pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla
odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz
za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)
hodnotenie
Venované weras, Mononoke.
„Mal som to
zastaviť...“
Severus Snape
hľadel na dom Potterovcov.
Zamračene si
premeriaval to, čo ostalo z pôvodnej farby.
Tým, že vypustil
ochranné zaklínadlo aj do druhej časti domu, sa všetko spojilo a pôvodná
temnota z jeho strany sa zmiešala so svetlými farbami a vytvorila tak
trochu extravagantnú zmes odtieňov. Vyzeralo to takmer ako jedno z tých
abstraktných malieb ťažko pochopiteľných pre bežného smrteľníka.
Napriek tomu ako
dom zdivel, bol rád, sa tam môže vrátiť,
už takmer ani nedúfal, že ho ešte niekedy uvidí . Takisto aj blízkosť jeho ochranných
kúziel, bola preňho príjemnou zmenou, nejaký čas mienil pracovať na ich
vylepšení.
Bol doma.
A začínal
uvažovať o tom, že vytvorí aj vreckovú verziu, ktorú by mohol používať
v nejakom gombíku alebo inej zanedbateľnej veci. Minimalistická mágia bola
síce dosť zložitá, no bol pripravený to skúsiť, keď bude opäť v poriadku.
No práve teraz
bolo ťažké o tom uvažovať, pretože jeho slová neostali len tak bez
povšimnutia.
„To je
v poriadku, tak to malo byť už dávno...“ ubezpečoval ho Potter.
To, čo povedal,
Severusa ako vždy znepokojilo, hlavne preto, že to hovoril spôsobom, akoby bolo
úplne bežné a takmer normálne, že sa ich dom nadobro spojí a všetko
sa tak zmieša. A čo bolo najhoršie, práve teraz mu v tele nekoloval
elixír, ktorý by toto nedopatrenie vysvetlil.
„Ako to myslíte?“
opýtal sa, aj keď v duchu zvažoval či vôbec chce poznať ďalšiu, podľa
Pottera zmysluplnú, odpoveď na jeho otázku.
„Vždy som si
myslel, že je to celé nezmysel, nebolo to vôbec potrebné... Ani tá deliaca
stena...“
„Zdá sa, že vaše
želanie sa vám splnilo aspoň čo sa týka domu...“ sucho skonštatoval Snape.
Pocítil ako sa
mladý muž k nemu opäť privinul. Len veľmi opatrne a pomaly ho zdravou
rukou objal okolo pliec. Posilňovací elixír mu aspoň dočasne pomohol
a chcel dopriať Potterovi čas, aby sa trochu spamätal.
„Upokojte sa,
Potter. Nezabúdajte na tú tašku...“
Bolo to nutné,
chvel sa až príliš mohlo by to poškodiť tie elixíry a nerád by míňal
peniaze na ďalšie, aspoň, kým nebude môcť opäť pracovať.
„Deliacu stenu
to nepoškodilo, však?“
„Zrejme, nie...“
„Ak budete
súhlasiť, neskôr sa o ňu postaráme...“
„Neskôr možno
áno, ale dnes ešte nie... dnes nás čakajú iné povinnosti...“
Potter neochotne
prikývol.
„Budú tam obaja, zase sa pohádame... Nechcem
sa hádať, chcem sa len starať o vás a na nič iné nemyslieť...“
„Nemusíte. Ja sa
o nich postarám...“ obával sa o Potterovo duševné zdravie, keď ho
videl takéhoto, nemal v úmysle dovoliť, aby ho niekto zbytočne rozrušoval.
Prevzal zaňho predsa zodpovednosť, a ak to znamenalo, že istým ľuďom bude
musieť ukázať dvere, tak to bez milosti urobí, aj napriek tomu, že im pomohli
s deťmi.
„Ste zranený...“
namietol mierne, no zároveň jednu trasúcu sa ruku ovinul okolo neho, akoby sa
obával, že by ho mohol pustiť.
„Na tom nezáleží...
Vy musíte byť v poriadku... Nedovolím, aby niekto narušil priebeh vášho
liečenia a vystavil vás zbytočnému stresu...“
Potter po tomto
vyhlásení opäť mierne nadvihol hlavu a v jeho očiach sa mihlo niečo
veľmi podobné spokojnosti.
