pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla
odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz
za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)
varovanie: Harryho pohľad, korektúra doplnená.
hodnotenie
Venované Lilith, Lady Corten, weras, Mononoke.
Zakašľal.
Pritisol si ruku
bližšie k ústam.
Trhane sa
nadýchol.
Celé jeho telo
sa chvelo od zimy, chlad prenikal
hlboko, bol stuhnutý a celkom zmeravený.
Ak nechcel vážne
ochorieť, musel sa z tej zeme postaviť. So značnými ťažkosťami sa mu to
napokon podarilo.
Prudko zalapal
po dychu.
Cez nos sa mu
dýchalo zle. Bolelo to, nemal na výber, musel otvoriť ústa a pomôcť si
takto, lebo sa obával, že by mu opäť mohol začať krvácať.
Rukami sa oprel
o stenu.
Na chvíľu
privrel oči a prinútil sa k tomu, aby svoju myseľ posunul ďalej
a hľadal v sebe mágiu a dovolil, aby ho zahalila do príjemného
tepla.
Pomohol si
svojimi mentálnymi schopnosťami, ktoré boli dosť rozvinuté na to, aby aspoň
toto jednoduché kúzlo dostal zo svojho magického jadra aj bez prútika
a celkom vedome, bola to skôr mágia riadená tými najjednoduchšími
inštinktmi zabezpečujúcimi prežitie.
Oživil pritom
spomienku, na malého Severusa, na to ako si po prvý raz uvedomil, že je iný.
Sedel
pod jedným z vysokých stromov v parku, počas toho chladného dňa a bál
sa ísť domov, lebo otec a mama tak veľmi kričali, tak tam len sedel. Cítil
na tele mrazivý vietor, no postupne a veľmi pomaly, bol chlad nahradený
príjemným teplom.
„To je pekné... je to úžasné...“
Obdivoval tú jemnú vrstvu tepla, ktorú vtedy
nazýval svojou neviditeľnou prikrývkou. Nikto mu ju nemohol vziať ani nikam
odhodiť.
„Musím to ukázať, Lily... Chcem, aby videla,
čo všetko dokážem...“
Jeho kamarátka však bola preč so svojimi
rodičmi a sestrou odišli na nejakú bezvýznamnú rodinnú oslavu.
Bez nej sa dni takmer nekonečne vliekli.
Po čase uvoľnil predtým mierne pokrčené kolená.
A užíval si ten pocit, bol hrejivý, takmer ako dotyk, ktorého sa dočkal
len málokedy.
No veril tomu, že Lily sa ho dotýkať bude,
že nech sa stane čokoľvek, ona ho nikdy nezradí.
Nechal sa prestúpiť tým vnútorným pokojom,
tou nádejou, ktorá bola silnejšia než čokoľvek, čo vo svojom ďalšom živote malý
Severus spoznal.
Bol šťastný, lebo na niekoho čakal, lebo
vedel, že tá osoba napokon príde a budú spolu, že ju bude môcť objať na
privítanie.
A ona mu nepovie, že je hnusný
a za nič nestojí.
Ona nie.
Počká.
Bude čakať tak dlho ako to bude nutné.
Lebo nič nie je silnejšia ako radosť spojená
s návratom kamarátky.
Túto spomienku
opustil len veľmi opatrne a takmer váhavo. Bola jednou z tých
lepších, lebo vtedy ešte veril, že je výnimočný, že raz bude všetko inak,
miloval tú mágiu, ktorá ho vtedy obklopovala, bola preňho niečím vzrušujúcim,
neprebádanou oblasťou, niečím do čoho sa túžil ponoriť celou dušou aj telom, no
nechcel ju skúmať sám, už vtedy bol presvedčený o tom, že bude potrebovať
blízku bytosť, s ktorou sa o svoje zážitky bude môcť podeliť.
Nemilosrdne si
od neho ukradol ten pocit a dovolil, aby ním prenikol, aby mu dával silu, potreboval
ju viac než kedykoľvek predtým.
