Otcovská láska 11. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)

korektúra urobená

varovanie:  Harryho pohľad, korektúra urobená

 hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 Venované Lilith, weras, Mononoke.

„Skutočne?“

Pochybovačne nadvihol obočie a pristúpil bližšie k nemu.

„Áno, pane...“ hlesol mierne rozrušene.

Starší muž si nevedomky uvedomil, ako jeho prítomnosť na toho drzého fagana pôsobí.

Zdvihol zdravú ruku a položil ju na mužovo plece. Jeho telo bolo príjemne hrejivé, a jediný dotyk stačil na to, aby sa mu vybavili všetky podrobnosti ich novej dohody.

Ponúkol mu samého seba úplne bez výhrad, tak ako ešte nikto pred ním. Svojím spôsobom ho to fascinovalo.

„Ak sa mi raz dostanete do rúk, už vás len tak ľahko nepustím, rozumie tá vaša hlava vôbec tomu do čoho sa chcete vyhrnúť?“ pošepol mu tlmeným, takmer výhražným hlasom a bolo mu jedno, ako to bude znieť.

„Nepustíte ma?“ zopakoval Potter.

„Nie, nikdy viac sa vám už nepodarí predo mnou uniknúť...“ povedal mu v snahe ho poriadne postrašiť.

„To znie skvele.“

Stále si ho premeriaval zamračeným pohľadom.

„Budete ľutovať...“ zopakoval, aj napriek tomu, že jeho hlas dnes neznel tak ako zvyčajne, kvôli jeho zraneniu.

Naklonil sa pritom bližšie k nemu, takmer až na úroveň jeho citlivých uší.

A dosť jasne mu vysvetlil, čo s ním bude v najbližšej dobe robiť. Použil pritom výrazy, ktoré by sa on sám zrejme neodvážil nahlas použiť, a už vôbec nie v prítomnosti inej osoby.

„Áno, prosím... Ani neviete, ako veľmi to chcem...“

Na mužovej tvári sa zjavil jeden z tých úsmevov, ktoré nikdy predtým nevenoval práve jemu.  Vyzeral mladšie, omnoho viac mu pripomínal toho chlapca, ktorého kedysi učil, než toho zlomeného muža z posledných rokov.

„Chcete to?“ zopakoval pochybovačne.

Hrdlo sa mu sťahovalo, jeho vlastný dosť neslušný a takmer hrubý opis toho, čo s Potterom urobí, vyvolal v jeho tele isté nepohodlie. Nebyť bolesti a hodín utrpenia, možno by len ťažko zakryl, ako naňho mužov súhlas zapôsobil.

Potter namiesto odpovede ovinul ruky okolo jeho pliec. Premkol ho šok, keď cítil ako sa oprel o jeho hruď. Vydal sa mu úplne do rúk, úplne dobrovoľne.

„Ale najprv sa postaráme o vaše zranenia, a potom pôjdeme domov... spolu...“ zamumlal do cípov jeho habitu.

„Nechávate sa priveľmi unášať emóciami...“ pokarhal ho mierne.

Bolo zvláštne cítiť iné telo, ako sa k nemu tisne, predtým by mu táto blízkosť pripadala nepohodlná, bol by to len zbytočný luxus, ale Severus nemyslel len na svoje vlastné blaho. Vedel, že Potter sa ho potrebuje dotýkať, že on takýmto spôsobom vyjadruje náklonnosť. A rešpektoval ich dohodu natoľko, že bol ochotný poskytnúť akúkoľvek formu kontaktu, ktorú od neho bude vyžadovať.

„Je mi to jedno. Veľmi som sa o vás bál. Nedokázal som myslieť na nič iné... Len na to, čo s vami deje... ja... ľúbim vás, rozumiete...“

Stuhol.

Nepredpokladal, že niečo také príde, že to skutočne vysloví.

„Netvrdím, že vás rozumiem, ale akceptujem to čo ste mi povedali a vezmem to do úvahy...“

Oprel sa o stenu a váhavo ovinul ruky okolo toho menšieho, no stále ešte pevného tela. Zabolelo to, akoby mu rukou prešiel nôž.

