Otcovská láska 5. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)

korektúra urobená
(keby ste našli ešte niečo čudné dajte mi vedieť)

 hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 venované  Lilith, Sitare, Mononoke.

Nezhovárali sa, až kým výťah, tentoraz už bez prerušovania, nezastal na prízemí.

„Už to nebude dlho trvať,“ sľúbil mu mladý auror.

„Ešte to len začína, Potter,“ vyslovil to, čo ho už dlhší čas trápilo, že jeho prítomnosť tomu mladému mužovi len zbytočne sťaží život.

Počas vystupovania sa však opäť musel spoliehať na oporu, ktorú mu Potter muž poskytol. Dúfal, že to bude naposledy, čo sa ho bude musieť dotknúť.

Čakala tam na nich mladá pani Potterová. Pôsobila dosť nervózne a ochraňujúco sa dotýkala svojho brucha. Jej tehotenstvo značne pokročilo, odkedy ju videl na súde.  Každopádne nevyzerala ako šťastná novomanželka, Severus mal akýsi nejasný pocit, že niečo nie je tak, ako má byť. No nebola to jeho vec, tak sa do toho radšej nemiešal.

„Ginny, čo tu robíš?“ oslovil manželku Potter.

„Už sa to skončilo, Harry?“ opýtal sa ho znepokojene.

Nemohol jej to zazlievať, persona non grata, bolo teraz jeho druhého meno a ani predtým to nebolo o nič lepšie.

Na Snapa sa ani len nepozrela, akoby tam vôbec nebol.

„Áno, všetko sme vyriešili. Ale nemala si sem chodiť...“

„Harry, ja nesúhlasím s tým, aby tento človek býval u nás... Musíš to zariadiť, aby ostal u niekoho iného...“ naliehala naňho a vyzeralo to tak, že tentoraz nemieni ustúpiť. Začínal podozrievať Pottera, že mu klamal, keď tvrdil, že jeho rodina súhlasí s tým, aby mu pomohol takýmto spôsobom.

„Ginny, už sme o tom predsa hovorili. Nebude bývať u nás, ale v pripojenom dome. Dohodli sme sa a viac už o tom nebudeme diskutovať...“  vyhlásil nekompromisne, no jeho manželka nebola typom poddajnej ženy, ktorá by ustúpila pred niečím, čo sa podobalo takmer na zúfalý príkaz.

„Pôjdem sa s nimi pozhovárať, ak to nevyriešiš, postarám sa, aby ...“ chcela prejsť okolo neho, ale on ju nemilosrdne stiahol späť.

Snape pocítil, ako ho Potter pustil, ruka ho stále bolela, ale táto záležitosť dokonale odviedla jeho pozornosť od bolesti.

„Pôjdeš domov!“ sykol nahnevane.

Snape mal však možnosť vidieť to, ako Potter dosť surovo zdrapil svoju manželku za ruku.

„Harry, prosím...“  pokúšala sa mu vytrhnúť.

„Nebudeš mi tu robiť scény, Ginny!“

„Upokojte sa, Potter.“

Snape položil zdravú ruku na jeho plece, aby mu zabránil pokračovať v hádke, ktorá začínala až príliš zaujímať zamestnancov ministerstva.

„Harry, čo sa to s tebou stalo?“ bolo vidieť, že má slzy na krajíčku, čo celú situáciu ešte viac zhoršovalo.

„Pôjdeme domov, tam sa porozprávame...“  povedal Potter, už omnoho miernejším hlasom a prestal jej drviť tú ruku.

No nevyzeralo to, že mladá žena poslúchne svojho manžela, stále dosť zaťato pozerala na dvere od výťahu.

„Rozumiem vám, pani Potterová a ubezpečujem vás, že so mnou nebudete v kontakte ani vy, ani vaša rodina. Dávam vám svoje slovo. Vyriešime to tak, aby boli všetci spokojní...“  ubezpečoval ju Snape.

Chvíľu naňho znepokojene hľadela, no netrvalo dlho a aj ona napokon dospela k rozhodnutiu.

