pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla
odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz
za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)
Pre Lilith, Profesor, weras, Mononoke, Sitaru.
Neskôr...
„Pán
profesor...“
Potter naňho
hľadel, akoby snáď bol bohom pomsty.
Napol sa ako
pravítko a bolo na ňom vidieť, že ledva dokáže chytiť dych.
„Hlavne sa mi tu
nezaduste...“ napomenul ho prísne.
Jeho stav sa
vyvíjal lepšie než Pye predpokladal. Neprial si, aby kvôli nemu došlo k
zhoršeniu, ale liečiteľ ho upozornil, že pacient je v kritickej fáze svojej
liečby a akékoľvek rozrušenie by mu mohlo uškodiť. Povolil mu dnes mimoriadne
aj ďalšiu návštevu, ale to len preto, lebo Severus ho o to výslovne
požiadal.
„Prečo nie ste
o takomto čase s deťmi?“
„Je s nimi
vaša priateľka.“
„Tak potom je to
v poriadku...“
Nemienil byť
príčinu toho, že ostane v nemocnici dlhšie než by bolo potrebné. Už aj tak
predpokladal, že účet za pomerne drahú liečbu doženie Pottera k slzám, aj
keď on sám si za svoje elixíry tentoraz neúčtoval poplatok, aby jeho dlh veľmi
nenavýšil.
Potter toho v
poslednom čase ani veľa nezarobil, domov nepriniesol takmer nič, a pokiaľ aj
áno, okamžite to padlo na jedlo a všetky nutné veci, o jeho trezore nemal
žiadny prehľad, no podľa toho, ako Potter zbledol, keď mu priniesli predbežný
účet bolo viac než očividné, že mu toho veľa neostalo.
„Chcem sa vám
ospravedlniť za to, čo som povedal Hermione...“ vyhŕkol zo seba Potter možno až
príliš rýchlo.
Severus nadvihol
obočie.
„Takže vy sa so
mnou zahrávate?“ opýtal sa pobavene.
„To nie!“ hlesol
Potter a chvíľu nervózne gestikuloval.
„Len som chcel
povedať, že...“ vyjachtal, zjavne nespokojný s tým, že sa mu nepodarilo
poriadne sa vyjadriť.
Líca mu horeli,
no držal sa statočne, to musel uznať, mnohým slabším povahám by stačilo len
počuť túto otázku z jeho úst.
„Len pokoj,
Potter... len pokoj... dýchajte...“
Zelenooký muž
prikývol.
„Mrzí ma len to,
že som to nepovedal najskôr vám a až potom Hermione, myslím, že tak by to bolo
vhodnejšie... Čudujem sa, že kvôli tomu na mňa nekričíte...“
„Teraz ste môj
pacient, chcem, aby ste sa vyliečili... To je mojou hlavnou prioritou, to
ostatné si radšej odložme na neskoršie obdobie...“
„Prosím,
nehnevajte sa na mňa, nemyslel som to to zle...“ cítil uprený pohľad zelených očí, ktoré po
ňom prechádzali, akoby sa chceli ubezpečiť o tom, že sa dívajú na skutočného
Severusa Snapa.
„Beriem do úvahy
vašu dočasnú stratu zdravého úsudku... A vaše doterajšie problémy... No
nepokúšajte ma, veľmi ľahko by som si to mohol rozmyslieť...“
„Áno, pane.“
„Takže ma aj
dnes pobozkáte?“
„Potter!“
tentoraz sa už neubránil tomu, aby naňho zvýšil hlas.
„Nebudem vás
bozkávať, to si vyhoďte z hlavy!“
„Prečo nie?
Páčilo sa vám to!“ zaútočil naňho.
Začínal sa
obávať toho, že mladého muža až príliš podcenil. Podal mu prst, a on si
zrazu chcel od neho vziať celú ruku.
„To si len
nahovárate...“
„Neklamte, viem,
že chcete, aby som...“ natiahol k nemu ruku.
„To čo chcem,
alebo nechcem, je výlučne moja vec, Potter...“ nedovolil mu, aby sa ho dotkol.
„Je mi lepšie,
keď ste pri mne... s vami mám pocit, akoby to bolo všetko v poriadku,
akoby to všetko dávalo zmysel...“
„Nemôžem vám nič
sľúbiť, Potter. Je absolútne nevhodné, aby sme pokračovali...“
„Nemusíte mi nič
sľubovať, stačí keď mi dovolíte, aby som...“ opäť sa k nemu pomaly
približoval.