Jednu musel odtiahnuť, lebo sa obával, že by ňou neskôr už viac nepohol. Nanešťastie nedokázal zastaviť bolestné myknutie.

Potter si to všimol.

„Vaša ruka? Oni opäť použili tie čísla...“ hlas mu mierne stúpal, trochu sa od neho odsunul a on hľadel do tých jeho očí, plných podľa neho spravodlivého hnevu.

„Nič to nie je,“ namietol rozvážne.

Pretože sa právom obával, že v prípade jeho ochrancu nastane po rýchlom uvoľnení kolaps.

Pocítil ako mu Potter jemne nadvihol rukáv, urobil to čo najšetrnejšie, no aj tak privieral oči. Pokožka na ruke bola citlivá. Temné znamenie bolelo veľmi, ale bola to skôr taká naliehavá bolesť, vždy vedel kedy skončí a bolo to veľmi dômyselné zaklínadlo, ktoré nepoškodzovalo pokožku na ruke. Ruka ostávala za každých okolností použiteľná. Čísla boli v mnohých ohľadoch horšie.

Snažil sa zastaviť jeho ruku, ale nebol dosť rýchly.

„Pri Merlinovi...“ hlesol Potter.

„Nedotýkajte sa toho a podľa možnosti sa na to ani len nedívajte...“

Sledoval ako mladý muž spustil ruky a ako pokazená bábika sa zviezol po stene smerom na dol.

Celý sa chvel.

Na chvíľu vyzeral takmer nepríčetne, akoby sa mal každú chvíľu zrútiť a potom zrazu po jeho lícach začali stekať slzy.

„Zažil som aj horšie, Potter...“

Kľakol si k nemu, aj keď jeho kolená proti tomu zaprotestovali.

No prekonal tú bolesť a zdravou rukou si toho mladého muža privinul k sebe.

Potter práve prežíval krízu kvôli nemu. Nachádzal sa na hrane a posledné čo potreboval bolo, aby opäť upadol do temnoty.

„Nie, to nesmú robiť... Nikto nesmie... Ak na vás siahnu ešte raz tak, ja... tak ja...“  díval sa kamsi pred seba.

Severus zosilnil zovretie.

„Pokojne dýchajte, Potter. Vyzerá to zle, ale ubezpečujem vás, že nejde o nič smrteľné. Pôjdeme domov tak ako ste povedali a dáme to do poriadku...“

Hladil ho po chrbte, po vlasoch, matne si začínal vybavovať, aké je to niekoho utešovať. Naposledy to snáď bola matka po jednej obzvlášť nepríjemnej hádke s otcom...  Spomenul si na jej plačúcu postavu schúlenú do klbka.

„Ja nemôžem, nedovolím... nikdy viac... nikdy viac... aj keby... aj keby... nikdy viac... Nenávidím, keď vám to robia... Už nikdy vás doma nenechám, aj keby som sa mal brániť proti nim, nikdy viac...“ opakoval takmer ako nepríčetný.

Jednou rukou ho pevne objal.

„Nebudete musieť. Už nás nechajú na pokoji, čoskoro pôjdeme domov, len ešte chvíľu vydržte...“

Mladý muž sa k nemu privinul, akoby bol on tým, kto ho už nikdy viac nebude chcieť pustiť. Držal sa ho tak pevne, akoby sa obával sily, ktorá by ich mohla rozdeliť.

Telo ho kvôli tomu bolelo, no bola to sladká bolesť, takmer omamná.

Postupne sa Potter v jeho náručí prestal triasť a ďalšie z jeho upokojujúcich slov a ubezpečení, konečne zaúčinkovali.

Práve, keď si na tú jeho blízkosť začínal pomaly zvykať, dovnútra vošiel Shacklebolt.

Chcel ho pustiť, no už aj tak bolo neskoro a aj keby to urobil, Potter sa len v jeho náručí otočil, no bolo viac než očividné, že sa toho prívesku v tvare chlapca-ktorý-prežil len tak ľahko nezbaví.