„Tak dobre, pôjdem s vami...“

Neveril tomu, že to bude fungovať, no stále mal nádej, že po istom čase naňho zabudnú, a podarí sa mu začať si opäť žiť svoj vlastný život.

Súčasnosť

„Čo chcete!“ zagánil na osobu, ktorá ho prerušila pri dokončovaní poslednej objednávky. Kvôli deťom a Potterovi nestíhal vybavovať svoje zákazky, a ešte aj to málo času, čo mu ostalo, si uzurpovala nejaká návšteva, ktorá sa rozhodla klopať priamo na jeho dvere.  

„Dobrý deň, pán profesor.“

Hlas mladej ženy zaznieval cez clonu ochranných kúzel, ktoré na jej prítomnosť búrlivo reagovali.

Severus neochotne otvoril dvere na vonkajšom vchode, cez ktorý sa dalo vstúpiť zvonka rovno do prístavby.

„To ste vy?“ zamračene si ju premeral.

 Na rukách mal rukavice z dračej kože, pretože práve manipuloval s tak trochu nestabilným materiálom.  

Dosť zle sa mu v nich používal prútik, ale nemienil ho zložiť z rúk.

 „Áno, som.“

Hermiona Grangerová-Weasleyová nervózne postávala pred dverami vedúcimi do tmavej prístavby.  Nevyzeralo to, že by ju jeho nevrlé privítanie vyviedlo z miery. Práve naopak s hrdo zdvihnutou hlavou čelila jeho hnevu.

„Nebudete mi zazlievať, ak si vás preveria moje kúzla?“ opýtal sa jej, hoci ho v skutočnosti ani trochu nezaujímala jej odpoveď.

„Urobte, čo musíte,“ povedala mu napokon, no stále sa tak trochu mračila, akoby sa mu chystala tým svojím pohľadom konkurovať.

 „Poďte ďalej, Grangerová...“ pozval ju napokon po dôkladnej kontrole, trochu miernejším tónom, pretože mu svitla nádej na to, že niekto tých malých Potterovcov aspoň na pár hodín zabaví. Zámerne nevyslovil jej terajšie priezvisko, akoby ju chcel tým tak trochu podpichnúť, no ona nereagovala, nevedel či to má považovať za dobré znamenie alebo nie.

Odstúpil, aby mohla vojsť dovnútra.

„Prišli ste za deťmi?“ opýtal sa bez okolkov.

„Áno, ale najprv sa chcem pozhovárať s vami.“

Predpokladal, že nebude možné vyhnúť sa komplikáciám tohto druhu. Tak trochu aj dúfal, že Potterova rodina nepriaznivo zareaguje na to, že práve on bude mať to potešenie dohliadať na deti.

„Ak dovolíte, zbavím sa týchto rukavíc a budem sa vám venovať... Počkajte ma v mojej pracovni, no nebránim vám ani ísť za deťmi, stačí prejsť cez tieto dvere, vyberte si sama...“  navrhol jej stroho.

„Počkám vás v pracovni...“ hlesla potichu, zjavne odzbrojená jeho povestnou pohostinnosťou.

„Nech sa páči,“  uviedol ju do miestnosti, ktorú on sám považoval za svoju oficiálnu pracovňu.

Bola to menšia miestnosť, s tak trochu rozsiahlou knižnicou. Knihy boli takmer všade, poukladané podľa jeho osvedčeného systému, nezainteresovaná osoba v ňom málokedy dokázala odhaliť jeho fungovanie.

Pohľad mu padol aj starožitný stôl, ktorý si priniesol z domu svojich rodičov, stál pri okne, spolu so stoličkou, sedával na nej len málokedy, lebo zvyčajne využíval kreslo pri krbe, pretože bolo omnoho pohodlnejšie na čítanie.

 „Dáte si niečo?“

„Nie, ďakujem,“ odmietla s rovnakou strohosťou, akú jej predtým dávkoval on.

Počkal, kým si sadla, veľmi prezieravo práve do toho pohodlného kresielka, až potom za ňou zatvoril dvere a vrátil sa späť do svojho laboratória.

Bolo to jediné miesto v dome, ktoré si dovolil od základu zmeniť, oproti pôvodnej stavbe, tu  prispôsobil všetko tak, aby sa mu čo najlepšie pracovalo.

