Otcovská láska 19. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: mala som chuť začať písať túto poviedku a akosi som nemohla odolať, ale kvôli momentálnej vyťaženosti bude zatiaľ vychádzať len raz za 2 týždne. (skôr len vtedy, ak nebudem mať inšpiráciu na nič iné)

varovanie: po korektúre

 hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 Pre Lilith, Mononoke, weras a Profesor.

„Pokiaľ ani pani Potterová voči tomu nemala žiadne výhrady, tak ani ja proti tomu nič nebudem namietať,“ vyhlásil napokon Severus, odsunul svoju stoličku a sadol si na miesto, ktoré bolo údajne vyhradené preňho.

Skutočne nevedel, čo  Potterovu manželku viedlo k tomu, aby sa s niečím takýmto zmierila, no usúdil, že za tým bola snaha o vyhýbanie sa ďalším konfliktom v ich už aj tak napätom manželstve.

Harry sa k nemu pripojil, keď už mali na tanieroch naložené raňajky, dnes tak trochu sladšie než zvyčajne, lebo deti zatúžili po akomsi sladšom pečive, ktorému ani Severus dnes nepohrdol. Pocítil ako sa ich nohy pod stolom dotkli, zjavne zámerne, keďže jeho milenec rád narúšal jeho osobný priestor.  

Potom ako to urobil, prišla aj Lily, dnes očividne tak trochu neskôr, sadla si však na svoje miesto bez väčších námietok.

Spoločné jedlo bolo pre nich napokon príjemným rituálom.

Deti boli tak trochu hlučné, no bol na to zvyknutý, keďže na Rokforte boli takéto spoločné záležitosti takisto plné šumu, strkania sa a cinkania príborov.

On sám len pomaly jedol a pozoroval Potterovcov a ich raňajkové rituály spojené s tým, ako si Lily začala stavať domčeky z tej časti pečiva, ktorá jej nechutila a snažila sa  Albusa presvedčiť, aby to zjedol za ňu, práve keď si myslela, že sa na ňu jej otec nedíva.

James bol očividne zaujatý svojimi vlastnými myšlienkami, keďže bol dnes až nezvyčajne tichý, až na to posledné vyhlásenie, predtým než si sadol za stôl, a Severus na sebe priam cítil jeho pohľad. Mysľou mu prebehlo ľahké zdesenie spojené s tým, či náhodou netuší, kam sa posunul ten ich pomerne priateľský vzťah.

A všimol si aj to, ako zamyslene krúti lyžičkou, ktorá sa pohybovala sama, pod vplyvom jeho detskej mágie, no zjavne dokázal aspoň túto časť kontrolovať, keďže hladina bola zdanlivo pokojná a nič nekvapkalo na obrus.

Začínal sa jeden z tých slnečných dní, kedy deti viac – menej nadšene očakávali to, že by mohli prípadne aj niekam vyraziť.

Videl na nich, že ak sa práve teraz pokúsia zaujímať len o fénixa, zrejme nebudú mať ani chvíľu pokoja.

Počas takýchto dní aj on  v ich veku skôr len voľne behal po vonku... A keď sa unavil, uložil sa do trávy a o nič iné sa nestaral.

Vedel, že tieto deti musia mať viac ochrany, než on, vzhľadom na to, z akej rodiny pochádzali a aj na to, ako ich otec bojoval proti temným silám, čím si získal aj mnohých nebezpečných nepriateľov, no neznamenalo to, že by celé prázdniny mali byť zavretí a obmedzení len priestorom záhrady. Vedel, že by to na nich nemalo dobrý vplyv, a keďže toto bol jeden z tých lepších dní, bolo vhodné to zmeniť.

Preto na konci raňajok navrhol, niečo čo v jeho milencovi vzbudilo úprimný údiv.

„Chceli by ste sa ísť prejsť... Mohol by som vám ukázať jedno z tých miest, kde som sa kedysi hrával s Lily...“

Deti samozrejme vedeli, že má na mysli ich starú mamu, pretože aj  s touto časťou histórie ich Potter oboznámil, keď o ňom hovoril ako o členovi ich rodiny.

„Áno, to by bolo skvelé...“ súhlasila Lily.

James nedbanlivo kývol a Albus takisto ocenil pozvanie od svojho krstného otca.

„A čo tá záležitosť s fénixom...“  opýtal sa ho ho Harry, akoby snáď na túto záležitosť zabudol.

