Otcovská láska 8. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)

korektúra urobená

varovanie: dnešná kapitola je trochu drsnejšia ako tie predošlé,  v ďalšej to bude lepšie


hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

                                            Pre  Lilith, Profesor, Sitaru, Mononoke, weras

„Pane...“

Čiernovlasý chlapec so zelenými očami naňho upieral jeden z tých svojich nesmelých pohľadov.  Podobal sa na svojho otca, bol jeho pokojnejšou verziou.

„Prečo ste vstali o takomto čase, pán Potter?“ opýtal sa ho tichším hlasom, bez akejkoľvek známky irónie,  vzbudil v ňom záujem tým, že s ním chcel hovoriť.

 „Nemohol som spať. Rozmýšľal som...“ priznal Albus Severus.

Pripadalo mu takmer neuveriteľné, že malý Potter je schopný takej zložitej činnosti ako je premýšľanie. Už len týmto priznaním prekonal jeho očakávania a naplnil Severusove najhlbšie obavy.

Nevedel prečo, ale rád o ňom premýšľal ako o Albusovi Severusovi, nie o Alovi, jednoducho sa mu páčilo, ako to znelo, aj keď vedel, že pomenovať decko po riaditeľovi a po ňom, na také niečo mohol prísť len Potter.

„Myslenie pre niektorých predstavuje priam bolestivú činnosť, dúfam, že to nie je tak, aj vo vašom prípade.“

„Tykaj mi...“ povedal ten chlapec a vyslovil tie dve slová s takou istotu, akoby bolo úplne samozrejmé takto hovoriť so svojím neoficiálnym opatrovníkom.  

V jeho hlase počul tú povestnú Potterovskú tvrdohlavosť a nekompromisnosť, bola to tá istá vášnivá reakcia, ktorú by očakával od ktoréhokoľvek z nich, ale nie od tohto zvyčajne pokojného a mlčanlivého chlapca.

 „Nemám dôvod na to, aby som s niečím takým súhlasil...“ odbil ho chladne.

„Sme predsa rodina. A Lily a ty si tiež tykáte, tak prečo by sme nemohli aj my...A si môj krstný otec... “ zopakoval možno dôraznejšie, než to mal pôvodne v úmysle.

Albus Severus nechcel poznať odpoveď na túto otázku, nebola vhodná pre osobu jeho veku, aspoň nie v tej surovej podobe, vďaka ktorej sa aj Severus cítil nepríjemne, keď tie dôvody začal zratúvať.

„To čo si povedal, je pravda, ale neviem, či si zaslúžim, aby som... Doteraz som pre teba nebol krstným otcom, tak ako si to zvyklosti vyžadujú...“ upozornil ho na niečo, čo možno ani nebolo potrebné a možno by bol ešte omnoho tvrdší, keby nevedel, prečo ho o niečo také žiada,  no vedel sa vžiť o jeho kože,  to dieťa chcelo mať okolo seba svoju rodinu, chcelo niečo, čo ani on kedysi až natoľko nezavrhoval. Preňho to však znamenalo stratu kontroly, naviazanie sa na ďalšie osoby, to by mu nemuselo prospieť.

Prestal drviť plody a položil tú misku medzi nich.

Pocítil chlapcovu ruku na tej svojej, šokovalo ho to, takmer stratil reč.

„To preto, lebo máš toto?“

Albus opatrne nadvihol rukáv a odhalil tetovanie lebky s hadom aj tie prekliate čísla. Na dennom svetle nevyzerali dobre, nehanbil sa za ne, naučil sa s nimi žiť, rovnako ako sa zmieril s tým, že má na ruke znamenie Temného pána.

„Mám to preto, lebo som si to zaslúžil...“ zamumlal neurčito.

Pocítil chlapcove prsty na tetovaní, dotýkali sa hada, jemne takmer akoby im záležalo na tom, aby mu ani náhodou nespôsobili bolesť.

Odtiahol ruku z chlapcovho dosahu, no stále na nej cítil jeho dotyk. Vzal misku opäť do rúk, aby eliminoval riziko, že k niečomu podobnému dôjde opäť.

