Otcovská láska 16. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)

varovanie: po korektúre
poznámka: kapitola sa počíta už do ďalšieho týždňa, čiže ďalší týždeň je týmto pádom vybavený

hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

                                    Pre Lilith, Profesor, weras, Janica, Mononoke.

Severus dovolil, aby  jeho milenec jemne ošetril pokožku nad  miestom, kde čoskoro narastie temné znamenie a chystal sa mu pomôcť aj druhou vrstvou určenou na predlaktie a takisto aj s preväzom. Znelo to celkom neškodne, no prax bola tak trochu iná.  

Potterove prsty sa s tou najvyššou opatrnosťou dotýkali tých citlivých miest. Pokračovali v nanášaní druhej vrstvy. A spôsob, akým pomaly dokončoval túto podľa Snapa pomerne nepríjemnú prácu, takmer hraničil s uctievaním, na toľkú jemnosť on sám nebol zvyknutý a vyvolávala v ňom ľahký náznak podráždenosti. Snažil sa to priveľmi nedávať najavo, keďže nechcel od seba svojho milenca odohnať, aspoň nie teraz, keď si všimol ako mu to prospieva. A niežeby mu prekážalo Potterovo láskanie, ktoré sa akosi rozšírilo aj na iné časti jeho tela.

„Nie je potrebné, aby...“ napomenul ho mierne, pretože to nebolo len nanášanie masti, ale láskanie, s ktorým sa takmer nedokázal vyrovnať.

Za počiatočné bolestivé nepohodlie bol odmenený aj nežnými bozkami.

„Áno, ja viem, už sme o tom predsa raz hovorili, ale ja ti skrátka nechcem spôsobovať zbytočnú bolesť, takto je to predsa omnoho príjemnejšie...“ tvrdohlavo namietal Potter.

 „Tak dobre, môžeš pokračovať,“ vyzval ho napokon, aj keď si želal, aby bol k nemu drsnejší, lebo časť z neho sa k nemu stále nechcela pripútať a obával sa toho, že ak ho bude Potter aj naďalej rozmaznávať, skutočne dôjde na jeho slová a v súvislosti s ním bude pociťovať istú formu majetníckosti.

Už teraz mal istý problém s tým, vôbec ho od seba pustiť, časť z neho si takmer sebecky priala, aby venoval pozornosť len jemu a svojim deťom a o nič viac sa nestaral.

Stačilo už to, ako naňho zapôsobila ich spoločná noc, musel si sám pred sebou pripustiť, že na niečo také by si dokázal časom určite veľmi rýchlo zvyknúť.  Pretože to nemalo nič spoločné s tým, čo zažil predtým, bolo to niečo takmer návykové a omnoho nebezpečnejšie než všetky zvyčajné lákadlá.

Rovnako rýchlo ako prijal blízkosť jeho tela vo svojej posteli, a to ako sa k nemu ten chlapec oddane tisol.

Vryl si do mysle, každú jednu príjemnú chvíľu, ktorú strávil vedľa neho, keď v úplnom tichu pozoroval ako jeho milenec pri ňom pokojne spí. Aj on potom opäť upadol do spánku, aj napriek tomu, že sa počas noci prebudil kvôli fénixovej nepokojnej piesni a šiel ho hneď skontrolovať, aj keď sa mu ich posteľ neopúšťala veľmi ľahko, no nárek tej bytosti, hoci tichý a pre osoby, ktoré zvyčajne nemali myseľ tak citlivú na podnety ako on takmer neodhaliteľný, no on vedel, že je to niečo, kvôli čomu musí vstať, aj za cenu toho, že sa ráno nebude cítiť práve najlepšie. A dobre urobil, lebo Félix na tom skutočne nebol dobre, podarilo sa mu utíšiť jeho paniku, pomocou časti tých pocitov, ktoré mu odovzdal Harry, no aj tak bol stále ešte dosť vystresovaný a poriadne ho plesol svojimi krídlami, v stave počiatočnej paniky, čo spôsobilo škrabance na jeho tvári.

Počas tej noci sa stalo ešte niečo nezvyčajné, Félix mu dovolil, aby sa ho dotkol, a chvíľu pri ňom sedel bez toho, aby prejavoval zvyčajnú strnulosť a nedôverčivosť spojenú s ním.