Postaral sa aj o to, aby bola miestnosť dobre osvetlená. Zabezpečil to najlepšie vybavenie, aké bol schopný zohnať, a nezabúdal ani na bezpečnosť, ktorá bola preňho prvoradá pri práci s rôznymi pokusnými zmesami.

Výsledkom niekoľkoročnej práce bolo laboratórium, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny z popredných majstrov elixírov.

Pohľadom takmer hrdo prešiel po  zložitej sieti políc, kníh a zväzkov usporiadaných tak, aby do nich mohol kedykoľvek bez problémov nahliadnuť.

Cítil sa tu veľmi dobre, a bol schopný sa aj na niekoľko hodín či dní stratiť v nekonečnom kolobehu precíznej prípravy.

Toto miesto považoval za svoj skutočný domov, za niečo, čo presne zodpovedalo jeho potrebám a požiadavkám.

Bublanie dlhodobých projektov, z opačnej strany, ktorú on sám nazýval hlavná pokusná dielňa, ho upokojovalo.

Predpokladal, že bez tohto miesta by jeho osamelosť nadobudla priam neznesiteľné rozmery. Práve teraz sa však nemienil utápať v nepríjemných spomienkach na svoje začiatky v tomto dome.

Potreboval čo najskôr dokončiť, to čo začal pred príchodom svojej návštevy.

Menšia objednávka, ktorú mal rozrobenú na stole, naňho čakala zmrazená a pripravená na to, aby ju prelial, pomocou tých rukavíc, ktoré už mal nasadené.

Opatrne ju uchopil a pustil sa do toho, nemienil to nechávať pridlho otvorené na stole. Bolo potrebné to urobiť čo najskôr, aby si elixír zachoval svoju kvalitu. Nechcel, aby jeho obchodná značka prišla o dobré meno, len kvôli tomu, aby bol považovaný za dobrého hostiteľa.

Prelial ju z kotlíka do pripravených flakónov a uložil do miestnosti, ktorú on sám nazýval chladiareň.

Uložil ho tam, starostlivo označil jednotlivé flakóny logom svojej obchodnej značky a položil ho na príslušnú policu.  

Predpokladal, že čo večera budú pripravené na expedíciu, pokiaľ bude mať čas ich aj otestovať.

Potom si zložil rukavice, a po dôkladnom umytí rúk, sa vrátil späť do svojej pracovne.

Sadol si za stôl, na menej pohodlnú stoličku a čakal na to, čo mu jeho bývalá študentka povie.

 „Prišla som sa s vami pozhovárať o Harrym,“ začala tak trochu neisto, akoby ten čas, ktorý strávila v jeho pracovni prispel k tomu, že sa jej chrabromilská odvaha kamsi vytratila.

„Len o ňom?“

„Aj o deťoch.“

„To je pochopiteľné. Zodpoviem vám na všetky vaše otázky, toho sa nemusíte obávať... Pokojne hovorte...“ vyzval ju trpezlivo. Bol pripravený si ju vypočuť a potom sa zariadiť podľa toho, čo mu povie. Nepohrdol by ani menším slovným súbojom.

„Ja neviem, ako začať... skutočne netuším...“ 

Na chvíľu sa medzi nich vkradlo ťaživé ticho.

„Boli ste navštíviť Pottera?“ zaujímal sa.

Prikývla.

„Dnes ráno som sa vrátila z pracovnej cesty, bola som za ním v nemocnici... Povedal mi, že sa už má lepšie, ale ja...“  opäť sa do toho celého zamotala, a bolo ťažké jej porozumieť. Rozprávala chvíľu o svojom novom projekte, na ktorom pracuje už dlhší čas, a zvyčajne ju dokáže tak pohltiť, že ani poriadne nevníma svoje okolie.

„Povedali vám o jeho problémoch a cítite sa kvôli tomu zle...“ odhadoval, pretože to nevyzeralo, že mu to v najbližšej dobe povie sama, aj keď očividne presne to mala v úmysle.

Prikývla.