„Povedzte to
ešte raz...“
Stiahol ústa do
prísnej linky, no ani to ho neodradilo a ďalej sa k nemu tisol. Nechal
ho, zvykal si na to, že Potter sa ho bude takto dotýkať dosť často.
„Tak to urobme
radšej spolu...“ navrhol napokon.
„Náš dom sa
spojil, môžeme aj my... Ja chcem vašu podporu, aby ste boli pri mne, ale musím
mu to povedať ja, on to inak neprijme...“
Náš dom.
Znelo to tak
zvláštne.
Takmer akoby
niečo také nepatrilo k nemu.
Severus Snape
mal vždy svoj byt, no nikdy ho nezdieľal s nikým, okrem svojich rodičov.
Nikdy nepredpokladal,
že niekto použije toto zámeno v súvislosti s ním.
„Dobre, Potter,
ako si želáte...“ povedal a myslel
to celkom vážne.
Weasleyovci
preňho nepredstavovali problém. Bol predsa schopný viesť úspešné rozhovory
s pánom zla.
Mal by zvládnuť
jedného tvrdohlavca. Aj keď dohoda zatiaľ medzi nimi bola v nedohľadne.
Ron nemienil
stiahnuť svoju sťažnosť, aspoň kým sa sám nepresvedčí o tom, že je
o deti dobre postarané. Preto spolu
so svojou ženou a deťmi na nich čakal v ich dome.
Tak mu to údajne
povedala Weasleyová, počas ich rozhovorov, keď bol Severus v cele
predbežného zadržania.
Aspoň to mu
Potter povedal, po ceste z nemocnice, keďže kvôli otrasom museli použiť
muklovský spôsob dopravy a nechať sa odviesť v jednom z tých
čiernych taxíkov. Naznačil mu tam svoje
obavy z tohto stretnutia. Preto trpezlivo čakal, kým sa Potter aspoň
trochu pozbiera, aj za cenu svojho osobného nepohodlia.
„Som pripravený,
pán profesor...“
Severus ho
pustil, chcel ich príchodu dodať aspoň trochu dôstojnosti, no pocítil zvláštne
prázdno, keď sa k nemu netislo to menšie telo.
Hneď ako sa
dostali do tesnej blízkosti domu, doteraz stáli takmer na hranici, jemné
vlnenie ochranných kúzel upozornilo na ich príchod.
Po tvorení dverí
boli okamžite obklopení deťmi. Bolo ich
viac, keďže ich rady úspešne doplnili ryšaví príslušníci rodiny Weasleyovcov.
Hugo
a Rose, si ho zvedavo obzerali.
Uvidel aj
Hermionu a jej manžela, všetci ich prišli privítať. Mladá žena prišla dopredu až k nim, ale jeho bývalý
študent si udržiaval odstup.
Potter okamžite podišiel bližšie a Severus ho nasledoval.
„Ahojte,“ chabo
zamumlal Harry.
„Dobrý deň...“ pozdravil Severus oboch
manželov.
„Dobrý deň, pán
profesor... Ahoj, Harry,“ oplatila mu pozdrav Wesleyová a jej manžel, na
počudovanie takisto dosť kŕčovito pozdravil obom mužom.
„Takže vás
pustili, to asi musela niekde nastať chyba...“
„Ak si myslíte,
že ma to dojme, tak ste na veľkom omyle...“
„Samozrejme,
profesor Snape, to by sa muselo niečo stať, aby ste sa práve vy medzi nás
neplietli. Všetci predsa vieme, s kým máme tú česť,“ nič mu nedaroval
Weasley.
„Ron!“
napomenula ho Hermiona.
„Myslite si čo
chcete, ja stále verím tomu, že vy dvaja...“
„Tak dosť!“ Harry nemal v úmysle mu dovoliť, aby to
dokončil.
Stáli teraz
v akomsi kruhu, čo vždy pre Severusa predstavovalo niečo nepríjemné, keďže
v takejto formácii sa zvyčajne zhromažďovali smrťožrúti. Podvedome siahol po oklumencii, prečistil si
myseľ, zahnal pocit prázdnoty a nahradil ho svojím nepreniknuteľným
pohľadom.
„Myslel som si, že dnes by sme sa už mohli
posunúť ďalej, no vyzerá to tak, že ešte nedozrel, čas... Ďakujem vám, že ste
sa postarali o deti, “ neisto začal Harry, bol však prerušený Ronovým
hlasným odfrknutím.