Cítil niečo ako magický impulz, ktorý ním prešiel po dotyku s ním, no nebolo to nič nepríjemné, žiadny elektrický výboj, len nekoncentrovaná stará mágia, niečo tak čisté a takmer nadprirodzene dravé.

No neublížilo to jeho telu, ale ani mu to nepomohlo, bolo to skôr niečo ako svojský prejav priazne, možno to posledné zmierenie medzi nimi.

A on potom opäť veľmi rýchlo zaspal.

Prebudil sa s myšlienkou na Harryho a v takmer intímnom spojení, ktoré patrilo k tým výnimočným okamihom.

Bolo to niečo, čo takmer nepoznal a vážil si každý jeden okamih obyčajného ľudského kontaktu. Potreboval ho, nebol imúnny voči hrejivému telu, ktoré sa mu z dôverou zverilo do rúk, nehovoriac o ich spojení, ktoré vyústilo až k nebezpečným odhaleniam.

Potter ho miluje.

Nenamýšľa si to.

Nie je to len nejaká krátkodobá fascinácia jeho osobnou.

Ten chlapec, ktorý k nemu cítil nenávisť sa stal mužom, ktorý sa doňho zamiloval.

Bolo to nelogické, neuveriteľné a on sám netušil, ako mohol dospieť k niečomu takému, no keďže aj Lily, inak veľmi rozumná a príjemná osoba, sa dokázala zamilovať, zo všetkých ľudí na ich škole, práve do toho idiota Pottera, bola to tá možnosť, že jej syn v podobnej voľbe takisto trestuhodne zlyhá.

A zrejme to tak bolo, keďže on si napokon vybral jeho.

Bolo preňho ťažké to vnímať takto a postaviť sa tej pravde čelom.

Pretože si viac než kedykoľvek inokedy uvedomil, že vlastne ani nevie, akoby sa mal k nemu teraz správať.

Nebol taký naivný, aby veril tomu, že dohoda môže byť všetkým, čo teraz od neho ten mladý muž očakáva.

A skutočný vzťah?

To bolo niečo, o čom už dávno neuvažoval ako o reálnej možnosti.

No v súvislosti s Potterom chcel neskôr otvoriť aj túto otázku, pokiaľ o to bude mať záujem, zatiaľ to však ohodnotil známkou priority typu: možno to  naznačím neskôr, keď budeme spolu dlhšie. Aj keď v ich prípade sa ťažko dalo hovoriť či sú spolu dlho alebo krátko, lebo Potter v tom lietal už dávno predtým než si on vôbec všimol, že k nemu niečo také pociťuje.

Zatiaľ boli ešte len na začiatku a nechcel zbytočne pokúšať osud tým, že to príjemné čo sa stalo medzi nimi, pomenuje niečím, čo by jeho milenec mohol považovať za pokus o jeho definitívne zviazanie s ním.

„Je to v poriadku?“ opýtal sa ho Harry, čím dokonale prerušil jeho úvahy, ktorým sa venoval jednoducho preto, že čokoľvek iné mal zakázané a vo všetkom čo by si momentálne prial urobiť, mu bránil jeho zdravotný stav a elixíry, ktoré si vzal. Cítil sa po nich tak trochu malátne, no bolo nutné, aby ich dobral presne podľa predpisu.

Harry bol už od rána bol plný energie, vyzeral omnoho zdravšie a spokojnejšie, on sám by to nazval postupnou cestou k zlepšeniu, aj keď jeho oči boli ešte stále tak trochu podráždené, kvôli nedostatku spánku, no dnes bol mimoriadne aktívny a bolo na ňom vidieť, že si skutočne užíva ich vzájomný vzťah.

Jeho milenec vstal veľmi skoro, aby sa stihol postať o deti aj skontrolovať fénixa a dokonca pripravil všetko aj preňho, aby si mohol už len zobrať svoje elixíry, prevzal objednané raňajky a ešte na nejaký čas k nemu vkĺzol do postele. To všetko stihol a vyzeral pritom, akoby ho to nesmierne bavilo, keďže Severus už vtedy nespal, aspoň nie tak tvrdo, akoby sa zdalo, a tak trochu ho sledoval, aby sa ubezpečil o tom, že je skutočne v poriadku a tá noc nebola preňho až príliš veľkou záťažou. 

