5. 6. 2014

Otcovská láska 4. kapitola








pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah: 
Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)
korektúra urobená
(keby ste našli ešte niečo čudné dajte mi vedieť)

 hodnotenie






 venované Majuar, Lilith, weras, Mononoke a Sitare.

Tácka s elixírom nešetrne pristála na stolíku. Nemal v úmysle ju zložiť tak prudko, ale jedna z jeho rúk mu dnes neslúžila práve najlepšie. Občas sa to stávalo, bol to pozostatok po registrácii smrťožrútov, ktorú kedysi absolvoval.
Vytieklo však len pár kvapiek z detoxikačného elixíru, nebola to až taká veľká strata, pripravil toho viac pre prípad toho, že by došlo k niečomu podobnému.  
Mladý muž s neposlušnými vlasmi sebou prudko trhol a chvíľu to vyzeralo, akoby sa chystal siahnuť po prútiku.  Nemohol ho však nájsť, keďže u Svätého Munga nebolo dovolené, aby sa prútiky hospitalizovaných pacientov len tak povaľovali po izbe, ten jeho bol zamknutý v skrinke, tak ako si to vyžadovali najnovšie pravidlá.
 Jednou rukou pevne zovrel tú jeho, zabolelo ho to, viac než kedykoľvek predtým, si uvedomoval každé jedno z tých čísel, vypálených pod temných znamením.
„Čo chcete?“
Potterov hlas mu pomohol tak trochu sa spamätať.
„To som len ja...“ upokojoval ho Severus,  pochopil, že bez okuliarov môže predstavovať len ťažko definovateľný tieň. Hlavne preto, že počasie sa ani trochu neumúdrilo a hmla, ktorá obklopovala budovu bola takmer nepreniknuteľná.
Postrehol, ako sa Potterovo telo uvoľnilo. Pustil jeho ruku a opäť si ľahol.
Severus musel uznať, že tých pár dní pravidelnej stravy mu urobili dobre, začínal konečne vyzerať takmer ako človek, a keďže bol čistý a upravený, dalo by sa povedať, že sa postupne dáva dokopy, nie tak rýchlo, akoby to vyhovovalo jemu, ale dostatočne rýchlo na to, aby presvedčil deti o tom, že všetko čo im sľúbil sa stane skutočnosťou.
„Prepáčte, pán profesor...“
„Ešte stále vám neprišli tie okuliare?“
„Áno, prišli, ale sklá neboli v poriadku, vybavenie náhradnej objednávky ešte nejaký čas potrvá,“ vyhlásil mrzuto.
Severus stále cítil silu jeho stisku, ale nemienil mu urobiť tú radosť, a prejaviť tú slabosť pred ním.
„Čím skôr to bude, tým lepšie...“
„Súhlasím...“ dodal Potter obozretne.
Nemal práve tú najlepšiu náladu, lebo zrejme cítil detoxikačný elixír a vedel, že mu po ňom nebude dobre, ale ak chcel byť na ceste k vyliečeniu, nemal žiadnu inú možnosť. Ukázalo sa, že podobne ako iní pacienti, aj on si odtrpí svoju časť abstinenčných príznakov, nehovoriac o tom, ako budú jeho nálady kolísať, až kým nebude liečba úplne dokončená. Nebol často s takýmito pacientmi, ale dosť dlho o tom hovoril s liečiteľom, a niektoré veci si aj naštudoval na základe jeho odporúčaní.
„Skutočne je to nutné... Možno by som mohol...“ zrejme sa ho opäť snažil presvedčiť, že ten elixír nepotrebuje, momentálne ním zmietali takéto nálady a bol vrtošivý ako nejaké malé decko, Snape musel uznať, že túto fázu nenávidí so všetkých.
„Nie, nemohli...“ neúprosne pokračoval Snape.
