Otcovská láska 3. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)

korektúra urobená
(keby ste našli ešte niečo čudné dajte mi vedieť)

 hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

Venované  Lilith, Sitara, Profesor, Mononoke.

„Nemám  v úmysle vás k tomu nútiť,“  odsekol chladne.

Predpokladal, že teraz, keď sa už Potter prebral, dokáže si spomenúť aspoň na jedinú osobu, ktorá sa mu o deti postará, a zariadi všetko tak, aby sa tým on nemusel zaťažovať. Ich rozhovor považoval za dostatočne stimulujúci na to, aby sa v Potterovi prebudil hlas svedomia a postaral sa o jedinú rodinu, ktorá mu ešte ostala.

Preto ho ani trochu neprekvapilo, že Lily tak rýchlo vyšla z izby a pristúpila rovno k nemu.

„Otec chce s tebou ešte hovoriť... a potom aj s vami dvoma...“ 

„My nepôjdeme... to mu môžeš odkázať...“ trval na svojom James.  A zopakoval to aj sestre, aj napriek tomu, že sa naňho mračila.

Jeho mladší brat stále mlčal, no bolo viac než očividné, že ani on sa tak ľahko nenechá presvedčiť.

„Ale ty si ho vypočuješ, však?“ Lily uprela prosebné oči na Severusa.

Prikývol.

Ignorovať Pottera sa nikdy nevyplatilo, s tým už mal bohaté skúsenosti.

Nechal Lily s chlapcami, bolo viac než zjavné, že sestra ich bude presviedčať až kým ich nezlomí, poznal dosť dobre ten jej neústupný pohľad. Prišiel čas, aby si svoje stanovisko obhájili aj pred ňou.

Vrátil sa do izby, späť k dôverne známej nemocničnej posteli.  

„Potrebujete ešte niečo, Potter?“ opýtal sa spôsobom, ktorým dával jasne najavo, že ide len o rečnícku otázku,  a neznamená to, že ho hneď začne obskakovať.

Zdalo sa mu, akoby pacient vyzeral tak trochu uvoľnenejšie a lepšie než pred chvíľou. No bol to len jeho skromný odhad. Mal toho ešte pred sebou viac než by bolo vhodné a tušil, že najbližšie dni preňho budú kritické.

„Odišli ste skôr než som vám stihol... poďakovať...“  dostal zo seba Potter.

Povedal to takým tónom, akoby každé jedno slovo bolo súčasťou nejakého slávnostného prejavu.

Snape posmešne vykrivil kútiky úst.

„Skutočne?“

„Prestaňte, ja to myslím vážne, naozaj neviem, čo by som bez vás robil... Postarali ste sa o deti aj o mňa... Nikdy vám to nedokážem splatiť... Čo pre vás môžem urobiť? Stačí povedať a ja...“

„Aké dojemné... Skutočne neviem, kam na takéto sladké reči chodíte, Potter, dávajte si pozor, niektorí by si mohli vaše poďakovania zle vysvetliť...“ neúprosne mu skočil do reči, a pokúsil sa zastaviť príval ďalších nezmyslov.

Potter zamračene pokrútil hlavou. Ten pohyb mu takmer privodil mdloby, no aj tak bolo mimoriadne príjemné vidieť, ako jeho snaha prináša ovocie. Opäť sa to medzi nimi začínalo vracať do starých koľají.

„Tak som to nemyslel a vy to viete!“ rozkričal sa ako to mal vo zvyku.

„Nemám o vás záujem ako o muža!“ vyhŕkol bez rozmyslu.

V niektorých prípadoch mohol detoxikačný elixír, hlavne táto jeho upravená časť, spôsobovať stratu zábran a emocionálne uvoľnenie. Toto bol zjavne tento prípad, čo len potvrdzovalo jeho teóriu, že Potter si toho ešte užije viac než dosť.

Snape venoval mladému hrdinovi jeden zo svojich mimoriadne ľahostajných pohľadov a díval sa naňho pohŕdavo, ako to už on mal vo zvyku.

Samozrejme, že to tak nemyslel.

Ani on sám nepomyslel na niečo také v súvislosti s ním.

Slávny Harry Potter by sa predsa nikdy dobrovoľne neponúkol niekomu ako bol on, niežeby o niečo stál, ale už len to, že úplne zavrhuje túto možnosť ho aj proti jeho vôli podráždilo na maximum.