Mali za sebou jedno z tých príjemných rán, kedy aj deti mohli spať dlhšie a aj oni, si dopriali dostatočný oddych na to, aby dokázali cez deň aspoň čiastočne fungovať. Severus len tak, na polovici svojich síl a schopný akurát tak, neskôr si čítať na posteli, čo ho nijako netešilo, ale nemienil odpadnúť niekde uprostred miestnosti, len preto, že by sa nerozvážne rozhodol odporovať dobre mieneným radám liečiteľov.

„Skontrolujem to...“ vyhlási obozretne, keďže si ešte nezvykol na to, že niekto sa oňho stará podobným spôsobom, ako to robil Potter.

Druhou rukou pomaly siahol na svoj obväz a pozorne všetko prezrel.

 „Áno, vyzerá to tak, že sa ti to podarilo,“ uznal napokon, jeho ruka bola pomerne dobre zafixovaná, pamätal si, že Potter je viac než ochotný urobiť preňho takéto služby, aj v minulosti mu takto pomáhal, no mal pocit, že teraz je to iné, než predtým a nevedel čo si o tom má myslieť.

„Aj nabudúce mi bude potešením,“ hlesol tak trochu nesmelo a prisunul sa k nemu bližšie.

Odsunul tácku s elixírmi aj všetko ostatné, čo nepotrebovali, odpratal nabok.

Severus Snape sa opäť oprel na svoju stranu, zložil si ruky do lona.

„Zvážil som tvoju ponuku a rozhodol som sa, že ti dovolím mi asistovať pri použití minimalistickej mágie.“

„To znie dobre, som rád, že mi dávaš šancu...“ povedal mu Harry. A prisunul sa bližšie k nemu.

„No tvoja prvá úloha ako môjho asistenta, bude tak trochu iná, potrebujem, aby si odoslal listy s ospravedlnením pre mojich dodávateľov a zákazníkov, keďže kvôli mojej momentálnej indispozícii nezvládnem dodržanie termínov objednávok...“ bola to jedna z tých záležitosti, na ktorú musel myslieť, ak nechcel prísť o svoje dobré meno.

„V mojom pracovnom stole nájdeš, jednu kópiu listu, stačí ich už len rozmnožiť, mená a adresy ti upresním ja...“  zvyčajne to považoval za mimoriadne otravnú záležitosť, no bolo to súčasťou pravidiel, ktoré pri takýchto dodávkach fungovali. A on sám chcel skôr pokračovať v štúdiu nejakých vecí týkajúcich sa minimalistickej mágie, ktoré by sa im ešte mohli zísť. Bolo lepšie si toho dopredu pozrieť viac ako sa potom zbytočne zdržiavať.

„To zvládnem,“ spokojne vyhlásil Harry.

Odložil zbytok elixírov na bok, odstránil použité obväzy a odišiel do Severusovej pracovne.

Bol priam ukážkovo poslušný a Severus chvíľu uvažoval či skutočne ide o toho zvyčajné drzého Pottera alebo žeby ho niekto stihol vymeniť? Pretože tento chlapec bol samá ochota. Kmital okolo neho, akoby už teraz bol jeho oddaným manželom. 

Len čo si na toto slovo pomyslel, hneď ho aj vzal späť. Zväzok s ním by rozhodne nikomu neprospel a už vôbec nie tomuto mladému mužovi.

„Severus?“

Uvidel Lily, oblečenú v bodkovaných letných šatách, zrejme sa už stihla prezliecť a prišla ho navštíviť, tak ako vždy.

„Lily...“

„Prišla som sa s tebou hrať, lebo chlapci sú ku mne zlí... Hovoria, že sa nemôžem hrať s nimi, lebo som len dievča...“

„Ktorý z nich to povedal?“ zaujímal sa Severus.

„James. On sa niekedy skutočne nevie správať. Skrátka nevie, ale aj tak ho mám rada.“

Vrkoč mala zapletený trochu divoko, pár prameňov ryšavých vlasov sa jej uvoľnilo z účesu a práve ním tak trochu vzdorovito pohodila dozadu.

 „Severus, ty máš rád ocka?“ opýtala sa ho a popritom sa hrala s jedných z tých plyšových hypogrifov, ktorými si predtým chcel Potter zrejme vyžehliť svoje neskoré príchody domov. A na jeho posteli si porozkladala aj čarodejnícke kocky, ktoré menili farby a všelijako sa pretáčali, podľa toho, aký obrazec z nich poskladala.

