Otcovská láska 17. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)

varovanie: rodinné
poznámka: kapitola sa počíta už do ďalšieho týždňa, čiže ďalší týždeň je týmto pádom vybavený

hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

poznámka: doplnila som druhú polovicu, pridala som ju k tomu istému, aby sa to teraz zbytočne nedelilo...
po korektúre

                                                      Pre Lilith, Profesor, Mononoke.

Bolo zvláštne počuť niečo také od detí.

Nikdy predtým by si nepomyslel, že k niečomu takému dôjde, že aj on spozná sladkosť úplného prijatia. 

Bol vždy predsa len tieňom, pohybujúcim sa niekde na okraji ich životov, ale oni si k nemu aj tak vytvorili vzťah.

„Tak potom nemám inú možnosť... len sa na tom podieľať s vami...“ vyhlásil  Severus chladne, svoje emócie ako vždy takmer dokonale zakryl. Cenil si to, že niečo také vôbec pociťujú vo vzťahu k nemu, ale nevedel, akoby im to dal najavo bez toho, aby neohrozil svoju nedotknuteľnosť. Preto si radšej zvolil bezpečie spojené so zvyčajným druhom jeho správania.

„Budeme radi...“ povedal Harry.

V jeho očiach nachádzal pochopenie a lásku, a keď sa ho ten mladý muž dotkol, cítil zvláštnu spokojnosť, ktorej sa nemohol ubrániť. Niekto sa tešil z jeho prítomnosti a chcel ho. Bol to pocit, na ktorý sa nedalo len tak ľahko zabudnúť. Preňho takmer utópia.

No zároveň  sa tak trochu obával, že si k nemu dovolí viac, než by bolo vhodné. Pred deťmi niečo také urobiť nechcel. Neveril, že by mali pre ich dohodu až toľko pochopenia, no pocítil len ľahký dotyk mladíkovej ruky na svojej, niečo nežné ako dotyk motýlích krídel, no zároveň prejav podpory z jeho strany.

„Tak vidíš, už sa z toho nevykrútiš... Už si náš...“ povedala Lily.

Zhodila pár čarodejníckych kociek.

Ozvali sa zvuky,  sprevádzajúce túto hlučnú skladačku.

„A vy tiež, nie, poďte, nebuďte zlí a hrajte sa so mnou...“  zatiahla chlapcov do hry s kockami, tak rýchlo, že si ani len nestihli uvedomiť, kedy presne sa aj oni pustili do stavania.

No  hra s kockami ich čoskoro prestala baviť a šli do svojej izby, zrejme pod vplyvom ich sestry,  tvrdohlavo trvajúcej na začatí ďalšej hry.

Ostalo po nich akési zvláštne ticho.

„Tie listy, Harry...“ povedal Severus tak trochu zarazene.

„Áno, listy...“ zopakoval Potter.

Zjavne aj on bol príjemne prekvapený tým, čo sa tu medzi nimi odohralo.

„Hneď sa do toho pustím...“ prisľúbil mu spokojne.

Harry si sadol za stôl, vybral písacie potreby a ako poslušný žiak vypísal niekoľko obálok, do ktorých vložil ospravedlnenia za omeškanie, ktoré rozmnožil pomocou zaklínadla. A postaral sa o ich rýchle odoslanie.

Severus sa presunul do kresla, v posteli by to zrejme už dlhšie nevydržal, a aj keď pociťoval isté nepohodlie, bola to predsa len zmena perspektívy.

„Prezrel som aj ďalšiu poštu, a bolo v nej predvolanie...“ povedal mu Harry, keď sa k nemu vrátil.

Na kolenách mu pristál akýsi list s úradnou pečiatkou.

Harry viditeľne zbledol, sadol si k nemu na operadlo a bolo na ňom vidieť, že ho už len zmienka o niečom takom poriadne vyviedla z miery.

 „Prišlo pre mňa?“ opýtal sa ho.

„Neviem, nebol som schopný to dočítať...“ zamumlal ospravedlňujúco.

Severus ho opatrne zdvihol zo svojich kolien. A chvíľu ho študoval.

„Je to predvolanie týkajúce sa tej bitky s tými mužmi...  Vyzerá to tak, že to chcú uzavrieť.“

„Zrejme áno. Kingsley mi o tom už niečo hovoril...“ pripustil Harry neochotne.

„Dohodli ste sa?“

„Asi áno, ale chcel som viac než mi ponúkali, budeme to musieť ešte prebrať...“ vyhlásil neisto, zrazu opäť vyzeral tak krehko a zraniteľne.