„Nie,
nedovolím...“
Napriek tomu čo
povedal, sa však nedokázal stiahnuť, keď na svojich perách pocítil dotyk tých
Potterových.
Bol uväznený do
pevného objatia a cítil ako sa telo toho mladého muža neúprosne pritislo
k nemu.
„Dosť, Potter,“
zadychčane mu pošepol do ucha, keď sa od seba oddelili kvôli nedostatku
vzduchu, bolo to iné než predtým, viac nežnejšie, Potter do toho bozku vkladal
viac citu, dráždilo ho to a znepokojovalo.
Jeho city prijať
nedokázal, nevedel by sa s tým vysporiadať.
„Možno Potter,
len možno...“ zdôraznil chladne. „By nám za istých okolností mohlo byť spolu
dobre...“
***
„Severus?“
Obrátil hlavu
smerom k drobnej postave, ktorá ho jemne potiahla za okraj habitu.
„Zajtra už príde
ocko?“
„Nie, Lily, ešte
to nejaký čas potrvá...“ dúfal, že to
bude skôr než sem začnú chodiť aj ostatní Weasleyovci.
Malá Potterova
dcéra prikývla, no aj tak to nevyzeralo, že by sa ho chystala nechať na pokoji.
Krútila sa okolo neho, akoby od neho niečo očakávala, ale on si nebol istý tým,
čo potrebuje.
Predpokladal, že
jeho bývalá študentka dokáže deti dostatočne zabaviť.
„Tvoja teta už odišla?“ opýtal sa jej.
„Nie, neodišla,
rozpráva sa s chlapcami... A ja som prišla po teba... Nemal by si tu
byť sám... Povedala som tete kam idem,
a ona sa tvárila asi takto...“
napodobnila výraz plný úprimného údivu. Tvárou sa mu mihol jemný úsmev,
no bol rýchlo nahradený jeho zvyčajnou kamennou maskou, no aj ten krátky okamih
stačil na to, aby sa jej oči rozžiarili nadšením.
„Pristane ti to,
keď sa usmievaš, mal by si to robiť častejšie...“
„Ja som sa
neusmieval,“ oponoval jej tvrdohlavo.
A tak trochu sa mračil, no nie zastrašujúco ako to mal zvyčajne vo
zvyku.
„Neboj sa, bude
to naše tajomstvo... Iba naše...“
sľúbila mu.
Severus sa
k nej naklonil. Jemne ju pohladil po vlasoch.
„Samozrejme,
Lily...“
„A tete poviem,
že teba mám rada, nech to vie aj ona...“
Pocítil ako mu
chladná obruč zovrela srdce. Má ho rada? To dieťa nevie o čom hovorí?
Nezaslúži si, aby ho mal niekto rád.
Nie potom, čo
všetko urobil.
To nevinné dieťa
nemalo ani len najmenšiu predstavu o krutostiach, ktorých sa dopustil na
začiatku svojej kariéry smrťožrúta.
Nebol nevinný,
mal na rukách krv, tak ako všetci ostatní, nikdy nezabudol na tie deti, ktoré
sa rozrušene krčili v kúte...
Zvyčajne
muklovské, ktoré na nich len vyjavene pozerali, lebo netušili čo sú
v skutočnosti zač, no niekedy aj čarodejnícke.
Pamätal si na
ich tváre, na to ako vyzerali, predtým než im z tváre navždy zmizol život.
Stál tam a neurobil nič na ich obranu. Necítil to potešenie, ktoré
z toho mali ostatní smrťožrúti, nevyžíval sa v ich strachu
a obavách, bol len pozorovateľom, preto ho ostatní považovali za nudného
a neskôr už ani len neprotestovali, keď stúpla jeho obľúbenosť
o Temného pána a bolo mu umožnené zavrieť sa do laboratória
a pracovať na svojich elixíroch.
Tieto zážitky
však ostali temnými tieňmi na jeho duši. Zmenilo ho to, keď sledoval ako jeho
spoločníci obsadili domy podľa nich nevhodných ľudí, či odporcov Temného pána,
voči ktorým bol rovnako nemilosrdný ako voči muklom.
Bol presvedčený,
že nemá právo na lásku žiadneho dieťa, už len kvôli vyhasnutým očiam tých
obetí, ktoré naňho dlhý čas nazerali spoza závoja jeho spomienok. Aj keď na
akcie už nechodil, z rečí ostatných mu bolo viac než zjavné, že
v záujme ich veci bol obetovaný ďalší nevinný život.