„Vy teda viete čarodejníka potešiť...“
Díval sa naňho akoby myslel na niečo iné, tvorca elixírov stuhol a črty mu stvrdli.
„Čo to má znamenať, Potter?“ rád by mu pripomenul, že nie je jeho povinnosťou tlačiť mu ten elixír do krku, ale mladý pán trval na tom, že chce, aby mu ho podával rovno výrobca, akoby tam nebolo dosť ochotných liečiteliek, ktoré by ho radi kŕmili hoci aj po lyžičkách.
Mladý muž pokrčil plecami a tak trochu vzdorovito si ho premeriaval.
 „Ak ma najprv pobozkáte, bude sa to prehĺtať lepšie...“
Navrhol, takým tónom, akoby absolútne o nič nešlo a Severus rozdával bozky na počkanie takmer každý deň. Kypel v ňom hnev. Ten chlapec ho opäť dokázal vyviezť z miery. Predpokladal, že počas tých pár dní si ujasnil svoje priority a túto vec pred ním nebude ani len spomínať, ale on, si samozrejme zo všetkých príznakov musel aj naďalej udržiavať tú svoju obľúbenú stratu súdnosti.
„Ja vás varujem, Potter!“ hlas mu opäť nebezpečne stúpal.
Druhou rukou radšej siahol na času a premiešal jej pomerne nechutný obsah s menším zadosťučinením.
Odlial príslušnú dávku do menšieho príručného pohárika.
„Otvorte ústa,“ prikázal mu chladne.
„Prosím, pobozkajte ma...“ nenechal si to len tak vyhodiť z hlavy.
V tomto stave, keď sa záchvaty kvôli prerušeniu konzumácie alkoholu striedali s vidinami a nočnými morami by sa dalo ťažko hovoriť o tom, či to myslí vážne, alebo je to len výplod nejakej momentálnej nálady.
„Pozrite Potter...“ zhlboka sa nadýchol, pretože potreboval istý čas, na to aby túto požiadavku svojho pacienta strávil.
„... nechodím za vami, aby som vám pomáhal s takýmito záležitosťami... Vezmite si svoj liek a neskúšajte moju trpezlivosť...“
„Prosím... prosím vás... pán profesor...“
Začínal chápať, prečo sa liečitelia Potterovi vyhýbajú a radšej s takýmito banalitami. On jediný sa zrejme nenechával obmäkčiť tými jeho ublíženými pohľadmi.  
Namiesto toho, čo od neho požadoval, mu nekompromisne priložil nádobku k ústam.
Pocítil ako mu unikla z prstov a odletela do steny, tam sa rozliala a on cítil ako vynakladá všetko úsilie na to, aby Potterovi poriadne nevysvetlil, čo to znamená, keď kvôli nemu musí celé dni sedieť nad kotlíkom, keďže tento elixír nepatril medzi najjednoduchšie.
Zmienená udalosť sa stala ešte niekoľkokrát a nebyť toho, že Potter nebol v stave zodpovedať za svoje konanie, odmenil by sa mu za to, niečím, čo by ho v žiadnom prípade nepotešilo. Takto mal však zviazané ruky, doslova. Okrem toho nepredpokladal, že týranie pacienta by mu prešlo, keby naňho čo i len položil prst, mal by za chrbtom celé ministerstvo. Musel si nájsť iný spôsob ako si s ním poradiť.
Nemal v úmysle sa s ním hrať celý deň, elixír by mal brať pravidelne a nemal by ním zbytočne plytvať na takéto detinské hry.
Pomocou prútika zdvihol pohárik a odlevitoval ho späť na stôl.  Už ani sám nevedel po koľký krát presne.
Už teraz vedel, že to oľutuje, ale dnes skutočne nemal náladu na zdĺhavé presviedčanie, potreboval si natrieť ruku masťou, ktorú mal pripravenú pre takéto prípady a zaľahnúť do postele, kým tá bolesť jednoducho neprejde. Akékoľvek ďalšie zdržanie ju len zbytočne predlžovalo.