„Čo si od nich ešte žiadal?“

„Chcel som... ja, chcel som, aby ťa nechali na pokoji... už natrvalo...“

Severus odložil list a naznačil mu, aby si sadol k nemu na kolená.  

„Nemal by som, môžem ti predsa...“

„Nič sa mi nestane...“  opäť ho o tom ubezpečil Severus.

Potterovi práve teraz dosť vážne poklesla nálada a uvedomoval si, že potrebuje trochu povzbudenia. Hlavne v súvislosti s tým, aby zabránil prepuknutiu silného stavu úzkosti, ktorý by mohol viesť k siahnutiu po istých pomocných prostriedkoch.

Harry napokon opatrne klesol do kresla k nemu. Zabalil sa do jeho prikrývky a pocítil, ako sa oňho oprel.  

Severus ho jemne hladil po chrbte, otváral tie príjemné kruhy a zbavoval ho nepríjemného napätia.

„Čo ak budú chcieť opäť... čo ak budú chcieť aj teba, aby si...“

Teraz, viac než kedykoľvek predtým, sa prejavilo to, o čom dosiaľ vôbec nepochyboval, že jeho milenec ešte stále potrebuje liečbu a nie je celkom pripravený na komplikácie takéhoto druhu.

„Tak sa im budem musieť postaviť, ale zatiaľ to vyzerá tak, že ich zaujíma len uzavretie toho tvojho prípadu...“

„Áno, zatiaľ, áno...“ neveľmi presvedčene hlesol Harry.

„A keby aj nie, už nikdy im nedovolím, aby ťa odtiaľto odviedli... nedovolím to...“ v jeho hlase zaznievalo rozrušenie a bolesť.

Niektoré predmety sa v miestnosti začali triasť, bolo to zjavný signál toho, že jeho milenec začína strácať kontrolu nad svojimi emóciami.

A on ho mohol len držať, lebo mu nemienil sľubovať, že to tak nebude. Nemohol mu niečo také zaručiť, vzhľadom na svoju minulosť a na jeho trestný záznam, ktorý napriek všetkému nebude nikdy úplne čistý.  No jednu vec mu sľúbiť mohol.

„Nevzdám sa, budem bojovať o to, aby som tu mohli byť s tebou a s deťmi... To ochranné kúzlo nám aspoň poskytne nejakú výhodu... keby došlo k neželaným komplikáciám...“

Harry prikývol.

„Ani ja sa nevzdám, ani ja nie... nikdy sa ťa nevzdám...“

„Ani ja teba, nedovolím ti to...“  cítil, že je to potrebné mu to ešte raz zdôrazniť.

Z tých zelených očí sa pomaly vytrácal náznak paniky.

Postupne sa preberal z toho nepríjemného stavu.

„Prepáč, Severus, ja...“ ospravedlňujúco zamumlal Harry, keď sa trochu spamätal zo svojho výbuchu.

„Už sa to viac nestane, to len tá obálka...“

„Rozumiem ti a nemusíš sa tým trápiť. Spolu sa o to postaráme, tak ako o tie ostatné obálky.“

Severus mu pomohol sformulovať krátku odpoveď na ich výzvu, keďže sa nemienil tak celkom podriadiť ich podmienkam.

Práve teraz totiž nepovažoval za dobrý nápad pustiť Pottera samého do mesta, hlavne nie, keď tak viditeľne znervóznel a prejavil sa jeden z tých úzkostných stavov.

Schôdzka sa uskutočnila u nich doma, v jednej z pracovní a aj keď Severus sa na nej nemohol zúčastniť, mal aspoň istotu, že po jej skončení mu Potter niekam neujde a nevystaví sa pokušeniu.

Aj napriek tomu, že jeho žiadosti bolo vyhovené, Harry bol po skončení tejto schôdzky až nezvyčajne tichý.

Z jeho postoja a z toho, ako vyhýbavo mu odpovedal, pochopil, že zjavne dospel do bodu, kedy bolo nevyhnutné ho starostlivo strážiť.

Severus mu dal dostatok času na to, aby sa spamätal a netlačil naňho, aj keď bol pochopiteľne zvedavý na to, ako sa im za pár hodín podarilo zničiť všetko jeho predchádzajúce úsilie a vymazať z jeho očí tú spokojnosť, ktorá bola v nich prítomná po ich spoločnej noci.

No k tomu, aby si mohli sadnúť a spolu to prebrať sa dostali až večer, keďže dovtedy boli zaujatí inými povinnosťami.

No napokon spolu skončili pri krbe.

S rozloženou čajovou súpravou.