„Nemala by si
jej niečo také povedať...“
„Prečo nie?“
„Niečo také je
zrejme nad jej chápanie...“
„A to znamená
čo?“
„Nerozumie
tomu.“
„Aha. Nemám ju
rada, keď sa tvári, že je to nad jej chápanie, Severus...“ pokračovala ďalej Lily.
Kútiky úst mu
opäť aj proti jeho vôli vyleteli nahor,
bola tvrdohlavá a nevzdávala sa a videla v ňom niečo, čo on sám
vidieť nedokázal.
„Sú isté veci,
ktorých sa bojí, lebo vás chce chrániť... Nebolo by dobré ju tým
znepokojovať... Neprijme to...“
„Bude sa na mňa
hnevať?“
„Nie, nebude...“
Počas jeho procesu
vyšli najavo všetky tie temné záležitosti, Potterovi priatelia si to vypočuli.
On sám mal takisto značné problémy si to všetko vypočuť, nemohol očakávať, že
Grangerová a jej vtedy ešte snúbenec ho potom, čo počuli prijmú
s otvorenou náručou. Pretože šlo o udalosti z obdobia nazvaného,
ktoré priamo nahrávali tomu, aby ho sudcovia vnímali len ako krutého
nasledovníka pána zla, bolo mu to vmietnuté do tváre.
Prikývla, no
nezdalo sa, že tomu porozumela, na to aby niečo také dokázala by musel zničiť
svoj obraz v jej očiach a niečoho takého nebol schopný.
Bola jednou z mála osôb, ktoré ešte
používali jeho meno, vlastne doteraz jediná, keďže zvyčajne komunikoval len so
zákazníkmi a s ľuďmi, ktorí skôr dodržiavali zvyčajnú formálnosť.
„Budeš mi
čítať...“ náhla zmena témy z jej strany, spôsobila, že sa mu značne
uľavilo. Mal pocit, že tie tváre, ktoré mu nikdy nedokážu odpustiť zmizli,
akoby pochopili, že po celý čas bol len pozorovateľom hľadajúcim samého seba.
„Teta ti určite
niečo rada prečíta...“ naďalej vzdoroval proti jej požiadavkám, nedokázal
prijať Potterove city, považoval to za niečo, nepochopiteľné a nebezpečné.
Aj keď sa dohodli na tom, že si budú užívať istú formu vzájomnej blízkosti.
To, čo mu povedala Lily považoval za ešte
nebezpečnejšie. Chcel, aby sa od neho
odpútala čo najskôr, lebo nepochyboval tom, že časom zistí, kto je Severus
Snape, povedia jej to a jeho obraz sa začne postupne meniť
a pretvárať na monštrum.
Nepochopili to
ani ľudia, s ktorými sa stretával niekoľko rokov. Videl na ich tvárach, že
nie sú schopní to prijať.
Čo mohol
očakávať od dieťaťa, ktoré len čo vkročí do školy, a vysloví jeho menu,
bude konfrontované s jeho temnou minulosťou.
„Chcem, aby si
mi čítal ty...“ trvala na svojom a bolo viac než očividné, že sa jej len
tak ľahko nezbaví, niežeby to chcel. Mala v sebe niečo, čo v ňom
vyvolávalo takmer ľudské pocity, bolo to nevinné dievčatko, nedokázal ju
sklamať, aj napriek tomu, že mnoho iných detí s rovnako nevinným pohľadom
bol schopný vystrašiť natoľko, že sa v jeho prítomnosti triasli.
„Prosím, poď,
Severus...“ dívala sa naňho tými svojimi očami, pohľadom, ktorému by odolal len
málokto.
„Bude mi
cťou...“ povedal jednoducho a vrátil sa späť do obývačky, len preto, lebo
ona poňho prišla.
Weasleyová
a chlapci sa okamžite obrátili k nim.
„Severus mi bude
čítať, ideme do mojej izby...“ vyhlásila Lily takmer dotknuto, keď vstúpili do
obývačky Potterovcov.
Hermiona stále
tak trochu nedôverčivo hľadela na svojho bývalého profesora.
„Dobre,
zlatko... Len sa už na mňa nehnevaj, ja len chcem, aby ste sa mali dobre...“
zjavne s ňou hovorila o niečom, čo sa týkalo jeho. Nebol tým nadšený,
nechcel, aby znevažovala jeho postavenie, nedokázal to zniesť.
„Máme sa
výborne...“ Lily kládla dôraz na každé jedno slovo a pozrela aj na svojich
bratov.
„Viem, ako to
bude znieť teta, ale musím ti povedať, že tento muž sa o nás stará lepšie
ako náš otec...“ povedal James.