„Je to zložité, Lily... ale áno, mám ho rád,“  priznal napokon Severus.

„To je dobré, veľmi dobré, ocko potrebuje, aby ho mal niekto rád, lebo inak by od nás opäť ušiel...“

Previnilo zmĺkla, keď uvidel svojho otca. Vrátil sa  z pracovne spolu s adresárom a vzorovými listami.

Lily naňho pozrela a povedala:  „Ocko, Severus mi povedal, že ťa má rád... On to priznal...“

Harry sa usmial a pohladil ju po vlasoch.

„Severus nás má všetkých rád,“ dodal tak trochu neurčito, keďže ani on zrejme netúžil potom, aby bola táto otázka priveľmi rozoberaná, ale tváril sa pritom mimoriadne spokojne.

„A ty... aj tebe sa páči...“ pokračovala ďalej.

Severus do toho nezasahoval, lebo predpokladal, že to nejakým spôsobom zahovorí, no ukázalo sa, že Potter mal v tomto zmysle úplne iné plány.

„Áno, Lily, ľúbim Severusa...“

Snape varovne zdvihol zdravú ruku.

„Potter, to...“ chystal sa namietnuť, lebo nevedel, či je vhodné niečo také práve teraz rozoberať.

„Nemusíme to pred nikým skrývať, sme predsa rodina...“  sadol si k nim.

Harry pozrel na Snapa a tváril sa pritom tak trochu zanovito, akoby aj on snáď očakával, že to čo povedal on bez námietok prijme.

Lily mu vložila do rúk plyšového hypogrifa.

Čím ho dokonale odzbrojila a na chvíľu ho zamestnala už len tým, že si želala, aby imitoval Sefa, jej obľúbeného hypogrifa s čarodejníckej rozprávky.

Harry sa tomu len spokojne prizeral a Snape to vďaka neúprosnému pohľadu tých zelených očí skutočne urobil, no len raz.

A Lily mu potom zarecitovala básničku z tej rozprávky a tvárila sa pritom rovnako ako jej otec, uvoľnene a spokojne, akoby to o čom práve hovorili, nebolo ničím nezvyčajné.

„A ešte niečo som vám chcela povedať, lebo chlapci sa neodvážia, ale ja teda áno... Ocko, Severus, pôjdeme spolu na svetový pohár v metlobale... Chlapci by veľmi chceli ísť a ja tiež, budeme stanovať ,a tak mohla by to byť zábava...“

„Neviem, Lily, či sa mi podarí zohnať lístky...“

„Strýko Ron povedal, že to zariadi, keď bol naposledy u nás na návšteve, tak trochu nám to sľúbil...“  pokračovala neúprosne.

„Pozhováram sa s ním o tom,“ povedal Harry, no nevyzeralo to, že by ho táto správa potešila.

„Tak teda pôjdeme...“

„Ešte uvidíme, aká bude situácia, ale ak skutočne chcete ísť, mohli by sme, teda pokiaľ bude do vtedy všetko v poriadku,“ pozrel na Severusa, ktorý sa do tohto rozhovoru takmer vôbec nezapájal.

„Nebolo by rozumné, keby som sa tam objavil,“ vyhlásil mrazivo, keďže si vedel predstaviť, aké prijatie by ho čakalo od čarodejníckej verejnosti, nehovoriac na isté obmedzenia, ktoré by preňho platili, ak by sa to rozhodol urobiť.

„Ak to bude aktuálne, zariadim to, aby som ťa mohol mať pri sebe, nejako to už vymyslíme, no nerád by som šiel bez teba, to by nebolo ono...“ povedal Harry a tváril sa pritom tak trochu opatrne, akoby sa obával, že by ho niečím mohol uraziť či odradiť.

„Prosím, Severus, keď to vybavíme tak aj ty pôjdeš, však, lebo ja bez teba rozhodne nepôjdem... Ak nebudeš môcť ísť, pôjdeme niekam inam, ale určite s tebou...“

„Aj chlapci majú taký názor?“ opýtal sa jej, no odpoveď prišla smerom od dverí.

„Áno, máme,“ povedal James.

Albus Severus takisto prikývol a dodal ešte: „Ak niekam pôjdeme, tak len spolu... Inak by to nebolo ono...“