„Dospeli sme k dohode,“ hlesol Harry napokon, v oboch rukách zvieral šálku s bylinkovým čajom na upokojenie, možno až príliš kŕčovito.  

„Nevyzerá to tak,“ znepokojene skonštatoval Severus.

„Ja viem, to len preto, čo mi povedali... oni skrátka...“ zovrel hrnček pevnejšie a nervózne sa pomrvil vo svojom kresle.

„Všetko sa to urovnalo, ale budem musieť zaplatiť pokutu v tom podniku, kde som vyvolal bitku...“ skonštatoval zahanbene.

Keď mu povedal tú sumu, bola pomerne obstojná, nič hrozné, on sám by si toľko naúčtoval za pár rozbitých stoličiek.

„A čo tí muži? Nebudú potrestaní za to, čo urobili tebe?“ opýtal sa ho, už len tá predstava ho rozčuľovala, nech to bolo akokoľvek, nepovažoval za vhodné, aby im to prešlo.

„Dohodli sme sa na finančnej kompenzácii z ich strany a takisto aj na zákaze priblíženia potvrdenom kúzlom... A v prípade ďalších podobných pokusov by im údajne neplatila podmienka a dostali by sa do väzby...“

To už znelo omnoho lepšie, aj keď to ani zďaleka nebolo to, čo by si podľa mienky majstra elixírov zaslúžili.

V podstate to vyzeralo tak, že ich časť kompenzácie úspešne pokryje finančnú stratu spôsobenú pokutou.

„Hovorili sme aj o tebe a o tej druhej dohode, ktorú som im navrhol ja...“ dodal napokon a bolo zjavné, že práve kvôli tomu sa cíti tak mizerne.

„Aká dohoda?“ opýtal sa ho, keďže on sám nebol o tejto veci informovaný a Harry mu to všetko napokon porozprával.

Snape nevychádzal z údivu.

Jeho milenec ho skutočne chcel takýmto spôsobom ochrániť, dokonca pred tým, než oni dvaja spolu skutočne začali fungovať.

Musel uznať, že to bolo dosť odvážne, vzhľadom na jeho povesť, a to všetko, ale Potter sa zaňho opäť postavil, a chcel mu dať najavo, že si váži jeho snahu.

„Teraz na to asi nebola vhodná chvíľa, no nepochybujem o tom, že vhodná príležitosť sa naskytne neskôr...“  ubezpečoval ho bez váhania.

Harry meravo prikývol a odpil si zo svojho čaju na upokojenie.

„Je tu ešte jedna vec, ktorá mi robí starosti, oni...“ odložil hrnček na stolík a začal si nervózne prechádzať rukami po kolenách.

Teraz zjavne mala prísť tá záležitosť, kvôli ktorej tak zbledol.

„Pokojne mi to povedz, bude lepšie, ak sa pripravím na to, čo ma čaká a nie je nič horšie než nevedomosť v takýchto prípadoch...“ začal Severus, lebo sa obával, že ak to zo seba nedostane, bude to ešte omnoho horšie.

„Ja neviem, ako začať... oni skrátka začali nenápadne naznačovať, že Ronovu sťažnosť by mohli považovať za opodstatnenú... pokiaľ neprehodnotím niektoré zo svojich doterajších názorov...“

„Takto ti to povedali?“

„Áno, zmienili sa o niečom takom,“ zvesil hlavu a opäť krútil hrnčekom.

„Myslím si, že ťa len skúšajú zlomiť, s úpravami tohto zákona by riskovali veľkú nepriazeň zo strany čarodejníckej verejnosti, a hlavne istých rodín, ktoré si neželajú, aby boli tiet záležitosti priveľmi rozpitvávané... No je dosť možné, že príde aj čas, kedy sa budeš musieť rozhodnúť...“

Harry pokrútil hlavou.

„Nie!“ prudkosť jeho odpovede, zjavne prekvapila aj jeho samého.

„Nebudem si vyberať medzi deťmi a tebou, k tomu ma nedonútia...“

Snape nechcel byť zlým prorokom, ale pokiaľ si už teraz dovolili takéto reči, nebolo vhodné to podceňovať a neskôr sa čudovať, ako rýchlo im niečo prekĺzlo pomedzi prsty. On sám bol teraz nežiadúcou osobou a bolo viac než zjavné, že ich blízky vzťah sa časom aj tak nejakým spôsobom prejaví ako istý zdroj komplikácií.

„Budeme len opatrnejší než zvyčajne a ak to uznám za vhodné, budeš mi musieť dovoliť, aby som ich správne postrčil tak, aby to vyhovovalo nám... Bude mi potešením, sa o to postarať... a zapojiť do toho nášho starého priateľa, však Albus...“ pozrel na portrét, na ktorom zdanlivo driemal riaditeľ, ale stačilo len, aby vyslovil jeho meno a on sa hneď ozval.