„Dobre, Potter, ak je to všetko čo ste mi chceli povedať...“ pohľadom zablúdil k dverám. Nechcel, aby si všimol, ako ten jeho výkrik plný opovrhnutia zapôsobil, aj napriek tomu, že zjavne šlo o jeden z nepríjemných vedľajších účinkov elixíru.

„Nie, ešte som ani zďaleka, nikam neutekajte, radšej si prosím sadnite...“ pokynul mu so značnými ťažkosťami.

Severus neochotne zaujal  svoje predchádzajúce miesto.

Vrhal ostražité pohľady na svojho spoločníka a pery sa mu stiahli do prísnej linky.

Potter prudko dýchal, zjavne sa mu kvôli rozčúleniu trochu pohoršilo, ale nestalo sa nič, čo by ohrozilo jeho život.

„Pokračujte,“ pokynul mu netrpezlivo.

Ignoroval nutkanie povedať mu niečo ostré a opustiť izbu, lebo vedel, že takto by sa nikam nedostali, potrebovali sa dohodnúť na istých veciach. A keďže Potterovi akosi nedochádzalo, čo bude teraz nasledovať, mienil ho tak trochu postrčiť, aby si uvedomil čo sa od neho očakáva. Niektoré veci nemohli počkať dovtedy, kým sa Potter ráči trochu spamätať.

„Ako dlho som tu?“ opýtal sa ho, keď sa mu konečne podarilo chytiť dych.

„Približne dva dni.“

„Kedy ma odtiaľto pustia?“

Potter kládol jasné a stručné otázky, ako na výsluchu aurorov, zrejme sa tým chcel dostať späť do svojej zvyčajnej formy.

 „To by ste sa mali spýtať, liečiteľa, ale ja osobne to vzhľadom na to akú liečbu vám stanovili,  si dovolím odhadnúť, že sa tu zdržíte minimálne dva týždne.“

„Až tak dlho...“ obočie mu šokovane vyletelo nahor.

„Podstupujete detoxikačnú liečbu elixírmi, kvôli možným kontraindikáciám, musíte byť sledovaný dvadsaťštyri hodín denne. Zdá sa, že niektoré z nich sa už začali prejavovať... “

Potter rýchlo prikyvoval, v snahe zakryť ten fakt, že polovica tých slov sa zjavne len veľmi pomaly dostávala do tej jeho možno až príliš horlivej hlavy.

„Čo bude s deťmi? Niekto sa o nich predsa musí postarať...“

 „Stačí, ak mi poviete meno osoby, ktorej dôverujete a ja to zariadim...“ ponúkol sa Snape, keďže bolo zjavné, že pacient sa k jadru veci, dostáva až príliš pomaly, za čo nepochybne mohla buď jeho stupidita, alebo účinky detoxu, Severus by pokojne stavil aj 10 galeónov na to, že prvá možnosť by mohla byť relatívne pravdivá.

„Dôverujem len vám.“

„Čo ste to povedali?“ opýtal sa tým najhrozivejším tónom, akého bol schopný.

Potter ani okom nemihol, díval sa naňho, akoby si ten pohľad vyslovene užíval.

„Rozumeli ste dobre, dôverujem len vám a bol by som rád, keby ste sa o deti postarali...“ zopakoval, akoby to bolo úplne normálne zverovať svoje deti Severusovi Snapovi.

„Počúvajte, Potter, myslím, že niektoré veci ste zle pochopili...“

Nevedel, kde presne by mal začať, ten muž sa k nemu spával zvláštne, odvtedy ako videl jeho spomienky, nešlo len o detoxikáciu, už predtým postrehol isté náznaky, ktoré  ho stavali do ťažkej pozície. Stalo sa to hlavne kvôli tým spomienkam.

Odovzdal mu ich, lebo už nebol čas, a myslel si, že zomrie. Vtedy mu bolo úprimne jedno, že sa tým Potterov názor naňho môže radikálne zmeniť, predpokladal, že s následkami sa už on sám nebude musieť vyrovnávať, dal mu toho viac než pôvodne zamýšľal. Niektoré spomienky mohli vyznieť priam romanticky hlavne tie v súvislosti na Lily... Nemal na výber vzhľadom na to, ako presvedčivo hral svoju úlohu až do konca.

A Potter si to samozrejme opäť vysvetlil po svojom. Videl v ňom niekoho, kým v žiadnom prípade nemohol byť.

Nebol hrdinom.

Nemal odvahu, neurobil nič, len zbieral informácie a čakal.