Dúfal, že mágia
v tejto podobe, krehká no účinná, vydrží dosť dlho na to, aby ho nemohli
mučiť tým neznesiteľným chladom.
Oprel sa do
polohy, ktorá nebola pre jeho telo namáhavá, no potreboval istý čas, na to, aby
opäť dokázal zaspať.
Objavila sa
ďalšia spomienka, ako odpoveď na tú predošlú, akoby sa chystal vysmiať tomu
malému Severusovi za to, že sa vôbec odvažoval snívať o takých veciach.
Obrátila sa mu chrbtom.
Opäť.
Stál tam, ale ona za ním neprišla, smiala
sa, bola taká veselá a bezstarostná.
„Lily...“ oslovil ju, lebo vedel, že je to
zrejme posledný raz, čo majú možnosť sa spolu pozhovárať.
Škola pre nich skončila, bol to ich posledný
deň. Nechcel viac čakať. Musel využiť svoj šancu.
Dlho na to zbieral odvahu a vedel, že
by nenašiel pokoj, keby to teraz vzdal.
Pozrela naňho, na chvíľu vyzerala rovnako
ako to dievčatko, ktorému ako prvý porozprával o mágii.
No veľmi rýchlo sa opäť stiahla do chladnej
zdržanlivosti, do tej istej neústupnej masky, pod ktorú sa schovávala odvtedy,
čo proti nej použil jej pôvod.
Nevedel, čo má urobiť.
Netušil, čo by práve teraz mal povedať.
Už sa jej za to ospravedlnil snáď tisíckrát.
Urobil jednu chybu, no svätý Potter ich
spravil mnoho, prečo jemu všetko odpustila, ale Severus už nemá šancu?
„Severus,“ oslovila ho neisto
a o pár krokov od neho ustúpila.
Zastal.
„Mňa sa nemusíš báť, nechcem, aby to
skončilo takto... Ja, želám ti veľa šťastia...“ povedal to. Myslel to úprimne,
nenávidel Pottera, ale chcel, aby bola Lily šťastná, on si už zvolil inú cestu,
a vedel, že by to aj tak nikdy neprijala.
Usmiala sa naňho.
Po prvý raz od chvíle, kedy sa o ňom
začalo hovoriť, že patrí k smrťožrútom.
„Aj ja ti želám veľa šťastia, Severus...
Dávaj si na seba pozor...“ povedala mu, a potom sa obrátila k chlapcovi,
ktorý na ňu čakal.
Potter sa ako inak tváril dosť samoľúbo, keď
ho tam nechala len tak stáť a pridala sa k nemu.
Tú spomienku
vytlačil tak prudko, až pocítil silnú psychickú bolesť. No musel to urobiť,
zbaviť sa jej čím skôr, lebo sa obával, že ho opäť uvedie do nemilosrdného
chladu. No na jej konci prišla ďalšia.
Bol to len
krátky záblesk, no on opäť cítil na svojich perách ten jemný dotyk. A iné
zelené oči naňho hľadeli, spôsobom, ktorému ani on sám nerozumel. A on
dokázal poslať spomienku na Lily preč, bez bolesti, lebo tu bola iná, omnoho
silnejšia, ktorá udržiavala teplo, lepšie než tá spojená s ňou.
Po 48 hodinách...
„Vstávaj, ty
špina!“
Prudká bolesť
v ruke ho prebudila z kontrolovaných snov, nemilosrdne ho z nich
vyrvala a on sa tomu nebránil. Príjemné teplo bolo preč, už ho viac
nepotreboval a spomienku úplne vyčerpal, na to aby sa cítil istejšie. Vedel,
že bude musieť prejsť ešte dosť veľa času, kým bude môcť využívať mágiu mysle,
pretože v týchto dňoch to bolo to jediné, čo ho držalo nad vodou.
Boli časy, keď
tieto schopnosti preklínal, keď ich nenávidel, lebo boli len úkrytom, len
zbraňou proti Temnému pánovi a štítom proti jeho neľútostnému chladu.
