Horúčka 10. časť 5/6

 pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...

varovanie: Voldemort_upgrade, erotická scéna, myšlienkové spojenie, dobrovoľný sex, ďalšia časť bude až na budúci týždeň, ale to sa vrátime k Harrymu, a zistíme ako sa doteraz má on...
po korektúre

hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 venované Lilith a Nade.

Dotkol sa svojho prútika, pevne zovrel rúčku z kosti. Dával mi čas na konečné rozhodnutie. Pohrával sa so mnou ako zvyčajne, a bol pripravený mučiť ma, lebo zrejme nepočítal s tou možnosťou, že budem dobrovoľne súhlasiť. Cítil som, ako jeho vplyv slabne.

Stiahol sa z mojej mysle, netlačil na mňa, bol som to opäť len ja, slobodný, no limitovaný obmedzeniami svojho vlastného tela. Nemal som sa veľmi dobre, ešte som sa nezotavil z toho posledného mučenia, a nebol som pripravený opäť čeliť niečomu podobnému.

„Ja...“

Už som mal na jazyku odpoveď, ktorá by mi privodila neskutočné muky, ale v poslednej chvíli som si to rozmyslel.

Nedokázal som si zvoliť bolesť, moja únava a slabosť môjho tela mi to nedovolili.

 „Nehanbi sa, predo mnou nemusíš...“ ubezpečoval ma.

Opäť na mňa hľadel Todovým spôsobom. Bolo to príjemné vedieť, že je ešte stále niekde tam vnútri, niektoré veci sa nedali hrať až tak presvedčivo, možno v ňom niekedy bol aj ten kúsok Toda, chcel som tomu veriť, potreboval som to.

Môj pohľad sa napokon uprel naňho, pevne som zaťal ruky v päsť a pokúšal som sa naňho hľadieť bez strachu, aj keď to bolo veľmi ťažké, najradšej by som zmizol z tej miestnosti, v ktorej bol on, a skončil kdekoľvek inde, len nie vedľa Temného pána, ktorý má to privilégium, že bol zbavený akýchkoľvek citov. Chcel som mu zmazať z tváre ten výraz, no vedel som, že ja to nedokážem, že ja môžem len...

„Urobím to...“ povedal som pevným hlasom.

Hrdo a tak sebaisto, až ma to samého zarážalo, ale keď som už raz začal, všetko som to napokon akosi prirodzene dostal zo seba. Tak trochu sa mi stiahlo hrdlo pri pomyslení na to, čo to znamená, ale nebol tu nikto len my dvaja a bol som presvedčený, že niečím takým sa ani on nebude chváliť.

Sledoval som ako sa výraz jeho tváre zmenil, neľútostný pohľad maskovaný za falošnou láskavosťou nahradilo takmer úprimné prekvapenie.

„Ty to skutočne urobíš?“ položil mi otázku, akoby snáď prepočul moju odpoveď. Znelo to takmer ako zasyčanie, nie nervózne, len mierne podráždené.

 „Áno, môj pane,“ potvrdil som mu to a dodal som oslovenie, ktoré sa mu páčilo. Jeho výraz tváre bol od tej chvíle nepreniknuteľný.

„Tak dobre, Weasley...“ povedal pomaly, hlasom o niečo príjemnejším než predtým, a jeho pohľad sa držal mňa.

Srdce mi prudko bilo v hrudi, tak napol som bol presvedčený o tom, že ma bude mučiť aj tak, obával som sa, že sa mi vysmeje do tváre a všetko,  a celú našu dohodu zničí jediným slovom.

Chcel som ho dnes brať ako Toda, ako toho chlapca, s ktorým som sa svojím spôsobom spriateliť, a to ostatné nechať za dverami tejto komnaty.  To jediné mi mohlo pomôcť zvládnuť rozhovor s ním.

Nervózne prikývnutie, ktoré sa mu dostalo z mojej strany, ho napokon primälo k tomu, aby sa priblížil ku mne.

Položil svoj prútik na stolík, ani som naňho radšej nehľadel, lebo som vedel, že jediný dotyk by ma mohol stáť ruku.

„Pôjdeme do postele, dobre, bude to pohodlnejšie, ak teda dovolíte...“

Nevedel som, čo presne robím, zmocňovala sa ma nervozita a začínal som tápať, akoby som pred sebou mal nejaké pekné dievča, ktoré je mimo moju ligu.

„Nezabúdaj, že ja tu rozhodujem o tom, čo sa bude diať, ale dobre... posteľ bude vhodná...“ odobril mi to napokon.

Presunuli sme sa na posteľ, cítil som, ako sa pod nami pohla. Bolo to zvláštne, nevedel som, čo si o tom mám myslieť.

Bol som nahý, bezbranný, takmer zbavený súdnosti už len tým, že ma zatvoril medzi tieto štyri steny.

Pohodlne som sa uložil na chrbát, a po celý čas som ho z napätím pozoroval.

Môj pohľad prechádzal po ňom, po bledej takmer nedotknutej pokožke. Ako Lord Voldemort ma desil, Toda by som za istých okolností dokázal mať rád, aj keď mi bolo jasné, že on o to nestojí.