„Ale už nie si zlý, viem, že nie si... inak by si sa o nás a o otca nepostaral... Bol si pri ňom, ostal si aj s nami... A chránil si ho v tú noc, keď s ním prišli tí muži, keď mu chceli ublížiť... videli sme to... ako si ho  mu pomáhal... Keby si tam nebol, nezvládol by to... A tie elixíry, ktoré preňho robíš...“

Vypočul si ho, znelo to skutočne pekne, no on to nerobil preto, aby ho prijali, ani preto, aby ho mali radi, už dávno nedúfal, že ho ľudia prijmú takéto, akým je, bez toho, aby sa od neho znechutene neodvrátili.

„Je to moja práca, študoval som to... a pomáhal som aj iným...“ myslel tým aj svojho niekdajšieho pána aj ďalšie osoby, aj keď s chlapcom o ňom v žiadnom prípade hovoriť nemienil.

„Ale ty nie si liečiteľ?“

Pripúšťal, že istý čas zvažoval aj tú možnosť, hlavne, keď sa dostal do ročníka, v ktorom mu to pri voľbe povolania predostreli ako jednu z možností, ale veľmi rýchlo to zamietol, vďaka tomu jednému pravidlu, ktoré hovorilo o ošetrovaní všetkých, bez ohľadu na to o koho by šlo,  takú prísahu by nikdy nedokázal zložiť, už len tá predstava, že by mal niekedy v budúcnosti ošetrovať napr. Jamesa Pottera a jeho kumpánov ho znechucovala na najvyššiu možnú mieru. Tú možnosť okamžite zavrhol, niečo také by bolo nepochybne nad jeho sily. Nebolo to nič preňho, občasná výpomoc to áno, ale aktívne ošetrovanie všetkých, ktorí by prišli na rad, považoval za príliš zväzujúce.

„Nie, nie som, ale moja špecializácia na elixíry... s tým má veľa spoločného...“ 

„Tak vidíš, nie je to tak celkom tvoja práca...“

Severus mu to napokon vysvetlil, keďže si o to koledoval, povedal mu presne aký je rozdiel medzi liečiteľom a majstrom elixírov.

Predpokladal, že tým toho chlapca už skutočne odradí, ale on naňho len stále hľadel tými svojimi očami a keď skončil dodal len:

„Teraz sa rozprávame takmer ako rodina, nie je to také ťažké... Už si mi začal aj tykať, ani si si to neuvedomil...“ na tvári sa mu objavil víťazoslávny úsmev, nepoznačený sarkazmom ani ničím podobným, ale jeden z tých skutočne úprimných úsmevov.

Severus Snape naňho chvíľu zarazene hľadel, nadýchol sa, akoby ho chcel počastovať mimoriadne nepriateľskou poznámkou, no rozmyslel si to, nechcel zmazať úsmev z tváre dieťaťa, ktoré sa v poslednom čase usmievalo tak málo. Dovolil mu, aby si ten pocit tentoraz vychutnal, lebo nabudúce už nebude až taký zhovievavý.

Typický Potter, neberie nie ako odpoveď, a doráža z každej strany, akoby sa hnal za tou ohnivou strelou, ktorú svojho času naháňal jeho otec.

Pomyslel si.

„Dobre, Albus Severus, bude mi potešením s tebou hovoriť ako s členom svojej rodiny...“ dodal napokon.

A dúfal, že to ten chlapec nikdy nevytiahne pred svojím otcom, lebo to by už pred ním zrejme nadobro stratil tvár.

Albus Severus mu chcel niečo povedať, naklonil sa k nemu, tvár mu ešte stále žiarila radosťou a spokojnosťou.

No práve, keď sa to chystal urobiť, stali sa tri veci v takom rýchlom slede, že si to ani len nestihol poriadne uvedomiť.

Prvou bolo to, že ho magická ochrana upozornila na to, že sa niekto na ich pozemok primiestnil.

Druhou, nepochybne závažnejšou, bol fakt, že prútik si ráno v tej rýchlosti nechal na stole a nemal možnosť sa k nemu dostať.

A tá tretia ho tvrdo zasiahla.

Bol odhodený kúzlom, miska mu vyletela z rúk, spadla na zem a jeho niekoľkominútové úsilie vsiaklo do zeme.