Práve vďaka nim si neskôr naplno uvedomil to, ako ľudská bytosť dokáže samu
seba poškodiť. Neznášal tie okamihy, keď mu Temný pán bez obáv poodhalil svoj
nefunkčný duševný svet a on pocítil na svojej koži mieru jeho poškodenia.
Takú zdrvujúci a intenzívnu, že to ani jeho nenechávalo chladným. Roztrhol
všetko, čo v ňom bolo ľudské, akýkoľvek náznak nemilosrdne zničil, využil
negatívnu stránku mágie na to, aby sa oslobodil od takzvanej slabosti spojenej s ľudskosťou.
A on vďaka
svojej citlivosti na mágiu mysle vnímal tú devastáciu viac než ktokoľvek iný,
vtedy úprimne a z hĺbky svojej duše nenávidel to, že dokáže vnímať až
takéto zdrvujúce detaily, no neskôr, keď to začal vnímať inak, skôr ako
výstrahu pre neho samotného a niektoré veci, skutočne len niektoré, on sám
v sebe odmietal zabiť, svoj duševný svet udržiaval v rámci možnosti
tak, aby sa nezbavoval niečoho, čo by na
prvý pohľad mohlo vyzerať, ako len neškodná ochrana pred nežiadúcimi pocitmi,
pretože by mu hrozili rovnaké dôsledky, akým čelil jeho pán.
Preto aj teraz
narábal so svojou mysľou veľmi opatrne, aj napriek svojim dlhoročným
skúsenostiam si netrúfal, ani len brániť sa prebudeniu, aj keď vedel, že by to
mohol urobiť.
Namiesto toho sa
rozhodol novej hrozbe čeliť.
Opäť sa
postavil.
Vystrel chrbát,
zdvihol hlavu a prinútil sa pozrieť na
toho takzvaného vyšetrovateľa.
Mlčky prijal
jeho nepriateľské pohľady a oplatil mu ich rovnakou mierou.
No všimol si aj
to, že ten mladík má z neho strach, kŕčovito držal v ruke prútik
a ani na chvíľu z neho nespustil zrak.
Jeho nahota mu
nikdy neprekážala natoľko, ako v tejto chvíli. Cítil na sebe pohľad plný
opovrhnutia a hnevu.
Prial si
nadobudnúť späť aspoň trochu tej dôstojnosti, ktorá mu bola odopieraná.
Travis
k jeho nohám hodil akýsi papier a jedno z tých bezatramentových
bŕk.
„Zdvihni to a
podpíš!“ sykol chladne.
Severus Snape zaváhal.
Odmenou mu bol
ďalší prudký úder do tváre, no nespadol na zem, ovládol sa a pomaly sa po
ten dokument zohol.
Ignoroval
bolesť, ktorú mu tá osoba spôsobila. Vedel, že čaká len na zámienku, aby mohol
proti nemu použiť prútik a tejto možnosti sa chcel za každú cenu vyhnúť.
Pevne zovrel
v rukách pergamen a chvíľu študoval všetky tie nezmysly, ktoré tam
boli popísané. Bolo to rovnaké ako predtým, predkladali mu to neustále
a on stále odmietal, aj za cenu bolesti, ktorú mu vždy spôsobili, aby ani
na okamih nezabudol na to, a v akej situácii sa ocitol.
„Nepodpíšem
to...“ zopakoval chladne, tak ako vždy, aj napriek tomu, že jeho telo ho priam
prosilo, aby to celé konečne ukončil.
Ten muž
nemilosrdne krúžil okolo neho, kričal, kládol otázky a udieral ho, keď
jeho odpovede nezodpovedali tomu, čo by mal podľa neho povedať.
Chránil si hlavu
a pokúšal sa dostať z jeho dosahu. Očakával ďalšie údery.
No tie neprišli,
pretože dvere niekto opäť otvoril.
Severus Snape
šokovane hľadel na mladého muža, ktorý vošiel do jeho cely.
Natoľko ho to
prekvapilo, že ten posledný úder nedokázal poriadne vykryť a opäť skončil
na zemi.
„Potter?“ hlesol
rozčúlene.
Travis zahanbene
cúvol, keď si uvedomil s kým má tú česť.