„Mrzí ma, že som sa s ním skôr nepozhovárala, že som to nechávala tak... ale musíte pochopiť, že po smrti Ginny sa veci značne skomplikovali... Môj manžel on... Nevie sa s tým zmieriť, a ja som povinná stáť pri ňom, aj keď nesúhlasím, so všetkým, čo urobil, musím myslieť aj na svoju rodinu... Teraz je to iné... je to iné než predtým... len chcem... chcela by som vás skutočne požiadať, aby ste na Harryho a deti dohliadli, aby ste ich nenechali samých...“ chápal, že nie je v jednoduchej situácii, ale aj tak svoju prítomnosť v Potterovom živote nepovažoval za najvhodnejšiu.

„Robím všetko, čo je v mojich silách...“ zvolil si odpoveď, ktorú považoval za najvhodnejšiu vzhľadom na jeho postavenie.

„Áno, predpokladala som, že to tak bude... Len som chcela...“

Hľadel na ňu takmer s očakávaním, neveril, že sem prišla len kvôli tomu. No nechcel, aby sa opäť zasekla, tak jej dával príležitosť na to, aby pokračovala sama a podľa vlastného uváženia.

„Povedal mi o vás dvoch...“ dodala napokon omnoho tichším hlasom, akoby sa obávala, že by ich niekto mohol počuť.

„Prosím?“ opýtal sa Snape, akoby pochyboval o tom, či dobre počul.

„Povedal mi, že má o vás záujem. Tvrdí, že k vám niečo cíti už dlhší čas...“ pokračovala nemilosrdne.

 „To ste museli zle pochopiť,“ uzemnil ju chladne. A nemal ďaleko od toho, aby sa jeho podráždenosť opäť prihlásila o slovo.

To, čo povedala predsa bolo absurdné.

Je predsa dosť starý na to, aby bol Potterovým otcom.

Prečo by Potter mal niečo také cítiť práve k nemu?

Čo si to zas vzal do hlavy?

Ľutoval, že sa dopustil tej neprístojnosti a pobozkal ho. Zjavne ho tým len podporoval v jeho bláznivých nápadoch.

Považoval to za ďalší dôkaz toho, že ten chlapec zjavne prišiel počas tej nedávnej bitky aj o poslednú štipku zdravého rozumu.

V žiadnom prípade nemienil dovoliť, aby niekto čo i len spomenul jeho meno v tejto súvislosti, a už vôbec nie v jednej vete rovno s Potterom. To neprichádzalo do úvahy za žiadnych okolností.

„Bude lepšie, ak pôjdete za deťmi. Viac s vami nemám o čom hovoriť...“ postavil sa a pristúpil k dverám, čím jej dal jasne najavo, že ich rozhovor považuje za ukončený.

„Neprišla som sem, aby som vám niečo vyčítala, len sa chcem ubezpečiť, že sa postaráte o Harryho a o deti, a ak by ste niečo potrebovali, poradiť alebo pomôcť s nimi, môžete sa na mňa kedykoľvek obrátiť... Stačí ak mi pošlete odkaz, a ja si to už nejako zariadim, aby som vám mohla s čímkoľvek pomôcť...“

Nevedel, akoby mal na to reagovať, neútočila naňho, len mu ponúkala nezištnú pomoc, nebolo to niečo, čo by on len tak ľahko dokázal pochopiť a prijať.

O tom čo zlatý chlapec len tak vytrubuje do sveta, sa mienil s Potterom ešte pozhovárať, ale Grangerovej návrh bol rozumný a nemal proti nemu žiadne výhrady, tak len dodal: „Kedykoľvek ste tu vítaná... Pokiaľ mi sľúbite, že zabudnete na podobné výroky, ktoré nemajú žiadnu logiku,“

„Ďakujem vám, pán profesor.“

Stroho prikývol a otvoril jej dvere.

Weasleyová vstala a spoločne prešli do druhého domu.

Deti boli v obývačke, dohliadal tam na nich Dumbledorov portrét.

„Teta Hermiona!“

Lily sa ako prvá vrhla svojej tete do náručia.

Albus Severus a James sa s ňou takisto prišli zvítať.