Kým ostatní zomierali, on len ďalej pokračoval v tej nebezpečnej hre na dve strany.

Boli to len zlomky, slabé záchvevy toho, čo v ňom podľa neho bolo najlepšie. A nemal veľmi čas to všetko oddeliť od emócii a prečistiť od zbytočného nánosu sentimentality a svojej momentálnej slabosti.

„Chápem to veľmi dobre, pán profesor... Viem, že vy by ste ...“

„Skončite s tými nezmyslami Potter a povedzte mi to priamo! Chcete, aby som na tie deti dohliadol, lebo sa obávate, že ak požiadate niekoho zo svojej rodiny, možno vám ich už nevrátia?“ už nekričal, ale jeho hlas bol stále plný útočnosti. Podráždený tým, ako naňho hľadel, takmer strácal zábrany aj on sám. Napriek všetkému predpokladal, že ak by na tom trval, po deti by prišli a postarali sa o nich. Všetko to bolo len vecou dohody.

V čarodejníckych rodinách bola starostlivosť o potomkov výlučne v rukách rodičov, neexistovali žiadne inštitúcie na ochranu detí, neboli odoberaná rodičom, ktoré sa o nich nestarali, lebo takéto veci sa v ich svete nikdy neriešili. A nebolo pre nich prirodzené deti odoberať, tak ako to robili muklovia. Pokiaľ sa o niekoho nepostarala rodina, nemal veľmi na výber a musel sa obrátiť na muklovské inštitúcie, tak ako to svojho času urobila aj matka Temného pána. Tak to fungovalo a ministerstvo nevytvorilo žiadne zákony, ktoré by tieto vzťahy upravovali.

„Nebojím sa toho, možno by bolo lepšie, keby si ich vzali k sebe, ja sa o nich sám nedokážem postarať... Väčšinou s nimi bola doma, Ginny... Ale chcem nám dať ešte jednu šancu... skúsiť to, aspoň na čas... ale ja potrebujem pomoc, sám to nezvládnem... ale oni mi nepomôžu, začnú ma len obviňovať a nikoho cudzieho doma nechcem...“

„A ja som snáď vaša rodina?“ nebol pripravený sa len tak ľahko vzdať  a uľahčovať mu to.

„Áno, ste.“

Tie dve slová ho šokovali natoľko, že chvíľu nevedel, čo by mal na to povedať. Nebol zvyknutý na takéto vyznania.

„Za rodinu nepovažujem, ľudí, ktorí mnou pohŕdajú, Potter.“

„To bolo predtým, ale ja som už dávno predsa...“ na chvíľu sa zarazil.

„Aha, tak vy narážate na to, čo som povedal, keď ste naznačili, že...“

„Ja som nikdy nič nenaznačoval!“ zaburácal Snape a stolička sa pod ním začínala triasť od spontánnej mágie.

Potter sklopil zrak a zatváril sa previnilo ako nejaký školáčik, ktorý potiahol spolužiaka za golier.

„Prepáčte, nemal som v úmysle vás uraziť, len... doteraz som netušil, že o mňa máte záujem takýmto spôsobom, len som sa bránil pre prípad, že by ste sa mi vysmiali...“

„Nemám o vás záujem, Potter,“ sykol chladne a pokúšal a potlačiť tieto prejavy mágie, ktoré neboli dôstojné pre dospelú osobu.

„Tak dobre, dobre, nateraz túto záležitosť nechajme otvorenú, neskôr  sa o tom pozhovárame, keď budete pokojnejší, dobre?“

„Len vo vašich snoch, Potter!“ chladne uzavrel túto tému Snape.

Chvíľu medzi nimi vládlo napäté ticho a už to začínalo vyzerať, že sa na ničom nedohodnú, ale Potter napokon prehovoril:

„Nikdy by som nesúhlasil, aby ste boli krstným otcom, Albusa Severusa, keby som vám nedôveroval a nepovažoval vás za člena svojej rodiny.“

Len na toho mladého muža hľadel a pokúšal sa to vytesniť zo svojej mysle. Nikdy to neviedlo k ničomu dobrému, ľudia to povedali, a potom to neľútostne vzali preč, vždy keď sa im to hodilo, Potter ho potreboval, ale len kvôli tomu, s ním strácal čas, ale bola pravda, že sa skutočne chtiac-či nechtiac stal krstným otcom toho chlapca.