„Som vám plne k dispozícii, môj chlapče...“

Harry sa po tejto odpovedi značne uvoľnil.

„Čo navrhujete, pán riaditeľ?“ opýtal sa ho s vážnou tvárou, no kútiky úst sa mu jemne vykrútili nahor, keďže riaditeľov portrét nasadil smrteľne vážny výraz.

„Mám pre vás viacero vhodných možností a predpokladám, že dnes niektoré z nich dostatočne rýchlo preberieme...“

„Samozrejme, pán riaditeľ,“ Severus si nenechal ujsť príležitosť ho opäť vyzvať, boli časy, keď to bolo jeho jedinou zábavou a istou možnosťou komunikácie.

„Takže ja navrhujem, aby ste... jednoducho ....“  začal im predkladať jednotlivé možnosti.

Harry ho dychtivo počúval, tvár sa mu uvoľnila a zasmial sa aj na pár vtipných komentárov, ktorými riaditeľov portrét nešetril.

Čaj dopili už v omnoho pokojnejšej atmosfére a Dumbledore, bol úplne vo svojom živle, keď im navrhoval niekoľko spôsobov ako sa o túto komplikáciu postarať. Jeho povestné majstrovstvo týkajúce sa ovládania ministerstva, bolo pre teraz pre nich zdrojom ďalších nápadov, ktoré si pripravili do zálohy.

***

 „Vyzerá to už omnoho lepšie...“ spokojne skonštatoval Harry, keď mu večer opäť rozbalil ruku.

Deti už dávno spali, keď sa dostali aj k tejto súčasti liečby. Pretože kontrola týchto záležitostí bola nevyhnutná vzhľadom na rozsah poškodenia.

A mal pravdu, pokožka bola nedotknutá a uvidel len temné znamenie, ktoré dorástlo bez väčších problémov. Dokonca to už ani nebolelo.

„Nepopieram, že došlo k výraznému zlepšeniu,“ potvrdil mu to aj Severus.

Znamenie zla bolo neaktívne a chladné, lebka s hadom sa nehýbala, no bola stále veľmi živou pripomienkou jeho búrlivej mladosti.

„Som rád, že sa cítiš lepšie...“ povedal Harry.

 „Bude to v poriadku, ako vidíš, je dosť možné, že čoskoro budem môcť svoje telo vystaviť aj bežnej mágii...“ skonštatoval spokojne a pozrel na čísla.

Boli neaktívne a značne sa mu uľavilo, keď si uvedomil, že ho už viac nebudú môcť mučiť prostredníctvom nich.

Neprial by si ešte niekedy prežiť to, čo naňho skúšali počas tej noci.

Už len krátky záblesk spomienky na to, stačil, aby pocítil mučivý chlad.

Keby nepoznal isté techniky, zjavne by to dosť podlomilo jeho psychiku, a to práve teraz nepotreboval.

Svoje rýchlejšie uzdravenie  si dával do súvislosti s tým zábleskom mágie od Fénixa, keďže elixíry by nedosiahli až taký veľký pokrok, hlavne nie v takomto prípade.

O tomto spôsobe liečenia, však  nikto dosiaľ ani len nepočul, nebolo to ani súčasťou legendy, a zatiaľ sa tom nezmienil pred Harrym, aby ho náhodou niečím neznepokojil. Každopádne to boli hlavne jeho domnienky a nevedel či ich bude môcť niekedy potvrdiť, záležitosti týkajúce sa starej mágie, boli väčšinou záhadné a takmer nepredvídateľné.

„To znie dobre a nielen mágii, však? Zvládol by si ešte aj dnes...“ opýtal sa dychtivo.

Severus sa zamračil.

Na čo také asi ten Potter práve teraz myslí?

Snáď si neželá, aby ho zo stresu vyslobodil tým, že budú pokračovať v tom, čo tak sľubne začalo minulú noc.

Ale áno, presne to si bez pochyby želá.

Bez najmenších pochýb to bolo tak.

Cez deň toho veľa nenarobil, preto bol oddýchnutý a viac menej mrzutý, už len kvôli tomu, že nebol zvyknutý na takú dlhú nečinnosť.

„O tom nepochybuj...“ chcel ho len tak trochu navnadiť a takisto aj otestovať Severus.

Potter prijal jeho výzvu a sadol si k nemu na posteľ.

Nahý a zjavne spokojný s tým, že na ňom opäť spočívajú oči majstra elixírov.