„Okrem toho je
to môj krstný otec, sme ako rodina... Aspoň tak to vždy hovoril aj otec, vo
svojich lepších časoch...“ dodal aj Albus Severus.
Majster elixírov
bol prekvapený, že niečo také povedali. Správal sa k nim lepšie než mal vo
zvyku, aspoň v posledných dňoch, ale aj tak si nemyslel, že by to stálo za
zmienku. Bola to jeho povinnosť postarať sa o nich, dlhoval to Potterovi,
bez neho by skončil v cele a trávil by svoje dni v spoločnosti
dementorov.
„Tak dobre,
chlapci, Lily... Som rada, že sa o vás profesor dobre stará... Mala by som
už ísť... čoskoro vás opäť prídem navštíviť...“
Rozlúčila sa
s nimi. Aj Lily na chvíľu podišla k nej a dovolila jej, aby ju
pobozkala na líce.
„Pán profesor,
môžem s vami ešte na chvíľku hovoriť...“ oslovila ho Weasleyová tak trochu
miernejším tónom než predtým. Zjavne už od detí pozisťovala ako sa k nim
správa a či sa o nich dobre stará.
„Áno, iste...“
„A budeš mi
čítať?“ prerušila ich rozhovor Lily.
„Áno, budem,
zatiaľ si vyber knihu... bratia ti pomôžu...“
Albus vzal svoju
sestru za ruku, James sa ako vždy tváril tak trochu odmietavo, no aj on šiel so
súrodencami do izby.
Pozrel na
Weasleyovú.
„Inšpekcia
skončila?“ podpichol ju chladne.
„Poviem vám
úprimne, že som prekvapená, ako pekne o vás deti hovoria... Predtým tvrdili,
že ste nepríjemný cudzinec z prístavby...“
Predtým mali zabezpečené jedlo a
starostlivosť rodičov.
Pomyslel si, ale
nahlas povedal len : „Podozrievate ma, že som ich zaklial?“
„Nie, to si
nemyslím. Nehnevajte sa, ja len...“
„Čo sa stalo?“
„Nič sa nestalo,
pán profesor.“
„Niečo áno,
tvárite sa akosi zvláštne Grangerová... Tak to už konečne vysypte...“ opäť
úplne zámerne použil jej priezvisko.
A po druhý
raz cítil, že so seba potrebuje niečo dostať, no dúfal, že to nebude rovnaký
šok, ako to, čo mu povedala o Potterových citoch.
„Keď som
odchádzala od Harryho, tak som sa obávala, že Ron má pravdu... viete on, opäť
podal tú sťažnosť, aj keď ja som ho zatiaľ nepodporila... No teraz, keď som
videla deti a pozhovárala sa s nimi aj s vami, myslím si, že ešte má
nádej na to, aby táto rodina fungovala... Požiadam ho, aby tú sťažnosť
stiahol...“
***
Na druhý deň
ráno...
Sedel na lavičke
v bylinkovej záhrade, ktorú si sám vytvoril, hlavne kvôli tomu, že
niektoré rastliny pestoval najradšej sám, pretože neboli bežne dostupné
v obchodoch, ale patrili skôr k vzácnejším ingredienciám.
Bol aj
v skleníku, kde pestoval chúlostivejšie rastliny, zlatisté plody Popínavca
zlatého umiestnil do misky.
Opatrne ich
drvil. Bolo nutné, aby boli čo najčerstvejšie kvôli novej zmesi proti akné,
ktorú si od neho v poslednom čase stále objednávali, bola omnoho
účinnejšia ako predchádzajúce verzie. Prišli mu tri veľké objednávky.
No chvíľu si
chcel posedieť vonku, aspoň teraz, kým sa venoval len fáze drvenia, lebo potom
ho čakali nekonečné hodiny nad kotlíkom, muselo to byť hotové skôr, než deti
vstanú.
Spomínal na
pokojnú tvár malej Lily, na to, ako mu bezstarostne sedela na kolenách, kým jej
čítal jednu z tých rozprávok, ktorú preňho vybrala.
„Pane?“ zo
zamyslenia ho vytrhol hlas jeho krstného syna.
„Môžem?“
Prikývol bez
väčšieho záujmu.
Albus Severus si
sadol k nemu.
Dlhšiu dobu len
mlčali.
Chlapcova
prítomnosť mu neprekážala, ale po včerajších vyhláseniach, ho skôr tak trochu
miatla. On o ňom povedal niečo také, on ho nazval svojím krstným otcom.