„Čo to robíte, Travis?“ oslovil mladého muža
prísnym hlasom.
Severus by sa
rád spýtal Pottera na to isté.
Ako si dovolil
prerušiť liečbu a odísť z nemocnice?
To ľahkomyseľné
decko si snáď myslí, že len preto, že sa už cíti lepšie, môže ignorovať
nariadenia liečiteľov?
Ledva ovládal
svoj hnev.
„Vypočúvam
podozrivého...“ nervózne odvetil Travis.
„Bude lepšie, ak
sa vrátite do kancelárie...“
„Ale to
predsa...“ vyjachtal zmätene.
„Šéf na vás
čaká, rád by s vami prehodil pár slov!“ chladne mu prikázal Potter.
Mladík prikývol
a nechal ich osamote.
Len čo sa za ním
zavreli dvere, Severus spustil: „Čo si vlastne o sebe myslíte, Potter? Ako
ste mohli v takomto stave odísť z nemocnice!“ hlas mu od rozčúlenia
preskakoval.
„Som
v poriadku...“
Potter sa
k nemu sklonil a podal mu habit.
Severus si ho
okamžite vzal.
Prevliekol si ho
cez hlavu a nenápadne pritom pokukoval po Potterovi, ktorý sa diskrétne
odvrátil, aby mu dal možnosť aspoň trochu sa upraviť. Bol mu za to nesmierne vďačný, ale
v žiadnom prípade to nemienil dať najavo.
„Nie, nie ste v poriadku!“ karhal ho neúprosne.
Všimol si tie
jeho kruhy pod očami, aj to aký bol bledý a opäť vyzeral unavene a strhane.
No dával si
pritom pozor, aby sa toho muža ani na chvíľu nedotkol.
„Čo vám to
urobili...“ hlesol šokovane, keď si ho lepšie obzrel.
Nepochyboval, že
naňho nie je práve najpríjemnejší pohľad. Spôsobili mu modriny, podliatiny,
kopali doňho a nedovolili mu zmyť si zo seba krv, nehovoriac o tom,
že jeho nos takisto nevyzeral práve najlepšie, uvedomoval si, že sa nevrástol
dobre, no nechcel na túto záležitosť práve teraz upozorňovať.
„A čo ste
čakali, že ma tu vaši kolegovia budú kŕmiť čokoládou?“
„Nie, ale...
ja... mrzí ma to, čo vám urobili... Chcel som byť pri vás, ale nechceli mi to
povoliť, musel som poslúchnuť, lebo by z toho urobili zámienku na to, aby
ma obvinili z prekračovaní právomocí...“ vyjachtal zdrvene.
Ten pocit viny,
ktorý mu prechádzal tvárou, bol priam neznesiteľný.
„Na tom
nezáleží, vráťte sa do nemocnice a zabudnite na to, že do toho budete
strkať prsty... Zvládnem to sám, nepotrebujem, aby ste sa do toho plietli...“
„Už vypršala
zákonná lehota, nemajú proti vám ďalšie dôkazy... Každú chvíľu vás odtiaľto
pustia, a ak by aj odmietli, ja si vás odtiaľto odvediem aj tak...“
„Neopovážte sa!
Nedovolím, aby ste aj vy skončili v cele.“
Potter mu
venoval jeden z tých výrazov, ktoré by za bežných okolností z jeho
tváre rád zmazal, no bolo to lepšie ako tá chladná rezignovanosť, ktorú uňho
vídaval v poslednom období.
„Dúfam, že tomu
sa vyhneme, ale keby predsa, kvôli vám to rád podstúpim.“
Na to skutočne
nemal slov.
„Ale potom sa
nesťažujte, keď vo všetkých novinách budú vaše meno spájať so mnou...“ zamumlal
napokon.
„Nech to pokojne
urobia,“ dodal spôsobom, ktorý Severusa výrazne znepokojoval.
„Neviete
o čom hovoríte...“ vytkol mu chladne.
„Áno, viem, pán profesor.“
Odhodlanie
v jeho očiach hovorilo za všetko.
