Pridávam tú sľúbenú narodeninovú poviedku.
Teda, narodeniny mám zajtra, ale už aj dnešný deň ako tak počítam.
Táto
poviedka a takisto aj názory, konanie postáv a informácie obsiahnuté
v nej sú len fikciou.
Nezodpovedajú skutočnosti a nemajú nič spoločné so skutočnými postojmi,
názormi a správaním tu spomenutých osôb.
Ide
o špeciálne narodeninové vydanie pri príležitosti narodenín autorky
fanfiction Merzmer.
Napísané
v cukríkovej nálade, ktorej zodpovedá aj charakter tejto poviedky.
Pár:
Daniel Radcliffe/Alan Rickman
žáner:
real person slash Harry Potter
varovanie:
15+
hodnotenie
poznámka: zároveň z touto poviedkou pridávam aj ebook verziu na stiahnutie.
Daniel sedel
na čiernej rozkladacej stoličke
označenej svojím menom.
Práve mal za
sebou pomerne rýchly obed v tunajšej jedálni.
Jedlo bolo ako
vždy úžasné, takmer ako v Rokforte.
Predpokladal, že keď raz filmovanie skončí, bude mu chýbať tá príjemná
atmosféra spojená s čarodejníckym svetom, do ktorého si ako dieťa prial
patriť. Mal však pred sebou ešte ďalšie obdobie filmovania, preto si ešte
nejaký čas mohol užiť všetky výhody, spojené s týmto jedinečným
projektom.
Absolvoval aj
jazdu na jednom z tých golfových vozíkov, ktoré hercom umožňovali
pohybovať sa rýchlejšie po rozsiahlom štúdiu Leavesden.
Spomínal na to,
že pri prvom filme mali herci k dispozícii bicykle, čo mnohí z nich
považovali za príjemné spestrenie, ale aj na vozíky si veľmi rýchlo zvykli.
Jeden
z nich práve teraz prefrčal okolo neho a on takmer bezmyšlienkovite
odpovedal na pozdrav bratom Phelpsovcom.
Po ich odchode
opäť pozrel do scenára, ktorý mal rozložený na kolenách.
Včera
absolvoval jednu pomerne komplikovanú scénu s tak trochu netradičným
zakončením.
Albus Dumbledore požiadal profesora
Snapa, aby Harryho učil oklumenciu.
A čoskoro
naňho čakala ďalšia, aj keď mal ešte stále plnú hlavu tej predchádzajúcej. Tú
dnešnú hodinu oklumencie ráno
poriadne pokazil. Kládol to za vinu tomu, čo sa stalo včera, odvtedy sa akosi
nedokázal poriadne sústrediť.
Alan ho totiž
včera držal za ruku.
Teda, dalo by
sa povedať, že Snape si odviedol Harryho do svojho kabinetu.
Ale stále to
nič nemenilo na tom, že Alan vzal jeho ruku do svojej a v ňom ten
dotyk vyvolal príjemné napätie.
Harry sa na chvíľu sa tváril akosi
inak, než by bolo vhodné,
nasadil taký obdivný a spokojný
výraz, že to režisér musel stopnúť a vysvetliť mu, že to nie je ten
správny spôsob, akoby mal Harry hľadieť na nenávideného profesora elixírov.
Pričom mu to aj prehral, aby mal bližšiu predstavu o tom, čo sa s ním
na scéne deje a Daniel len s úsmevom krútil hlavou, keď si to pozrel.
Sakra, vyzerám takmer zamilovane...
Zdesil sa vo
svojich myšlienkach, no nahlas to pred režisérom radšej nekomentoval.
Tak si to ešte
párkrát zopakovali, kým to napokon nebolo presne podľa režisérových predstáv,
ale aj tak to trvalo dosť dlho a napokon si zvolil záber z iného
uhla, než to bolo pôvodne plánované.
Cítil sa tak
zvláštne.
Pretože počas
tej scény mu tak prudko bilo srdce
a bol veľmi rozrušený.
To sa mu
nestalo, ani počas scén s Garrym Oldmanom, ktorého si veľmi rýchlo obľúbil
a prechovával k nemu hlboký obdiv.