„Tak dobre, ale iba raz... iba jediný raz a potom všetko vypijete... Vaše deti na mňa čakajú v jednej z miestností pre detských návštevníkov... Predpokladám, že nechcete, aby tam strávili celý deň...“
Potter prikývol.
„Iba raz...“ zopakoval zasnene.
Severus sa posadil k nemu na posteľ a naklonil sa tak, aby zmenšil vzdialenosť medzi nimi, bolesť mu však neúprosne pripomenula, že niet o čom diskutovať.
„Ako chcete...“
Potrestal ho drsným bozkom plným hnevu, a svojich vlastných túžob po blízkosti, o ktorých si myslel, že ich už ani nedokáže až v takejto miere pociťovať.
Dlhší čas si myslel, že táto časť z neho už ani neexistuje, že ju nepotrebuje, lebo ľudia ho nepovažovali za atraktívneho a vyhýbali sa osobného kontaktu s ním. Nespomínal si kedy presne oňho niekto prejavil úprimný záujem, a už ani nevedel, aké to je dotýkať sa osoby, ktorá skutočne stojí o to, aby jej bol na blízku.
Tentoraz cítil niečo, čo sa tomu pocitu spokojnosti nápadne podobalo.
Cítil ako sa jedna z Potterových rúk presunula po jeho pleci, k vlasom, ktorých sa dotkla. Boli mastné, tak ako vždy, už len kvôli tomu ako dlho opäť pracoval nad kotlíkmi, keďže dorábal aj iné objednávky.
No nevyzeralo to, že by to jeho spoločníkovi prekážalo, lebo na jeho prudký útok odpovedal miernejším a láskavejším prístupom k jeho vlastným perám, ktoré už takmer zabudli aký je to pocit, keď im niekto venuje tento druh pozornosti. Svojimi perami napokon objal tie jeho a jemne ich bozkával.
Cítil ako sa v ňom po dlhom čase prebúdza časť z jeho zakázaných túžob, pochovaných hlboko v neprístupných miestach jeho mysle.
A potom ten mladý muž pootvoril svoje pery, ich jazyky sa dotkli, navzájom sa spoznali a nechali sa ovládať túžbou.
Keď však pocítil ako sa Potterova ruka presunula na jeho chrbát a aj tá druhá ho začala neúprosne priťahovať bližšie k sebe, v snahe dostať sa pod jeho habit, prudko ho od seba odsotil.
„Tak dosť...“ vyhlásil tvrdým a nekompromisným hlasom.
Opäť naplnil pohárik a tentoraz si už dal záležať na tom, aby sa tekutina dostala rovno do Potterových úst.
Jeho pacient to tentoraz všetko poslušne vypil, nenechal ani len pár kvapiek, aj keď to bolo vskutku odporné, nedal to na sebe znať.
„Ďakujem vám, pán profesor...“
Severus bol otrasený z toho všetkého, čo medzi nimi spustil ten jediný bozk pred niekoľkými dňami.
No nepredpokladal, že Potter ho o niečo také bude žiadať, aj keď sa všetko vráti na to správne miesto a po rekonvalescencii sa vráti domov.
Bolo to len dočasným rozptýlením, ktoré sa veľmi rýchlo stane len jednou z tých bezcenných spomienok.
Pred niekoľkými rokmi
Díval sa na  registračné číslo vypálené na predlaktí. Bolo umiestnené pod temným znamením,  každé jedno z tých mierne zakrivených označení  v sebe nieslo viac bolesti než znamenie samotné.
Pred pár minútami položil ruku na stôl na Oddelení presadzovania čarodejníckeho práva, a tie čísla boli dôkladne vypálené do jeho kože.  Preskakovali mu pred očami, ako žiarivé planúce body a ledva sa dokázal udržať na nohách.
