pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...
varovanie: nahnevaný_Snape, intrigujúci_Dumbledore
po korektúre
hodnotenie
venované Lilith.
„Tie
zlatisté úponky, prečo ste ich privolali späť? Aký ste mali na to dôvod....“
opýtal sa ma Snape tichším hlasom, no o to viac nebezpečnejším.
„Nechcel
som, aby zmizli... Mrzí ma to, pán profesor, bol to len impulz, neuvedomil som
si...“
Obklopovali
ma pocity eufórie spojenej s mojím návratom. Konal som inštinktívne čisto
len na základe týchto pocitov.
„Nechajte
to tak, Potter, prebrali ste sa, to je pre nás v tomto okamihu
dôležité...“
„To,
čo som urobil, znamená to...“
z jeho strany som necítil nič, aj keď som si bol istý tým, že medzi
nami existuje to spojenie, lebo som kdesi na okraji vnímal slabý záchvev cudzej
prítomnosti, inej než zvyčajne agresívny prístup Temného pána.
„Budem
musieť oklumenciou blokovať aj vás...
A na to, aby to fungovalo aj z vašej strany, budete sa musieť dôkladnejšie
učiť obranu mysle, predpokladám, že naše lekcie budú od teraz ešte omnoho
zaujímavejšie... Ani len na chvíľu si nemyslite, že budem podporovať to vaše
snaženie o preniknutie do mojej hlavy... Jedna moja spomienka unikne
a vy budete tým, kto za to zaplatí!“
„Beriem
to na vedomie, pán profesor,“ vyhlásil som rovnako stroho ako aj on.
Mužove
čierne oči na mňa nedôverčivo hľadeli.
„Takže
mi budete aj naďalej pomáhať? S mágiou aj s...“ nevedel som ako nazvať ten
druhý problém. Desila ma predstava, že to bude fungovať aj naopak, že profesor
bude vedieť všetko o mojich najtajnejších túžbach, snoch, že mu moja myseľ
bude kedykoľvek prístupná a viac pred ním nič nedokážem utajiť.
„Pozhováram
sa s riaditeľom a uvidíme, aký postup nám navrhne. Ak na tom bude
trvať, neostane mi nič iné, iba znášať vašu spoločnosť...“
„Ďakujem,
pane...“
Myslel
som to úprimne, Snape bol možno odporný
bastard, ale nebyť jeho pomoci, stal by sa zo mňa zrejme najslávnejší pacient na uzavretom
oddelení.
„Neďakujte
mi stále, hlavne sa starajte o to, aby ste zvládali tie svoje nálady...“ napomenul
ho profesor.
Potom
sme sa obaja obrátili k dverám, keďže do mojej izby sa vrátil riaditeľ.
Vyzeral
dosť ustarostene, a podľa toho ako sa tváril, som usúdil, že nezískal
žiadne relevantné informácie.
„Severus,
údajne je to všetko veľmi individuálne, nedokázali mi poradiť žiadnu inú
techniku, ktorá by mohla pomôcť, okrem...“
„Myšlienkového
mosta...“ chladne ho prerušil Severus Snape.
„Áno,
ale len v prípade, ak sa medzi dvomi ľuďmi utvorí a vy dvaja... Chceš
mi snáď naznačiť, že sa medzi vami vytvoril myšlienkový most? Kompletný? “
zmĺkol, keď si uvedomil, čo jeho profesor povedal.
„Áno,
pane.“
Dumbledore
naňho chvíľu hľadel, akoby veľmi vážne pochyboval o tom, že by sa niečo
také mohlo stať.
Neprekvapovalo
ma, že pre riaditeľa, je také ťažké tomu uveriť pre mňa samého to bolo niečo,
s čím by som nepočítal ani v tých najhorších snoch.
No
keď sa ku mne napokon riaditeľ obrátil, podarilo sa mu nasadiť aspoň trochu
povzbudivejší výraz tváre.
„Ako
sa cítiš, Harry?“
„Myslím,
že dobre...“
Myšlienka
na to, čo sa stalo s Ronom, mi stále spôsobovala bolesť, ale podarilo sa
mi dospieť k istému zmiereniu.
***
Na druhý deň v riaditeľovej pracovni...
„Čo
bude teraz podľa vás nasledovať?“ chladne vyštekol Snape. Sedel pred
riaditeľovým dočasným stolom, veci na jeho stole ho dráždili natoľko, ako ešte
nikdy predtým, toľko tikajúcich a kmitajúcich kyvadielok, ktoré si
priniesol do tejto dočasnej pracovni v dome Blackovcov, ešte viac
znásobovalo jeho podráždenosť.
„Dávam
ti na starosť, Harryho... Budeš ho učiť, robiť mu spoločnosť a postaráš sa
o to, aby ostal v bezpečí, do tej doby, kým sa mu nevráti mágia,
nebudeme nič podnikať... Našou úlohou je udržať ho nažive,“ neúprosne mu
pripomenul riaditeľ.
„To
je síce pekné, Albus, ale kým mi budeme Pottera ofukovať, Temný pán začne
konať...“
Riaditeľ
spojil svoje prsty, pevne si ich preplietol.
„Dáš
si čaj?“
„Nie,
nič nechcem...“
„Mal
by si niečo vypiť, možno aj zjesť... Vyzeráš unavene...“
„Kvôli
vašej hre som spal len dve hodiny...“
„Nebola
to moja hra.“
„Som
si istý, že ste tušili, čo nás s Potterom čaká? Len ste to predlžovali.. .
Tušili ste, že on neodolá tomu... tej...“
„Možnosti?“
pomohol mu riaditeľ.
Severus
zamračene prešiel pohľadom po jeho pokojnej tvári.
„Nepozerajte
sa tak na mňa, poznám vás, no tentoraz ste zašli priďaleko...“
„Musí
mať nejakú oporu, časom mu budeme musieť povedať to, čo ste zistili...“
„Oporu?
Tým myslíte mňa?“ odsekol zlostne.
„Áno,
teba, Severus.“
„Vy
ste väčší blázon, než som si myslel... Ja nie som pre nikoho oporou...
Nenávidím Pottera a on nenávidí mňa, je to veľmi jednoduchá rovnica...“
„Potrebuje
niekoho, kto mu bude pomáhať, keď tu nebudem... Vieš, predsa, že nemám veľa
času...“
„Niekoho?
Ale prečo ja mám byť ten niekto... Poproste o to Lupina...“
„Lupinova
úloha v tejto vojne je iná, Remus ho nedokáže viesť, nebude môcť urobiť
to, čo bude potrebné, keď nadíde vhodný čas...“