„Harry, Snape...“

Tak trochu prekvapene na nich hľadel, no zrejme mal v popise práce byť zvyknutý na prekvapenia, lebo sa pomerne rýchlo otriasol.

„Čo vás privádza sem dolu, Shacklebolt? Prišli ste sa pozrieť či ešte žijem?“

Mladý muž mierne zbledol, keď uvidel svojho niekdajšieho šéfa. Opatrne opustil náruč svojho bývalého profesora a postavil sa pred neho.

„Tak ako to dopadlo?“ panika v jeho hlase bola neprehliadnuteľná.

Severus Snape si všimol aj, že Potter jednu ruku strčil pod habit.

Okamžite vstal a postavil sa tak, aby mu zabránil v akýchkoľvek neprimeraných reakciách. 

„Dalo by sa povedať, že na teraz dosť dobré, Harry...“ odpovedal najprv jemu a potom obrátil svoju pozornosť na obvineného.

 „Severus Snape, prišiel som vás informovať, že vypršala lehota, počas ktorej mala kancelária aurorov právo vás zadržiavať...  Budete prepustený pre nedostatok dôkazov, no musím vás upozorniť, že vzhľadom na vaše predchádzajúce prečiny voči zákonu, je nutné, aby ste sa zdržiavali na mieste svojho bydliska. “

Podal mu akýsi oficiálny dokument.

Snape ho dosť dlho zamračene študoval.

Tentoraz to bolo v poriadku. Aspoň v rámci možností. Žiadne priznanie, žiadne ultimáta. Bolo to lepšie než čakal.

 „A musím vás ešte požiadať, aby ste neopúšťali mesto. “

„Rozumiem.“

Prijal to bez námietok.

Očakával, že to bude omnoho horšie, aj keď si uvedomoval, že z toho ešte nie je tak celkom vonku.

Kým nenájdu pravého vinníka, bude tu vždy istá pochybnosť.

***

„Ten nos budeme musieť opäť zlomiť... Mrzí ma to, ale nevidím žiadny iný spôsob ako oddeliť ten nesprávny vzrast...“ skonštatoval jeden z liečiteľov u Svätého Munga.

Severus Snape mal za sebou kompletnú diagnostiku. Dopadla pomerne dobre, až na ten nos a ruku, ktorá bola v danom momente komplete nepoužiteľná. Koža bola zapálená natoľko, že bolo nutné pristúpiť k dosť radikálnemu obnoveniu poškodenej časti.

No malo to jednu výhodu, nemocnica vydala nariadenie na elimináciu číselnej kliatby, v dôsledku hrozby odumretia tkaniva v príslušnej oblasti. Podľa platných čarodejníckych zákonov, museli prijať túto výnimku a nemocnica mu kliatbu odstránila. Zároveň pristúpili k revitalizácií poškodeného tkaniva.

Čísla ako také tam museli ostať, no zo zdravotných dôvodov, bola prijatá výnimka, aby mu už nespôsobovali bolesť.

Temné znamenie, ktoré bolo v podstate nezničiteľné aj napriek poškodeniam, podľa liečiteľov opäť vyrastie po dokončení procesu. Neprekážalo mu to, no podobne ako tie čísla to už malo byť len neškodné tetovanie.

Ošetroval ho Jim Mandrake, bol špecialistom na komplikované zlomeniny.

Severus Snape niekedy vytváral elixíry aj pre jeho oddelenie, preto sa dosť dobre poznali. Nikdy spolu nehovorili o ničom inom než o práci, no aj tak spolu vychádzali pomerne dobre.  A keďže celá jeho rodina po vypuknutí vojny ušla za hranice a vrátili sa len nedávno, nepúšťal sa to tém týkajúcich sa smrťožrútstva.

„Robte, čo musíte, Mandrake, odsekol chladne...“ nechcel to zbytočne predlžovať, tušil, že to tak dopadne.

Mladý muž opäť zdvihol svoj prútik, na chvíľu ho premkli obavy, že ho použije proti nemu. Zmocnil sa ho nepríjemný pocit a jeho sebaovládanie náhle zakolísalo. Rád by siahol po prútiku, mal ho pri sebe, lebo Potter požiadal, aby mu ho Grangerová poslala, značne sa mu uľavilo, keď ho opäť uvidel a nemienil ho už len tak ľahko pustiť z rúk.