A nijako
k tomu neprispelo to, že popoludní mali tú scénu s hodinou oklumencie opakovať opäť, lebo ani jeden záber
akosi nevyšiel poriadne a Daniel musel pokračovať vo vyučovaní, preto to
odložili na popoludnie.
Opäť to naňho
čakalo, ale s menším zdržaním, lebo
bolo potrebné opraviť akúsi záležitosť na scéne, dosť komplikovanú a bolo
viac než isté, že to potrvá dlhšie než dvadsať minút.
Daniel tento
čas mienil využiť na to, aby si zopakoval svoje repliky, pretože sa obával, že ak to zas pokazí, úplne
sa pred Alanom strápni.
Nemala by ho
predsa rozhodiť taká obyčajná vec, akou je chytenie sa za ruku.
Alebo áno?
Nie, rozhodne,
nie.
Zvládol predsa
aj bozky.
To áno, ale
nemusel pobozkať Alana.
Každopádne
musel znať, že by bolo zaujímavé sledovať scénu, v ktorej by Harry pobozkal profesora Snapa...
Zaplavila ho
vlna vzrušenia spojená s niečím, čo doteraz k inému mužovi nepocítil.
No tak, Daniel.
Je to tvoj starší kolega.
Rozhodne príliš starý na to, aby si
o ňom mohol zmýšľať takýmto spôsobom.
A je to muž.
O tom niet najmenších pochýb.
A okrem toho zadaný muž.
Pomyslel si takmer sklamane.
Pokrútil
hlavou a snažil sa v scenári určenom pre tento deň, nájsť tú časť,
ktorá mu robila najväčšie problémy.
No
bolo to ťažké, keďže by sa omnoho radšej vrátil k spomienkam na ten krátky
dotyk jeho rúky a na pocity, ktoré sa s tým spájali.
„Ahoj,
Daniel.“
Osoba, na ktorú
práve tak intenzívne myslel, si zrazu prisadla k nemu. A on bol
nútený zdvihnúť k nemu zrak.
„Dobrý deň...“
zamumlal nespokojne mladý herec.
Nálada mu
poklesla. Obával sa, že má priam napísané na čele to, že je dnes úplne vedľa
a nedokáže sa naňho ani len poriadne pozrieť.
„Všetko
v poriadku, Daniel?“ opýtal sa ho Alan hlasom príjemne zamatovým bez toho príznačného
chladu, patriacemu k úlohe profesora Snapa.
„Ehm, myslím,
že áno...“ rozpačito sklopil zrak a díval sa na scenár, položený na
svojich kolenách.
Našťastie sa mu
netriasli, no aj tak bol dosť nesvoj.
V minulosti
bolo isté obdobie, keď sa Alana tunajšie
decká dosť báli.
Aj Rupert
takmer vyskočil z kože, keď ho Alan prichytil pri robení karikatúry
profesora Snapa.
No ich starší
kolega sa zachoval úplne inak než očakávali.
Pochválil ten
obrázok a uznal, že je to veľmi dobrá kresba, čo všetkých veľmi príjemne
prekvapilo.
Práve teraz mal
však rovnaký pocit, akoby aj on bol prichytený pri niečom, čo by nemal
v žiadnom prípade robiť.
Možno preto
dosť kŕčovito obrátil pár stránok.
„Môžem ti niečo
navrhnúť?“ opýtal sa ho Alan.
Daniel naňho
opäť nesmelo pozrel.
„Áno,
samozrejme...“ vyjachtal a pokúsil sa o úsmev.
To, či sa mu
podaril, nebolo až také jasné, lebo Alan sa uchýlil k jednému z tých upokojujúcich pohľadov, ktoré mal
vyhradené pre mladších hercov.
„Ráno si mi
pripadal tak trochu nervózny, ak chceš, môžeme si spolu prejsť tú scénu
s hodinou oklumencie, pôjdeme si sadnúť niekam bokom...“
„Ja bol by som
veľmi rád... ďakujem...“ vyhlásil Daniel, už omnoho sebavedomejšie než predtým.