Pozrel na
Hermionu, objal ju a povedal: „Nechcem vás už ďalej zdržiavať od vašich
povinností. Neskôr sa pozhovárame, dúfam, že za omnoho priaznivejších
okolností...“
„Aj ja dúfam,
Harry...“
Pomaly ju pustil
a ona od neho odstúpila.
Weasley sa stále
tváril dosť odmietavo.
„Hermiona, mali
by sme ísť...“ povedal chladne a na svojho niekdajšieho priateľa sa ani
len nepozrel.
„Hugo, Rose...“ zavolal na svoje deti.
„Ahoj, Harry...“
obaja mu pozdravili, a nasledovali svojho otca nasledovali von z domčeka.
Hermiona ešte
raz pozrela na Harryho.
„Neboj sa, on to
časom pochopí, uvidíš...“
Harry zamračene
prikývol.
Potom aj ona
nasledovala svojho manžela a deti.
Severus si
vychutnával to ticho, ktoré nastalo po zatvorení dverí.
No ako vždy,
netrvalo to dlho.
„Ste
v poriadku?“ opýtal sa James.
Dnes neoplýval
svojou zvyčajnou drzosťou.
„Unavení, ale
v poriadku...“ odpovedal mu Snape.
Kým on
a deti sa pohli dopredu, Harry tam ešte stále stál.
„Harry?“ zavolal
naňho, lebo veľmi rýchlo pochopil, že istý Potter mu zrazu chýba.
Mladý muž sa
otočil. A on si uvedomil, ako ho oslovil.
„Áno?“ opýtal sa
jemne.
„Poď
s nami, aj ty si musíš odpočinúť...“ požiadal ho Severus.
„Áno, ale ja...“
„Poď, Harry...“
požiadal ho ešte raz.
A on šiel.
Nevyzeral dobre.
Priateľovo
odmietnutie ho zobralo a únava z tých dvoch dní sa začala na ňom
prejavovať.
Bolo ťažké ho
vidieť takého zničeného, vedel, že jeho priateľa mu už vrátiť nemôže, no skúsil
urobiť istý ústupok, aspoň teraz, aj keď nevedel ako to ten muž prijme. Hovoriť
s ním neformálne bolo preňho nové, no potreboval ho aspoň niečím
motivovať.
„Ja... nechcem
byť sám vo svojej izbe...“
„Pôjdeme do
mojej, aj tak mi budeš musieť podávať elixíry a chcem ťa mať pod dohľadom,
tak ako to odporúčali liečitelia...“
„Aj my môžeme
ísť?“ opýtala sa Lily.
„Áno,
samozrejme.“
„Páni.“
Jemne štuchla do
Albusa, ktorý sa doteraz držal tak trochu vzadu.
„Tam som ešte
ani ja nebola...“
Albus Severus ju
ignoroval, a ani on nevyzeral práve najlepšie, oči mal červené
a opuchnuté, akoby v poslednom čase len stále plakal, a bol
tichší než zvyčajne.
„Ale mňa asi
nebudete chcieť vziať...“ ozval sa nesmelo.
Ramená malo
zvesené, pohľad takmer prázdny, oči opuchnuté a od plaču celé červené.
„Samozrejme, že
áno...“
„Nebuď hlúpy,
patríš predsa k nám...“ povedal mu James.
„Ja viem,
ale...“
„Nijaké, ale
mladý muž...“
Severus mu dal
jasne najavo, že nemá ani najmenší dôvod na váhanie a on to prijal.
„Prepáčte...“ hlesol slabým hlasom.
„Prečo si myslíš, že ti máme niečo odpúšťať?“
opýtal sa Potter.
„Lebo som chcel
pomôcť, ale nemohol som... nevedel som, čo mám robiť... a moja mágia...
ona len tak poletovala...“
„To je
v poriadku. Nemohol si nič robiť.
Už je to za nami, tvoj krstný otec je opäť s nami a ja
nedovolím, aby ho opäť niekto len tak odviedol. Odteraz už budem doma
a všetko bude opäť tak ako má byť...“
povedal mu jeho otec.
„Nehneváte sa na
mňa?“
„Nie, nemáme
dôvod sa na teba hnevať...“ povedal Severus a opäť si spätne uvedomil, že
hovoril v množnom čísle. No už ho to netrápilo, lebo potom ako to vyslovil,
mal okolo seba zrazu až príliš veľa rozžiarených očí.
