pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...
varovanie: krátke, konečne veľký rozhovor Ron/Voldemort
bez korektúry
hodnotenie
Pre Lilith.
„Dovolím ti odísť.“
Tie tri slová boli niečím,
v čo som už ani len nedúfal. Celé moje telo aj duša sa upierali
k tomuto okamihu.
No zároveň ma prekvapili
prudké vlny, akéhosi zvláštneho smútku a takmer nekontrolovateľnej
úzkosti.
Áno, ja viem, po celý čas
som túžil po týchto slovách, ale keď som ich počul z jeho úst, zrazu mi
bolo ťažko. Ťažšie než predtým, keď som sa domnieval, že tam zomriem sám
a opustený.
Počiatočnú úľavu vystriedal
strach a obavy.
„Musím vás opustiť?“
položil som mu otázku, ktorá miatla aj mňa samého, no vedel som že prichádza
hlboko z môjho vnútra a približuje sa k tomu, čo som cítil.
A čo on pociťovať nedokázal.
Jeho oči sa ma dotkli, zovretie
na mojom pleci mierne zosilnelo.
„To, čo sme spolu prežili,
mladý muž, neznamená, že som schopný tých vecí, o ktorých práve teraz
uvažuješ...“ napomenul ma Tod chladne, no nepustil ma, nestiahol zo mňa
ruky a vnímal spokojnosť šíriacu sa z mojej mysle.
„Ja som sa neodvážil ani
len...“ popieral som pokúšal sa klamať, no Temný pán mi venoval jeden
z tých svojich povestných pohľadov.
„Skutočne sa nemusíš až tak
veľmi snažiť, aby si to poprel... Vidím ako sa na Toda dívaš, je to iné
a svojím spôsobom pozoruhodné...“
Zahanbene som sklopil zrak
a prekonával som túžbu to opäť poprieť, lebo som tušil, že niečo také by mi neprešlo len tak bez trestu.
„No vzhľadom na isté
okolnosti bude lepšie, vrátiť sa k pôvodnej téme nášho rozhovoru... Je
tvojou túžbou už len získať slobodu? Ak áno, tak ti pomôžem... postarám sa, aby
si sa dostal do rúk tých správnych ľudí... To je jedna z možností, nad
ktorou tu budeš premýšľať, a tá druhá... tá druhá je niečím, čo môže byť
lepšou odpoveďou na tvoju pôvodnú otázku... Chceš viac než slobodu
a možnosť vrátiť sa k svojim priateľom? Dobre si zváž, svoju odpoveď,
lebo od nej bude závisieť tvoj ďalší osud...“
Cítil som, ako tlak na moje
plece pominul. Nechal ma tam samého s tými otázkami, ktoré ma prinútili
klesnúť na posteľ.
Čo som to urobil?
Prečo som mu povedal, že od neho nechcem odísť?
Ako som si mohol niečo také dovoliť?
Je to predsa Veď-Viete-Kto.
S Veď-Viete-Kým sa osoby ako ja, takto
nerozprávajú.
A tie jeho ponuky, tie
ponuky ma miatli viac než všetko ostatné.
Chce ma nechať odísť?
Len tak ma prepustí?
Tušil som, že za tým len, bude ešte niečo, čo zrejme ani len
nechcem poznať.
A čo bude s mojou mysľou, keď odídem? Opustí
ju? Rozdelí nás a čo sa potom so mnou stane?
Všetky tie otázky ma
dostali až na pokraj mojich síl.
Dlho som tam len tak ležal,
nedotkol som sa ani jedla, ktoré mi neskôr poslali.
Prešli celé hodiny
a ja som nebol schopný sa ani len pohnúť bez toho, aby ma to nezožieralo.
Napokon som sa ponoril do nepokojného
spánku, takmer akoby niekto vypol moju myseľ, utrápenú z tých otázkok,
a vyslobodil ju z toho nekonečného kolobehu.
Prebudilo ma to, ako mnou
niekto tvrdo zatriasol, dopadol som na posteľ a pocítil som nad sebou tie
červené oči.
„Povedali mi, že si dnes
nič nezjedol.“
„Ja ... nemohol som...“
hlesol som rozrušene.
„Tak to je škoda, pretože
domáci škriatkovia, ktorí to pripravovali, sa budú musieť potrestať...“
Zažalo sa svetlo
a opäť som uvidel Todovu tvár.
Tentoraz poznačenú
krutosťou a chladnejšiu než kedykoľvek predtým.
„Následky môžu byť
smrteľné...“ vyhlásil temný čarodejník neľútostne.
Zúfalo som zalapal po dychu
pri predstave, čo ich asi tak čaká len kvôli mne.
„Prepáčte, môj pane, ja ... prosím,
netrestajte ich smrťou, ja... sľubujem, že to už neurobím... Budem jesť, ja
len... nechcel som vás tým... nahnevať... len som si myslel...“
„Odpoveď na moje dve otázky
si žiada čas, no neznamená to, že som s tebou skončil, nezabúdaj na to...“
nedovolil mi to ani len dokončiť Tod.
„Už sa to viac nestane,
pane...“
Pritiahol som si
k sebe podnos, na ktorom sa vzápätí objavili moje raňajky.