Áno, bola pravda, že Potter trval na tom, aby skutočne pristúpili k tomuto aktu tak ak to zvyčajne robia čarodejníci, no  Severus to skôr považoval za výlučne formálnu záležitosť. Okrem toho tu boli isté skutočnosti, ku ktorým by sa nerád vrátil, ale bolo viac než zjavné, že Potter stojí o to, aby mu to práve teraz pripomenul. No nebol to práve tromf, s ktorým by sa mohol chváliť, keďže doteraz na tom vôbec nezáležalo, a v slušnej spoločnosti ani nebolo vhodné to spomenúť, preto sa radšej vyhol tomu, aby mu spomenul manželku pre prípad, žeby to v ňom vyvolalo neželanú reakciu.

„Nikdy som tomu neprikladal hlbší význam,“ povedal napokon.

 „Na tom nezáleží... Poznám vás už dlho a viem, že moju dôveru by ste nezneužili... Ak sa mi rozhodnete pomôcť, sľubujem, že sa budem snažiť z toho dostať...“ jeho hlas znel zmierlivo a pokojne.

Severus dlho mlčal, zvažoval všetky pre a proti, prehodnocoval Potterov návrh, a tak trochu ho dusil svojím tichom, aby si nemyslel, že stačí pár pekných rečí a smutné oči na to, aby dostal všetko, čo chce.

„Tak dobre, pán Potter. Postarám sa o vaše deti, kým budete v nemocnici, ale chcem, aby ste si uvedomili, že je to len dočasné riešenie a neznamená to, že po vašom vyliečení budete kedykoľvek len tak bez rozmyslu odchádzať a spoliehať sa na to, že na nich budem dávať pozor. Osobne si po vás prídem, ak budete aj naďalej budete pokúšať osud.“

 „Súhlasím s vašimi podmienkami, pán profesor. Podal by som vám ruku, ale zrejme to nepôjde...“

„To nie je potrebné, no pamätajte si, že vás beriem za slovo, a ak ma sklamete, budete to trpko ľutovať!“

Očakával, že takéto tvrdenie takmer výhražné, by malo Pottera dostatočne odstrašiť, ale ten muž sa tváril, akoby mu niekto práve ponúkol niečo sladké na čo mal už dlho veľkú chuť. Dokonca sa zdalo, že si užíva ich búrlivú diskusiu.  Možno by stálo za tú námahu, zistiť ako bude na Pottera pôsobiť druhá dávka elixíru.

Upokojil sa dostatočne na to, aby dokázal opäť normálne fungovať.

„Takže je to napokon pravda, že sa vám páčia aj muži?“ prehodil Potter len tak bezstarostne, akoby sa ho pýtal kedy už konečne prestane pršať. Povedal to len tak, zrejme ho to práve napadlo a strata zábran mu úspešne pomohla vysloviť to.

Pristúpil k nemu, a naklonil sa tak, že sa ich tváre takmer dotýkali.

„Ak ešte raz niečo podobné vypustíte z úst, nebudú vám na rekonvalescenciu stačiť ani tie dva týždne...“

Potter namiesto odpovede nadvihol hlavu, cítil ako sa jeho svaly napli, ako na tento pohyb vynaložil všetko svoje úsilie.

Severus pocítil ako sa mužove pery dotkli tých jeho.

Bol to len krátky dotyk, okamžite sa odtiahol čo najďalej a svoje prísne čierne oči upieral na muža, ktorý sa dopustil niečoho takého. 

Nemal slov, nedokázal hovoriť, len sa naňho díval.

„Vy ste sa pohádali?“ začuli ustarostený hlas, ktorý ich oboch prinútil pozrieť sa smerom k dverám.

Stála tam Lily spolu s bratmi.

Obaja sa mračili, ale nechali sa dotiahnuť dovnútra, sestra ich držala za ruky a nedovolila im cúvnuť.

Obrátil sa k nim.

„Nie, zlatko, len sme sa s profesorom Snapom rozprávali trochu hlasnejšie, tak ako to máme vo zvyku už od školských časov...“  

Potter očividne našiel svojho hlas, vysokému tmavovlasému mužovi sa to však nepodarilo.

Lily pozrela na Severusa, pustila bratov  a postavila sa k nemu.

Vynaložil všetko úsilie na to jediné prikývnutie.

„Poďte sem, chlapci. Viem, že sa na mňa hneváte, ale musíme sa porozprávať...“

Po krátkom zaváhaní pristúpili aj oni k posteli, tvorili spolu kruh, ktorý po dlhom čase mohol byť kompletný, len jedno miesto ostalo prázdne.