„Pokiaľ aj jemu doprajeme voľnosť aspoň na istý čas, bude omnoho prístupnejší, a skôr než sa do niečoho pustíme, si aj tak musím naštudovať teóriu týkajúcu sa myšlienkových vied a čarovných tvorov... Je to nevyhnutná príprava, ktorú by sme mohli počas tohto dňa absolvovať aj vonku... Samozrejme, ak sa cítiš dostatočne dobre, na to, aby sme mohli odísť mimo domu...“  pozrel mu priamo do očí, aby mu nič neuniklo.

Prepisy a svoje podrobné poznámky nebolo problém zmenšiť na vyhovujúcu veľkosť, preto to nepovažoval za prekážku.

Pokiaľ by v Potterovi tento výlet mal vzbudzovať akúkoľvek úzkosť, musel by nájsť spôsob ako sa s tým vysporiadať.

„Ocko, prosím... potom by sme si mohli niekde sadnúť na deku, a tak... uvidíš, že to bude skvelé... Severus, má pravdu, dnes by sme nemali ostávať doma...“ pozrela naňho Lily, prosebným pohľadom, ktorý zjavne prelomil Potterove obavy, keďže napokon s týmto menším výletom súhlasil.

Po raňajkách si deti šli vybrať veci, ktoré by si so sebou chceli zobrať, niektoré  z tých, boli  nepochybne určené na vonkajšie hry.

Harry sa postaral o upratanie jedálne, ako inak pomocou, kúzel, aby to mal čím skôr hotové. Severus si vzal svoje poznámky. Pod jeho dozorom ich Harry starostlivo zmenšil, keďže sa aj napriek zlepšeniu svojho stavu chcel vyhýbať takýmto záležitostiam a až po oficiálnej kontrole, mienil prútik používať tak často ako zvyčajne.

***

„Ako často ste sem chodievali?“ opýtal sa Harry.

Sedeli na deke, v staršej časti jedného z parkov, neďaleko veľkého stromu, jedného z tých, pod ktorými sa s Lily radi hrávali.

Félix ostával v ich blízkosti, zjavne preto, že Harryho spoločnosť preňho bola nepochybne príjemná. A možno sa vzhľadom na jeho predchádzajúce skúsenosti s nimi zrejme cítil v bezpečí, keďže opustil Harryho ruku, až keď sa dostali na miesto určenia, nerobili si žiadne starosti s jeho maskovaním, on sám mal svoju vlastnú obranu, ktorá ho chránila pred muklami.

„Ja osobne som tu bol takmer každý deň, Lily neskôr tak isto...“  odpovedal mu Severus.

A samozrejme vynechal to, že ona mala skutočne dobrý dôvod na to, aby šla domov, na rozdiel od neho.

Ďalším a nepochybne dôležitejším dôvodom, bola jeho mágia, ktorej prejavy otec nenávidel a bolo lepšie sa mu neukazovať na oči, počas ich hádok, keďže v tom veku, ešte nebol dostatočne dobrý v sebaovládaní, to nadobudol až neskôr, keď získal viac skúseností a pochopil isté veci, ktorým predtým nemohol celkom porozumieť.

Harry sa naňho opäť díval takmer až s obdivom, akoby to, že bol tak blízko jeho matky, na istý čas bolo niečím výnimočné.

„Aj tvoja teta Petúnia nás občas pozorovala...“ pripustil napokon, pri zmienke o nej sa Potter tak trochu zamračil.

„To si neviem predstaviť... viem, videl som to v tých spomienkach, ale ona bola vždy taká odmietavá, voči prejavom mágie...“

„Môžem ťa ubezpečiť o tom, že aj jej menšia verzia, aspoň do istého času, prejavovala istý náznak záujmu, videl som ako jej žiarili oči, keď som Lily niečo občas ukázal, ako si priala, aby to tiež dokázala... Tá iskra bola však čoskoro preč, nahradená nedôverčivosťou a hnevom...“ podobne to bolo aj s jeho otcom, aspoň podľa slov matky, aj on to na začiatku považoval za vzrušujúce, ale neskôr, z nejakých neznámych príčin nadobudol voči mágii zvýšenú podozrievavosť... Nestávalo sa to všetkým, možno to súviselo so schopnosťou prijať toho druhého, so všetkým, čo k nemu patrí a s hlboko zakorenených strachom, ktorý sa aj napriek tomu, že obdobie prenasledovania čarodejníkov skončilo, v určitej podobe zachoval aj v modernom svete.

