pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...
varovanie: snarry
po korektúre
poznámka: návrat k Ronovi a hl. dejovej línii, ako som sľúbila, ale Harryho situáciu ešte nabudúce v jednom bonuse doriešim... i keď bude to len vskuvka so Severusom a Dumbledorom...
hodnotenie
Ron Weasley
Vina.
Ten mučivý pocit zvieral
moju hruď, hneď ako som si po prebudení uvedomil, kde sa nachádzam.
Vyspali sme sa spolu, dalo
by sa povedať, že takmer za mierových podmienok. Neskutočne ma štvalo to, čo
som urobil. Mal som predsa bojovať, nedovoliť aby chvíľková úľava zatemnila môj
úsudok.
Namiesto toho som zlyhal.
Odovzdal som sa do rúk
nepriateľovi, spoznal som jeho dušu a on sa dotkol tej mojej. A niečo
sa vo mne po tomto akte nenávratne zmenilo. Cítil som sa inak, akoby pre ma už
nikdy viac nič iné neexistovalo.
Zaplavovala ma panika spolu
s narastajúcim strachom, za stenami môjho väzenia sa niečo hýbalo,
rozširovalo to chlad do mojej mysle.
„Dementori?“ hlesol som
vyplašene a neznepokojovalo ma, že som svoje obavy vyjadril nahlas.
Tod sa posadil na posteli
a akoby sa vôbec nič nedialo, hľadel na tú stenu, ktorá nás od nich
oddeľovala.
Otriasol sa a pozrel
na mňa.
Odvrátil som sa.
„Máš strach?“
„Nie,“ hlesol som
nepresvedčivo.
„Tak také to je, keď ich
cítiš?“
„Predtým ste ich takto
nevnímali?“ opýtal som sa v snahe udržať medzi nami rozhovor
a zabrániť mu vtom, aby začal čo i len uvažovať o tom, že by
moju dušu vydal tým stvoreniam... Samozrejme nepredpokladal som to, že by
v ňom mohli vzbudzovať strach, ale ak bol ľudskou bytosťou, mali by
vyvolávať aspoň značné nepohodlie.
„Nie, nebolo to možné...
Moja duša im nemá čo ponúknuť... Ale tá tvoja... to je niečo iné... “
Videl som, ako siahol po
prútiku, znepokojene som sa prikrčil.
„Zabite ma, ak je to nutné,
ale nedávajte ma im... prosím, ne...“
Už minulú noc sa vo mne
niečo zlomilo, zašiel som za hranicu, kedy ma úplne opustila odvaha.
„Prečo si dospel
k názoru, že im dovolím, pobozkať ťa?“ zaujímal sa.
„Z akého iného dôvodu by
boli tu... ak nie... Ja neviem, skrátka ste Veď-Viete-Kto...“
Tod na chvíľu vyzeral
takmer pobavene, tvárou mu prešiel krutý úsmev.
Pocítil som jeho prítomnosť
vo svojej mysli, zdvihla sa ako vlna, ako niečo čo ma zasiahlo celého, nemal pre seba už žiadny
priestor a uvedomoval si, že ich spojenie stále funguje, že cezo mňa vníma
svoje pocity. Nikto mi nikdy nebol bližší, nikto nemohol nahliadnuť hlbšie do
mňa, než to urobil on. Uvedomil som si, prečo sa Dumbledore tak bál, že takýmto
spôsobom posadne Harryho, bolo to niečo, čo nešlo len tak zastaviť a nikto
sa nenamáhal s tým, aby mi vysvetlil ako to funguje. Bol som bezbranný, už
som sám sebe nepatril, moje telo aj duša boli zverené do jeho rúk a ja som
viac nevládal. Chlad dementorov ma pohlcoval, rovnako ako jeho snaženie ukázať
mi, čo všetko by so mnou mohol urobiť, ak by chcel.
„Neprišli kvôli tebe. Len
jeden z nich mi mal podať hlásenie, ale tvoja prítomnosť ich nepochybne
podnietila k väčšej horlivosti ... Expecto patronum...“
Zaplavila ma úľava, keď som
videl striebornú bytosť s haďou hlavou, schúlila sa k posteli.
Odohnala vplyv dementorov,
odsunula ho kamsi ďaleko a ja som sa konečne mohol voľne nadýchnuť.
„Ďakujem vám, môj pane...“
Temný pán vstal, videl som,
ako si obliekol habit, upravil si ho a sledoval som, ako sa jeho podoba
pozvoľne mení do tej staršej.
„Pripomeniem im, ako sa
vchádza do osobných priestorov Temného pána, ale najprv dokončíme náš
rozhovor...“
Dovolil mi nahliadnuť do
toho ako tá mladá podoba skutočne funguje, nemusel podstupovať žiadnu náročnú
transformáciu, on sa vôbec nezmenil, len použil svoje spomienky na to, aby mi
vsugeroval predstavu, že vyzerá ako svoje mladšie ja. Cítil som ako priam striehne po mojich
pocitoch, ako sa okolo nich sťahuje a čaká, kedy prejavím čo i len
náznak znechutenia. Vnímal som narastajúci tlak, ale zároveň aj snahu priveľmi
sa nevnoriť do mojich pocitov, napriek tomu, ako to vyzeralo medzi nami
udržiaval akúsi tenkú čiaru ochrany, ktorá zrejme mala zabrániť tomu, aby jeho
duša nebola mojimi pocitmi ešte viac poškodená.
Dokonca sa ku mne aj
obrátil, aby som videl do jeho tváre, aby som naplno čelil jeho pohľadu. Moje
pocity ho zasahovali len veľmi pomaly a postupne.
Zvedavosť.
Napätie.
Strach.
Úľava, keď som si uvedomil,
že je to stále Tod, len starší, že majú podobné črty a niekde tam je stále
on.
Posunul som sa k nemu,
aj keď ma o to nežiadal, dotkol som sa ho... A moje oči sa naňho
dívali. Cítil som, ako spojenie medzi nami silnie, ako všetko ostatné stráca
zmysel.
„Dám ti príležitosť, Ronald
Billius Weasley, jednu z tých, ktoré svojim nepriateľom nikdy
neponúkam...“
Automaticky som prikývol.
Poznámka: Ron dostane istú ponuku, ktorá by mohla vyriešiť jeho situáciu, ale nevyrieši sa to akože hneď, ostane ešte nejaký čas za stenou, i keď bude to veľmi lákavé...