Cítil som, ako položil ruku na moju tvár, najprv som sa obával, že ma udrie, ale ten dotyk bol pomalý takmer bezradný.

„Otvorím tvoje pocity, tak aby som z nich mohol čerpať, ak sa budeš brániť, bude to veľmi bolestivé...“

Nevedel som, čo presne myslí tým otvorením, ale keď som pocítil pátravý dotyk jeho mysle, tak trochu som sa toho obával, ale bolo to len zvláštne, nie nepríjemné ani bolestivé, len som zhlboka dýchal a díval som sa naňho. Nebránil som sa ani v myšlienkach, ani som sa nesnažil odtisnúť jeho ruku, pretože by to aj tak bolo zbytočné, pretože aj tak by nikto neprišiel a nepomohol by mi.

Obrátil sa do môjho vnútra a cítil som, ako sme sa na pocitovej úrovni prepojili, od neho neprichádzalo nič, len chlad a ticho. Keď som sa v myšlienkach otočil za akýmsi zvláštnym pulzovaním, priam som cítil ranu, ktorú mu spôsobil Harry, zrejme, keď zničil denník. Tá prázdna diera, kdesi v jeho citovej oblasti, ktorá bola sama o sebe vyprahnutá a nevyvinutá, utvorila v jeho vnútornom svete trhlinu,  u bežného človeka by zrejme vznikli nenapraviteľné škody, rozsah toho zranenia bol nesmierny, nebolelo to, lebo jeho citová oblasť bola takmer mŕtva, akoby stála len kdesi za oblúkom, akoby to bolo šepkanie tieňov. Bol to len úzky priestor s poodtŕhanými kusmi pôdy, všade na okrajoch bola tmavá priepasť, ku ktorej mi nebolo dovolené pristúpiť.

Pozoroval som trhlinu s rastúcimi obavami, moja vlastná duša trpela pri pohľade na niečo také, na narušenie takej jemnej štruktúry, a našiel som ďalšiu, zrejme bola zničená ďalšia časť neho. Obával som sa, že pozná príčinu tohto stavu svojej duše.

Áno viem, o tom. Dumbledore zničil  horcruxy, a vďaka tebe som si uvedomil, že o nich viete. To je dôvod, prečo ťa nechávam nažive dlhšie než tých ostatných, tvoja informácia mala pre mňa skutočne veľkú cenu.

Povedal mi to, ale ja som sa nad tým ani len nestihol pozastaviť, lebo som cítil ako spomienka na to, čo mi prezradil pozvoľna opustila moju myseľ, nechcel, aby som si to pamätal a moje vedomie to prijalo.

On ma však odvádzal ďalej zo svojej pocitovej roviny a cítil som, ako prenikáme do tej mojej, moja citová oblasť, niekedy búrlivá, inokedy až priveľmi pokojná, bola teraz vpadnutá kamsi dovnútra, akoby sa niekde medzi tým všetkým schovávala. Padala kamsi do hĺbky, do niečoho čo zrejme znamenalo vzdať sa.

Ale bola stále živá, stále plná pocitov, uvoľnených mučením, väznením a nedávno prežitými fyzickými zraneniami. Každé z nich som vedel pomenovať, každú jazvu, každé jedno odmietnutie, všetky dobré aj zlé pocity sa neustále krútili a padali, zbiehali sa späť, vyhasínali a vracali sa s neúprosnou snáď aj dynamickou rýchlosťou.

Cítil som, ako sa napojil na ten prameň, veľmi pomaly siahol na pocity, ktoré sa spájali s telesným stykom, len som to pozoroval bez najmenšieho zásahu, nič nepremiestnil a ničoho sa priveľmi nedotýkal, len z nich čerpal.

Takto vyzerá duša? opýtal som sa fascinovane.

Nie, ľuďom nie je umožnené vidieť dušu ani cez legilimanciu, je to jej odraz, náš rozum dušu nepochopí ani nedokáže vidieť jej pravú podstatu, dívame sa na ňu, akoby cez ochranné zrkadlo. Takto si ty predstavuješ svoju dušu, a tú moju si si tiež dokázal celkom dobre predstaviť.

Cítil som, ako uchopil moje vedomie a potiahol ma späť z môjho vnútorného sveta.

„Prečo sme neostali dlhšie?“ rád by som sa tam ešte chvíľu poobzeral.

„Nie, je možné dlhšie hľadieť ani na odraz duše, potreboval som len otvoriť spojenie...“

„Myslel som si, že vám to môže spôsobiť bolesť, tak ako keď Quirrell...“

Prešiel po mne prísnym pohľadom.

„Zabúdaš, že ty nie si Potter, máš v sebe aj omnoho temnejšie predstavy ako on, a nikdy ťa nechránila taká veľká obeť ako jeho... No dosť bolo rozhovorov o Potterovi...“

Naklonil sa ku mne a jeho pery sa dotkli mojich. Jemne, akoby opäť skúšal či mu to predsa len neublíži.