Tým sa však ich rozhovor o starých časoch skončil, keďže Severus rozbalil svoje poznámky a Harry sa primkol bližšie k nemu, aby na nich videl.

James dával pozor na sestru  a mladšieho brata. Hojdali sa na hojdačkách, no aj Harry k nim dosť často zdvihol zrak, aj počas toho takzvaného čítania, no neboli ďaleko, preto sa to ani len nedalo považovať za bezprostredné ohrozenie.

Severus cítil, že vzduch tu voňal podobne, takmer akoby sa tu vôbec nič nezmenilo, akoby na tomto mieste bolo niečo, spojené s ňou tak pevne, ako bol kedysi on.

Toto puto sa však pozvoľna presunulo na jej pokrvnú rodinu a ona bola práve teraz preňho príjemnou spomienkou a nie zdrojom hlbokej bolesti.

„Netušil som, že je to až také zložité...“ poznamenal Harry, keď opäť nazrel do série poznámok, vypísaných z originálnych kníh, ktoré boli dnes skôr súčasťou Severusovej zbierky týkajúcej sa myšlienkových odborov a niektoré z nich musel mať aj starostlivo ukryté, kvôli nedôvere tentoraz čarodejníckej spoločnosti, voči istým autorom a dielam, ktoré sa dnes už považovali za diskutabilné, čo sa týkalo ich orientácie na čiernu či bielu mágiu.

Bolo to napísané dosť odborne, pretože nemal v úmysle si tie poznámky zľahčovať tak, aby im porozumel každý, kto by náhodne nazrel do jeho prác.

„To bol môj úmysel... no neskôr uvidíš, že je to ešte pomerne jednoduchá záležitosť, pokiaľ nájdeme tie správne, strany, ktoré zapadnú do nášho prípadu...“ zatiaľ prechádzal len všeobecné teórie, keďže si uvedomil, možno až príliš neskoro, že už dávno niečo také neskúšal s tvorom, ktorý bol v tak trochu inej kategórii než ľudské bytosti. Niežeby nedokázal pomocou myšlienkových vied preniknúť do mysle toho vtáka, to by samo o sebe nepredstavovalo až taký problém, no mohli by sa vyskytnúť isté komplikácie, preto sa radšej rozhodol si pozrieť teóriu, aby náhodou nebol prekvapený tým, čo by ho mohlo zasiahnuť, pri akomkoľvek neopatrnom pohybe.

Otočil na ďalšiu stránku, kde naňho čakala narýchlo naškriabaná podobizeň veľkého hada, kedysi ju nakreslil na okraj ďalších poznámok. Bola to pohybujúca kresba, tieto poznámky boli preňho veľmi cenné a prial si, aby takmer tvorili skutočnú knihu, a tak k nim aj pristupoval.

Bolo to takmer, akoby naňho z tých stránok hľadela jeho smrť, takmer už zabudol na túto kresbu, aj keď si samozrejme spomínal na to, že myšlienkové vedy spojené s fantastickými tvormi a zvermi, študoval hlavne kvôli nej, keďže za iných okolností by nemal v úmysle sa venovať tomuto odboru, pretože takéto bytosti nemal ani trochu rád a vo svojej podstate ho ich myšlienkové pochody vôbec nezaujímali.

Potlačil nutkanie dotknúť sa svojej jazvy.

Nebál sa toho obrazu, bola to len hrubá skica, no vyvolalo to v ňom isté nepohodlie. Jedna z jeho rúk sa dokonca akosi mimovoľne zachvela.

Nie ani tak kvôli tomu uhryznutiu, hoci bolo rýchle a vo svojej podstate strašné, ale kvôli tomu, čo prišlo po ňom.

To boli tie okamihy, ktoré v ňom prebúdzali značné aj keď podľa jeho mienky stále ešte zvládnuteľné a takmer nepodstatné pocity úzkosti.

Na svojej voľne položenej ruke pocítil tú Potterovu.

„Harry, nemyslím si, že...“ namietol chladne a jeho pohľad zablúdil k deťom, boli zaujaté hojdaním a James okolo nich stále pobiehal. Ani jedno z nich im práve teraz nevenovalo pozornosť.

