16. 6. 2014

Horúčka 11. časť 1/6








pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...

 varovanie: myšlienkové spojenie, nahnevaný_Snape

po korektúre

hodnotenie





 venované Lilith a Nade.
„Už nemáme čas...“
Už som takmer zaspával, keď sa opäť ozval Snapov hlas.
Snažili sme sa oddychovať, a preto sme spolu už dlhší čas nehovorili, zamračene som sledoval stav kupoly, cez ktorú už von takmer nebolo vidieť, kvôli rozrastajúcim sa zlatým úponkom.
„Máte pravdu, čoskoro to pokryje celú kupolu, čo potom urobíme...“
„Ešte raz to skúsim odstrániť...“
Pocítil som kdesi hlboko v sebe záchvev strachu.
„Nebojte sa, Potter... Čelili ste predsa Temnému pánovi, vaša vlastná hlava vás nemôže predsa takto vyvádzať z miery... Zmierte sa s tým, že nemôžete byť všade, a nemôžete všetkým pomôcť, to že sú to vaši priatelia, neznamená, že nemôžu padnúť do rúk Temnému pánovi...“
„Ja viem, ale to čo mu urobil...“
„Môžem vás ubezpečiť, že Temný pán je schopný ešte omnoho horších vecí, ako to, čo sa stalo vášmu priateľovi... Hovoril som s ním, zatiaľ ešte dýcha a je pri zmysloch, nič viac ani len nemôžeme od neho očakávať...“
„Ja som ho mal zachrániť...“ namietal som nahnevane.
„Prečo vy? Boli ste snáď s ním, keď sa mu to stalo?“
„Nie, nebol, ale...“
„Pomáhať mu bez mágie, to je to, na čo Temný pán čaká, uvedomte si už konečne, že nemáte žiadnu inú možnosť len ísť ďalej... Čakať na vhodnú príležitosť. A bojovať vtedy, keď budete mať aspoň mágiu. Aspoň raz uvažujte s chladnou hlavou a nenechajte sa strhnúť emóciami...“
Snapov hlas znel naliehavo, no mal som aj taký nejasný pocit, že práve on vie o čom hovorí, že s tým má osobnú skúsenosť, lebo jeho hlas nebol v tomto prípade až taký chladný, jeho minulosť ho mohla vohnať do podobnej situácie.
„Aj vy ste sa tak cítili, keď zomrela Lily?“ opýtal som sa ho, aj keď som vedel, že tým prekračujem všetky hranice, no dalo sa v našom prípade vôbec hovoriť o nejakých hraniciach?
Nevedel som ani to, či si boli až takí blízki, ale bolo mi jasné, že Snape nemal až tak veľa úprimných priateľov a Lily ho bránila, aj keď bol Slizolinčan, čo znamenalo, že ich priateľstvo nebolo len niečím krátkodobým.
Snape dlho mlčal.
Kupola bola chladná, už sa viac nechvela. Sledoval som ako ďalšie zlaté úponky, už takmer zaclonili môj výhľad, ale musel som to vedieť,  potreboval som sa niečoho chytiť, aby som dokázal, tak ako to povedal on, ísť ďalej.
„Nie som ochotný s vami hovoriť o týchto veciach, Potter. Bude lepšie pre vás aj pre mňa, ak ma o to nebudete teraz žiadať. Trvám na tom, čo som povedal, vzchopte sa a pôjdeme ďalej alebo upadnete do temnoty a všetko sa pre vás skončí. Vy si musíte vybrať, musíte to urobiť hneď... Sťahujem kupolu, spojenie sa ešte neuzavrelo, unikneme aj z neho... Viac vám nemám čo povedať.“
„Dobre, pane. Urobte to.“
Po toľkých hodinách, keď bojoval sám so sebou a spoliehal sa chtiac či nechtiac na mužovu pomoc, už aj ja cítil, že nie je možné to ďalej predlžovať.
Bol som sklamaný z toho, že mi neposkytol odpoveď na moju otázku, no nebolo až také ťažké sa s tým zmieriť vzhľadom na to, čo ma práve teraz čakalo. Vstal som, zhlboka som sa nadýchol a sledoval som ako kupola pomaly mizne, zlatisté úponky lietali všade okolo mňa, cítil som ich, boli živé, lákavé, obklopovali ma ako príjemne hebká prikrývka.
A potom sa zrazu rozostúpili a ja som uzrel svoje spomienky, plávali okolo mňa tak trochu chaoticky, to čom som práve teraz nepotreboval som vytesnil, no stál som už rovno, po Snapových slovách, som si ani len nedovolil nahliadnuť na druhú stranu, nechcel som byť zbabelý, nechcel som prijať takéto vyslobodenie, lebo som vedel, že všetky tie veci, ktoré boli v tej hebkej prikrývke, v tých zlatistých dotykoch inej mysle, by som už nikdy viac nepocítil.
Nechcel som viac odstrániť emócie ani potlačiť bolesť. Bolo to moje rozhodnutie, rástlo vo mne, podobne ako zlaté úponky obklopovali kupolu, prial som si byť silný, nevzdávať sa, lebo som vedel, že on to tak chce, že on túži po tom, aby som bezmocne padol k jeho nohám, a to som nemohol dovoliť.
Obrátil som sa však späť k miestu, kde ma chránila kupola, a cítil som, ako sa zlatisté úponky okolo mňa opäť zdvihli.
„On sa ich nedotkne, nebude môcť, lebo by mu spôsobilo bolesť...“ vyslovil som sebaisto.
„Potter, počkajte, nechajte to...“
Nepočúval som ho, nemohol som, nechcel som, aby zmizli a moja vôľa bola v mojej mysli všetkým.
Jedinou myšlienkou som ich vrátil späť, fascinovaný tým, aký príjemný bol dotyk s nimi.
Otvoril som oči a pozrel som sa na svojho profesora.
„Čo ste to urobili, Potter?“
„Vrátil som sa,“ povedal som mu a opatrne som sa postavil z postele.