Takmer vrazil do osoby, s ktorou sa stretol na chodbe. Pohľadom prešiel po červenej aurorskej uniforme a podvedome si chránil ruku, keďže od jedného z nich neočakával nič viac, než pokus o nemilosrdný útok. Už to niekoľkokrát zažil počas svojich problémov s ministerstvom a nedokázal na to len tak zabudnúť.
„Nechcel som, aby vám to urobili...“ ocitol sa pod paľbou tých známych zelených očí. Ľútosť, ktorú v nich videl považoval len za ďalší nevyhnutný úder.
Potter zhrozene hľadel na začervenanú pokožku v okolí čísel, aj na to,  ako ruka začínala opúchať. Ešte to nebolelo tak veľmi, predpokladal, že to bude horšie,   lebo bol stále ešte v šoku z toho, že sa to skutočne stalo, že prestal byť človekom a stal sa len päťmiestnym číslom.
„Koľkokrát vám to...“  opýtal sa ho prísne.
„Neviem, prestal som počítať, povedali, že si to musím dostatočne vštepiť...“
Potter sa stále tváril tak utrápene, akoby mu na tom skutočne záležalo.
 „Nič to nie je,“  odsekol odmerane Severus a radšej sa naňho už viac ani len nepozrel. Nestál o jeho súcit ani o to, aby predstieral, že mu skutočne záleží na tom, koľko si toho v posledných mesiacoch vytrpel. Musel predsa vedieť, že mu to urobia, bol jedným z nich a vedel, aké pravidlá teraz platia pre smrťožrútov.
„Oni vás mučili... Na to nemali právo...“ vyzeralo to, akoby chcel vojsť do tej kancelárie a osobne sa sťažovať.
Snape ho však bolestivo chytil za rameno. Nebolo nutné dráždiť hada bosou nohou. Pritiahol si ho späť k sebe, aj keď ho to stálo veľmi veľké úsilie.
„Nie, nechajte to tak, ako to je... Radšej ma už odtiaľto dostaňte...“ krotil jeho ako zvyčajne nepremyslené reakcie.  
„Dobre, pôjdeme...“
Jeho bývalý študent bol otrasený, a chvíľu ešte túžobne hľadel na dvere, ale napokon zamieril k výťahom.
Držal Pottera za ruku, čiastočne preto, aby si to nerozmyslel, a aj preto, že ledva vládal stáť.
Nemal inú možnosť, v poslednom čase si tú vetu opakoval tak často, až sa z nej stal akýsi druh neúprosnej modlitby.
Pustil ho, až keď sa mohol vo výťahu chytiť a poriadne oprieť.
 „Podpísali ste, to pán Potter?“ opýtal sa ho, pretože ešte stále nevedel, či sa dostane von, alebo ho odprevadí rovno do Azkabanu.
Dohodu, ktorú Potterovi dali na ministerstve, nebolo až také ľahké podpísať, on sám o nej mal značné pochybnosti, a to videl len niektoré strany.
„Áno, pán profesor, už som všetko vybavil, vezmem vás rovno domov...“
„Domov?“ díval sa naňho, akoby pochyboval o jeho duševnej príčetnosti.
Bolo mu viac než jasné, že Potter po podpísaní tej dohody nebude zaťažovať jeho nepríjemnou osobnosťou.
Stále neveril úmyslom toho chlapca.
„Áno, ja...“
Dvere výťahu sa otvorili, ale čarodejníci, ktorí čakali na príslušnom poschodí,  doňho nestúpili.
„Nevolali ste výťah?“ opýtal sa ich Potter.
„Áno, ale počkáme na  ďalší,“  vyhlásila akási nízka čarodejnica a jej kolega tak trochu ustúpil na bok.
„Nebudeme sa tu predsa tlačiť...“ dodal jej spoločník.
Obaja sa tvárili znechutene.
Dvere výťahu sa opäť za nimi opäť zavreli. 

+ dnes ďalšie tématické video o živote S. Snapa. 
+ odkaz na jeden bláznivý nápad