Privrel som oči a poddal som sa tomu pocitu, mladý muž, s ktorým som si dobre rozumel, ma pobozkal, tak som to chcel vnímať a on túto predstavu len podporoval. Jeho pery boli prekvapivo jemné, skúmali sme jeden druhého, zisťovali naše možnosti.

Moje ruky sa dotkli jeho chrbta, jedna z nich ho objala, druhá sa presunula na hruď.

Bolo to zvláštne len tak sa ho bezprostredne dotýkať. Cítil som, pár jaziev na určitých miestach, možno ich ani to, čo so sebou urobil, nedokázalo zakryť, neprekážalo mi to, chcel som ho dnes poznať úplne celého.

Najprv trochu strnul, ale pomerne rýchlo sa z toho spamätal. Pomaly som sa dotkol jeho bradavky, skúmal som ju a jemne dráždil, až kým nestvrdla. Trochu som sa však šmykol, keď sa náhle pohol a škrabol som ho na hrudi. Trochu sykol od bolesti, a na chvíľu ma prestal bozkávať...

„Prepáčte,“ ospravedlňujúco som hľadel na červenú čiarku.

Pobozkal som miesto neďaleko nej, a aby som upriamil pozornosť na niečo iné, nežne som vzal do úst jeho bradavku.

Môj jazyk ju láskal a ústa sa okolo nej spokojne ovíjali. Starostlivo sa jej venovali. Moje pery si rýchlo našli aj druhú, spokojné s predošlého skúmania, Sali ju omnoho dychtivejšie.

Tod zastonal, a držal ma pevnejšie. Cítil som ako mierne prehol chrbát, a keď som sa naňho pozrel, spokojný s tým, ako pekne sa mi podarilo preskúmať citlivé hroty, uvedomil som si, že jeho oči vyzerajú inak, sú zbavené predošlého chladu a videl som v nich pohnutie, ktoré som prežíval aj ja, akoby boli mojimi očami.

„Nič sa nestalo...“ zamumlal spokojne a opäť si vzal moje pery. 

Prijal som jeho jazyk v mojich ústach a učil som sa, ako sa spojiť s tým jeho. Netrpel som, bolo to príjemné, začínal som pociťovať vzrušenie z toho, ako blízko sme si práve boli, moje telo na to reagovalo prudšie než kedykoľvek predtým.

Pocítil som jeho pery na svojom tele, stonal som, keď sa ma dôkladne a jemne dotýkal.

Naše telá sa spokojne preplietli.

Pokúšal som sa jeho telo prebudiť, zbaviť ho toho neľútostného chladu. A on spoznal mňa, spoznal som jeho pery, jeho jazyk, spôsob, celé moje telo bolo uvoľnené a citlivé kvôli jeho presnému a podrobnému spoznávaniu rozkoše, skúšal čo by mi mohlo priniesť potešenie a držal sa toho, lebo aj k nemu sa dostávali len príjemné pocity.

Zdalo sa mi, akoby som mal opäť horúčku, akoby som opäť strácal samého seba a viac chápal jeho. 

Keď ho moje pery opäť našli a vtiahli do ďalších bozkov, cítil som ako jeho ruka zablúdila nižšie, vyšiel som mu v ústrety, a dovolil som, aby mi pomohol zvyknúť si.

Pevne som sa ho držal, keď jeho penis prenikol do mňa, pomaly sa vsúval hlbšie bez zranení a bolesti.

Cítil som len slabší tlak, moje srdce prudko bilo, telo som mal rozboľavené príjemným očakávaním.

Jeho ruka jemne skĺzla po mojej horúcej pokožke a pevne obklopila môj penis.

„Prosím, potrebujem...“ žiadal som ho zbavený rozumu po toľkom láskaní a dráždení, ktoré som nikdy predtým nepoznal.

Pohyboval sa vo mne a díval sa na mňa, cítil som, ako zo mňa čerpá moje emócie, ako sa o nich delíme čoraz tesnejšie, čoraz silnejšie medzi nami padali všetky zábrany.

Stačil len jediný dotyk a celé moje telo, akoby prežívalo horúčku, z ktorej sa nemohlo vyliečiť.

Jeho pohyby sa stávali drsnejšími, a prudšími prijal som to a spolu s ním som prežíval každý okamih. Žiadal som ich od neho, keď moje nechty poznačili aj jeho chrbát.

Chcel som ho, moja myseľ sa okolo neho spokojne ovíjala, a cítil som, ako sme sa otvorili jeden druhému.

„Tod!“ vyslovil som to meno, takmer akoby skutočne patrilo jemu, keď som cítil ako ma úplne pohlcujú príjemné pocity, slasť mi bránila myslieť, bránila mi robiť čokoľvek iné, než len sa ho držať.

Ležal som pri ňom zbavený všetkého, čo by ma mohlo trápiť, nič ma nebolelo a všetko bolo úžasné,

Ostal ležať pri mne, prudko dýchal a pokúšal sa so mnou prerušiť všetky spojenia, ale nebolo to možné, ani on nedokázal úplne zničiť to, čo sa mu už raz podarilo vytvoriť.

Oprel som si hlavu o jeho hruď a zavrel som oči, nemohol som sa hýbať ani myslieť.