter...“
Severus vstal zo stoličky, a prišiel smerom k dverám a otvoril ich.
Do jeho zorného poľa sa okamžite dostala Lily, opäť k nemu pristúpila ako prvá.
„Môžeme vidieť ocka? Už môžeme? Bude v poriadku?“ opýtala sa ho.
„Myslím, že krátka návšteva by mu nemala ublížiť... Podľa všetkého bude v poriadku, Lily... Nemusíš sa báť...“
Usmiala sa naňho.
„Vedela som, že ty ho zachrániš... Poď bližšie...“ požiadala ho, naklonil sa k nej, nevedel čo by mal čakať, no ona ho napokon objala a pobozkala na líce.
Bolo to zvláštne, už veľmi dlhý čas nikto nič podobné neurobil, nespomínal si kedy presne dovolil, aby sa ho niekto dotkol.
„Pomohli mu aj liečitelia, to oni sa oňho postarali...“ objasnil stručne a čo najskôr ju pustil, nechcel sa vydať cestou, ktorá by ho mohla priviesť k zbytočnej bolesti, pretože bolo až príliš jednoduché klesnúť na dno.  
Sledoval ako sa Lily ponáhľa k otcovi, ako k nemu uteká aj napriek tomu, že ich už istý čas zanedbával.
Bola nevinná, ešte nerozumela tomu čo sa stalo, chcela len späť svojho otca.
„A čo vy dvaja...“
Obrátil sa k chlapcom.
Obaja ostali tvrdohlavo sedieť na svojich miestach.
Albus Severus si prezeral akýsi časopis, a len veľmi nesmelo vykúkal spoza neho a James, ten sa veľmi rýchlo a jednoznačne vyjadril aj zaňho.
„Sme radi, že je v poriadku, ale my za ním nepôjdeme...“