„Len pokojne, nezaútočím na vás.  Urobím len to, na čom sme sa dohodli, sľubujem, že to bude rýchle...“  na znak toho, že to myslí vážne, sklopil prútik a čakal na potvrdenie jeho súhlasu.

 „Začnite...“ povedal mu Snape, keď potlačil ďalšiu vlnu toho nepríjemného pocitu, ktorý ho zvnútra drvil.

„Jedna... dva... tri...“

Ozvalo sa puknutie. Pocítil bolesť a pach krvi.

Pripomenulo mu to celu, opäť počul otváranie dverí a hlasy tých mužov, ktorí ho ani na chvíľu nenechali na pokoji.

Strhol sa, keď liečiteľ opäť prehovoril a jeho druhá ruka sa stiahla z prútika.

„Výborne, vyzerá to dobre... teraz vám to napravím... Už to bude hotové... už len chvíľu... “  ubezpečoval ho pokojným hlasom.

 „Episkey!“

Zaklínadlo mu nos opäť napravilo.

Tlak, ktorý zvieral jeho hruď, pominul.

Zmyl zo seba tú krv a chvíľu len tak sedel a lapal po dychu.

„Cítite sa dobre? Nič vám už nebráni v dýchaní?“ zaujímal sa.

„Dá sa to zniesť.“

Opäť mohol voľne dýchať a aj keď jeho nos bol citlivejší než zvyčajne, v rámci možností to nebolo to najhoršie, čo ho mohlo postretnúť.

„Budete pravidelne brať elixíry na posilnenie kosti, aby sme zabránili prasknutiu... Vyvarujte sa silným otrasom a fyzickej námahe počas troch nasledujúcich dní...“  povedal mu len to, čo už aj tak vedel, ale nebránil mu vtom, lebo potreboval čas na to, aby sa z toho dokázal spamätať.

Keď naňho opäť pozrel, položil pred neho flakón, štandardného elixíru na ochranu viackrát zlomených kostí.

Nedôverčivo si ju obzeral.

„Ruku takisto počas procesu vôbec nezaťažujte. Nariaďujem vám úplný odpočinok.“

„Samozrejme, ako inak...“

„Môžete sa už obliecť...“ pokynul mu.

Značne sa mu uľavilo, keď mal na sebe opäť svoj habit.

Ledva to však stihol, lebo niekto zaklopal na tie prekliate dvere.

„Vstúpte!“ povedal Mandrake.

„Dobrý deň, prepáčte, len som sa prišiel pozrieť, ako sa darí profesorovi Snapovi...“

„Dobrý deň, pán Potter. Vy ste prišli s ním ako jeho doprovod?“

„Áno, pane.“

„Toto všetko si budete musieť vziať so sebou.“

Ukázal mu na tašku s elixírmi a obväzmi, ktoré pacientovi zabalili, lebo trval na tom, že bude liečbu radšej podstupovať doma. A pridal do nej aj flakón, ktorý profesorovi predtým ukázal.

„Áno, samozrejme...“

„Teda za predpokladu, že vám pán Pye podpísal prepustenie...“

„Áno, podpísal to pod podmienkou, že ostanem doma s profesorom Snapom.“

Severus už s tým bol zmierený. Pye ho prišiel pozrieť ešte počas toho, keď mu čistili ruku, skôr než za ním prišiel Mandrake. Bolo o vskutku príjemné rozptýlenie a on skutočne nemienil nechávať Pottera v nemocnici samého. Predpokladal, že by to tam aj tak nevydržal, a keďže podanie jeho elixíru sa nejaký čas zdrží, najlepšie bolo držať si ho pekne pri sebe a postarať sa, aby sa nepohol ani na krok z domu.

„A ja som súhlasil, že mu budem robiť spoločnosť...“

Chcel sa čo najskôr zotaviť, aby mohol dokončiť elixír, ktorý Potter nutne potreboval.