Skutočne vyzerali veľmi šťastne, ten ich výlet im urobil dobre, hrali sa spolu veľmi pekne bez zvyčajných hádok a menšieho podpichovania, ktoré medzi nimi občas malo svoje miesto. Teraz to vyzeralo tak, akoby spontánne všetko objavovali a jednoducho sa tešili s toho príjemného letného dňa a z pobytu na čerstvom vzduchu.

„Ale ja chcem!“ panovačne vyhlásil Harry.

„Nie je to rozumné,“ pokúšal sa ho presvedčiť tak trochu zaskočený majster elixírov.

„Chcem ti preukazovať svoju podporu aj na verejnosti...“ dodal na zdôraznenie toho, čo všetko to chytenie za ruku podľa neho symbolizuje.

„Oľutuješ to,“ varoval ho hlasom, asi najchladnejším počas tohto pekného dňa.

„Nie, Severus, tak to určite nebude...“

Odniekiaľ zavial tak trochu slabší vánok, spojený s vôňou tunajších kvetov.

A on v jeho hlase počul nezlomnú odhodlanosť, po ktorej túžil.

Možno práve preto si nevymanil ruku z  Harryho zovretia, čo by za iných okolností urobil.

A len dúfal, že tento park im poskytuje dostatočné súkromie na to, aby tento jeho malý ústupok ostal neodhalený.

Harry jedným prstom prešiel po okraji stránky.

„Predpokladám, že túto stranu nebudeme práve teraz potrebovať...“

„Nie, túto časť určite nie....“ obrátil ju, a rovnako aj tie ďalšie, ktoré sa týkali hadov.

„Ale toto je rozhodne niečo pre nás...“  našiel ďalšie strany, ktoré si spracoval, keď začal pracovať na škole a musel sa potýkať s istým fénixom, ktorý za svoje územie považoval pracovňu riaditeľa.

Harry sa pousmial, keď sa pozastavil pri nákrese Félixa. Bol tak trochu zlovestnejší, než jeho predloha.

Snape si však viac všímal príslušný text a svoje bočné poznámky, ktoré mu práve teraz prišli mimoriadne vhod.

A skutočne to bol dobrý nápad si to pozrieť aj takto, keďže tam mal poznačené isté mimoriadne užitočné postrehy.

No práve keď si v hlave začal formulovať plán, týkajúci sa čo najbezpečnejšieho a pomerne najspoľahlivejšieho spôsobu, ako dostať z Fénixa jeho spomienky, bez poškodenia či traumy, deti opustili hojdačky a vrátili sa k nim.

Pustil Potterovu ruku tak rýchlo, ako to len bolo možné, no aj tak si nebol istý, či si to náhodou nevšimli.

„Ty tak pekne kreslíš?“ opýtala sa ho Lily.

Práve pretočil poznámky späť na začiatok, keďže už len rozmýšľal o tom, ako to čo najlepšie urobiť.

„Nie je to nič výnimočné...“ 

„Mne sa to páči, aj keď Félix je tam taký trošku namosúrený...“ sadla si k nemu na deku.

„Chcel som, aby taký bol...“ pripustil spokojne.

„Naučíš ma, ako nakresliť pohyblivé obrázky?“ opýtala sa ho.

„Sú na to také farbičky, používal som len tie, je to len jednoduchšia, verzia a nemôžu miznúť tak, ako tie podobizne na fotkách...“ vysvetlil jej.

„A máš ich ešte?“

„So sebou nie, ale doma by som mal nejaké mať...“

Boli pomerne obyčajné, a nie všetky modely fungovali práve najspoľahlivejšie, no tieto si nechal. Mali aj samoobnovovaciu schopnosť a dlhú životnosť za predpokladu, že ich majiteľ bude udržiavať v dobrom stave a boli jedným z tých zriedkavých darov, ktoré raz dostal na narodeniny, zriedkavých preto, že to nebol jeden z tých zdvorilostných darčekov, ale skutočne niečo, čo mu darovala osoba, ktorú mohol za svoju rodinu považovať.

Boli súčasťou toho lepšieho obdobia, ak sa vôbec dalo nejaké z nich považovať za lepšie, no aj napriek pochybnostiam si ich nechával, ako jednu zo spomienok.

No možno už prišiel čas, aby opustili krabičku a získali nového majiteľa, ktorý im bude venovať pozornosť, ktorú si nepochybne zaslúžia.