„Nechajte ho!“ počul, ako Albus Severus vykríkol, a pokúšal sa dostať k nemu, ale to ho už na nohy stavali dvaja muži v červených habitoch. Spútali ho a postavili na nohy, bol natoľko zaujatý tým chlapcom, že si vôbec nevšimol ich prítomnosť, museli mať pri sebe rušičku, ktorá ich premiestnenie pred ním utajila.

„Ostaň kde si, chlapče...“ napomenul ho jeden z nich.

Detská mágia okolo nich agresívne zavibrovala, bola to len prirodzená reakcia, Albus Severus zamračene stál pred nimi a nemienil ani o krok ustúpiť.

„Ste ockovi kolegovia, však?“

„Už nie, tvojho otca...“

„Prestaň, Travis, toto sme sem neprišli riešiť...“ napomenul ho starší muž.

Obaja mali v rukách rušičky, ktoré obmedzovali jeho ochranné kúzla, zjavne už na nich museli pracovať dlhší čas, do domu sa dostať nemohli, ale vonkajší priestor bol omnoho ťažšie ovplyvniteľný, hlavne teraz, keď už nebol v čarodejníckom svete prítomný Temný pán, nové vynálezy a podobné dovtedy zanedbávané činnosti, sa naplno rozbehli.

 „Z čoho ma obviňujete?“ opýtal sa ich bez okolkov aj napriek šoku a zdeseniu, ktoré prežívalo celé jeho telo.

Bol bezmocný, spútaný a vydaný na milosť a nemilosť lovcom čiernych mágov.  Už len to stačilo k tomu, aby na povrch vyplávali nepríjemné spomienky. Potlačil ich, aspoň zatiaľ na niečo také nemyslel, a nechal sa prestúpiť spomienkou na nevinnosť Albusovho dotyku, na to, ako mu povedal, že budú rodina.

„Severus Snape. Máme tu príkaz na predvolanie na výsluch... Budete musieť ísť s nami...“

Pocit chladu sa rozšíril do celého tela, bolesť spôsobenú prudkým pádom, takmer ani necítil.

Jeho myseľ pracovala na plné obrátky, no on sa prepadal do ničivého údolia paniky.

Výsluch?

Mučenie a neustály kolobeh tých istých otázok.

Vypočúvacia miestnosť.

Nevetraná špinavá sála, do ktorej ho strčia a budú ho tam držať o hlade a smäde, a ak mu aj niečo prinesú bude to kompletne nepoužiteľné.

A cela predbežného zadržania.

Malá kobka bez okien, kde sa takmer ani nedajú vystrieť nohy.

Celé jeho telo aj duša sa proti tomu bránili. Zaplavovali ho takmer nekontrolovateľné vlny hrôzy.

To bolo všetko, čo sa mu vybavilo, keď mu ten muž posmešne šplechol do tváre, akýsi dokument.

Bolo tam napísané niečo, čo mu tak celkom nerozumel, akási výtržnosť v jednej z blízkych ulíc.

Zrejme k tomu muselo dôjsť len pred niekoľkými hodinami,  určite to bolo ešte čerstvé, lebo to ani len nevyšlo v novinách.

Aspoň to usudzoval na základe svojich predchádzajúcich skúseností.

 „Deti tu nemôžu ostať osamote, dovoľte mi zavolať k nim...“ začal, no nepodarilo sa mu dokončiť vetu, niečo ho zasiahlo do tváre, cítil puknutie v nose a vzápätí krv.

„Nikto sa tu nebude baviť so sprostým vrahom. Ty si ešte chceš klásť podmienky?“

Travisov výhražný hlas mu nekompromisne pripomenul jeho postavenie a minulosť ho opäť neľútostne vťahovala do temnoty.

Nemohol si priložiť ruku k tvári, dusil sa, vypľúval na zem svoju vlastnú krv a cítil ako mu bolesť začína pulzovať v jeho číslach.

Hlavu mu  jeden z mužov tlačil nadol, počul ako sa Albus Severus takmer nekontrolovateľne rozkričal, no mal čo robiť s tým, aby sa vôbec udržal na nohách, keď ho ďalší úder, takmer poslal k zemi.

Pochopil, že je stratený, keď sa po pár sekundách po bezpečnostnom medziskoku objavili na oddelení aurorov.

Za tie roky sa to tam vôbec nezmenilo, aspoň on mal ten istý stiesnený pocit, ako predtým, keď bol napriek krvácaniu a prudkej bolesti spôsobenej tým, že bol násilne a prudko odvlečený, ťahaný do vyšetrovacej časti.

Nemal pri sebe prútik, bol bezmocný a opäť sa naňho z každej strany sypali urážky.

Nejaké dvere  sa otvorili, a on bol prudko vsotený dovnútra, dopadol na svoje kolená, tak bolestivo až musel privrieť oči.

Pocítil ako jeho habit zmizol, a k nohám mu dopadla akási miska so studenou vodou a kúsok látky.

„Takí ako si ty, si ani to nezaslúžia...“ počul ako to jeden z tých mužov povedal, no nevedel či Travis, alebo ten druhý.

Dvere sa prudko zabuchli, počul, ako sa zložitý zámok zatvára.

Jeho ruka neisto namočila kus látky do vody, skúsil ju prstami, bola ľadová, striasol sa a potom sa už venoval len svojmu nosu.

Snažil sa zastaviť krvácanie, nepomohli mu kúzlom a ručne to robil už tak dávno, nevedel si spomenúť, no napokon akosi po istom čase krvácanie prestalo.

Schúlil sa do klbka.

S kolenami pritiahnutými k telu.

Pokúšal sa potlačiť tú hroznú triašku, ktorá ním lomcovala a nemyslieť na to, čo príde.

Cítil, ako sa pozvoľna začali čísla na jeho ruke opäť prejavili.

Bolesť sa postupne stupňovala,  hrýzol si pery, aby nevykríkol, no aj tak sa to nedalo zastaviť, napokon kričal, a bolesť pominula tak rýchlo, ako prešla keď odznel jeho výkrik.

Dostal sa do kontaktu so špinavou dlážkou... Hlava mu na ňu narazil, dlho tam len tak ležal, až napokon prinútil svoje telo podľahnúť spánku.

Videl bledé telo mladého muža, predstavujúce hriešnu rozkoš, večné pokušenie, ku ktorému bol priťahovaný.

Pristúpil bližšie, chcel vojsť do tepla tej izby, chcel sa ho dotknúť, ale on sa len smial a hovoril.

„Čo ste čakali? Čo ste čakali, pán profesor?“

Tie zelené oči naňho hľadeli s pohŕdaním, rozplývali sa a strácali, až kým sa nezmenili na hada.

A počul ako ten chladný hlas opäť vyslovil nemilosrdný príkaz.

Zatlačil na ten sen a pozvoľna prevzal kontrolu, už to párkrát urobil, keď mu bolo najhoršie, niekedy to bola jediná možnosť ako prežiť.

Prestavil si svoju posteľ na Rokforte, poznal ju tak dobre, že to nebolo až také ťažké ani bolestivé, ako vybaviť si svoju spálňu v dome Potterovcov, ak by to urobil, vrátili by sa k nemu predstavy o auroroch, takto to bolo jednoduchšie.

Ležal vo svojej posteli, obklopovalo ho príjemné teplo, nikto ho neotravoval, nikto od neho nič nechcel.

Aspoň také to bolo na začiatku, no dnes netúžil byť sám, jeho myseľ vykúzlila v tej posteli, ďalšiu osobu.

Jednou rukou zozadu objal to telo, ktoré mu poskytovalo teplo a blízkosť inej osoby, čiastočne obávanú, čiastočne nevyhnutnú.

Nechal svoje telo oddychovať, nechal všetko nasiaknuť tým príjemným snom. Mladíkova ruka ho hladila po vlasoch, čerpal silu z každého jedného dotyku, bol v bezpečí, a bolesť k nemu nemohla preniknúť...

„Budeme v poriadku... Prídu si po nás...“ dal svojej mysli jeho podobu celkom bezmyšlienkovite, opäť sa utešoval tým, že je to smiešne jednoduché, vídaval ho dosť často, poznal ho a dokázal si jeho tvár vybaviť lepšie než ktorékoľvek iné.

„Nebuďte smiešny, Potter, kto asi tak príde...“ dal svojej predstave meno, aby ju mohol ľahšie kontrolovať.

„Vy viete, že on príde...“ hovoril to s takou istotu, až bol v pokušení mu uveriť.