Nemal v úmysle odmietnuť pomoc, ktorú mu starší kolega tak ochotne
ponúkol. Bola to príležitosť ako sa naučiť niečo nové, a to si nemienil
nechať ujsť aj napriek svojím počiatočným obavám a tým povznášajúcim
pocitom, ktoré súviseli s jeho prítomnosťou.
Okamžite vstal
a odchytil jedného asistenta, ktorému oznámil, že sa presunú na koniec tej
dlhšej chodby, napravo k tomu vyradenému stolíku.
Nebolo to
ďaleko, no pôsobilo to tak trochu zastrčeným dojmom a Daniel mal pocit, že
práve tam budú mať najlepšie podmienky na nerušené skúšanie.
Spolu
s Alanom sa tam napokon bez problémov presunuli.
Daniel si sadol
na stôl. Scenár skončil za jeho chrbtom.
Prešli si tú
scénu, približne dvakrát.
Alan mu
pripadal čoraz väčšmi ako skutočný Snape, ale on dnes akosi nedokázal správne
uchopiť Harryho.
„Prepáčte,
ja...“ cítil ako mu líca horia, bol
zahanbený a rozochvený.
„Neviem,
prečo.. ja skrátka...“ hlesol Dan rozrušene.
„Si priveľmi
napätý, pokús sa trochu uvoľniť...“
Alan sa
naklonil bližšie k nemu a na chvíľu položil ruku na jeho plece.
„Skúsime to
ešte raz, dobre...“
„Áno,“ súhlasil
potichu, úplne pohltený jeho blízkosťou.
Alan pomaly
odtiahol ruku, odstúpil od neho a zbehli to ešte raz od začiatku.
Tentoraz to už
bolo omnoho lepšie, aspoň Daniel si to myslel, pretože ani raz nezaváhal,
a keď sa k nemu Alan priblížil, napätie z neho konečne opadlo.
„Koncentrujte
sa, Potter...“ sykol Snape.
Alan sa počas
toho, ako to vyslovil dostal bližšie, než bolo pôvodne v pláne
a zrejme si to ani len neuvedomil.
Daniel sa však akosi inštinktívne pohol, práve vo chvíli, keď sa Alan nakláňal nad ním a pod vplyvom tej
blízkosti ho pobozkal.
Trvalo to len
krátko.
Bol to len
letmý dotyk.
Mužove oči
naňho šokovane hľadeli.
„Dan...“
„Je to len
improvizácia, nič viac... ja chcel by som vedieť, aké by to bolo, keby Snape...“
„Nemyslím si,
že...“ zaznel mu blízko ucha mužov hlas, tentoraz podobný tomu profesorovmu.
Nedbal na toto
mierne varovanie.
Objal ho aj
druhou rukou.
Privinul si ho
bližšie k sebe.
„Ale ja,
áno...“ začal repliku, ktorá v scenári nebola a do svojho ďalšieho bozku
vtisol viac istoty, viac túžby.
Zavrel oči
a plne sa odovzdal tomu pocitu.
Chcel vnímať
len jeho pery na svojich a na to ostatné zabudnúť.
Napätie bolo
preč, akoby mávnutím čarovného prútika, keď mu mužove pery váhavo vyšli
v ústrety.
Nežne prijímali
jeho prejav náklonnosti, až napokon prevzali kontrolu s odzbrojujúcou
nežnosťou.
Daniel cítil
pulzovanie slasti prechádzajúce celým jeho telom, keď si ho tie skúsené pery
pomaly podmaňovali.
Prijímal ich
láskavú starostlivosť a vychutnával si tesnú blízkosť mužovho tela pri
svojom.
Pootvoril pery,
aby dovolil jeho jazyku, aby prenikol do jeho úst.
Privinul si ho
k sebe tesnejšie.
Prudko dýchal
a telom mu prechádzalo príjemné vzrušenie, keď ho náhle opustili tie
skúsené pery, nesúhlasne zamumlal a pritiahol si ho späť k sebe.
Počiatočná
nežnosť sa pomaly stávala zdrvujúcou vášňou.
Pevne ho objal
kolenami a celé jeho telo bolo pritisnuté k stolu.
Tlmene zalapal
po dychu, keď opäť pocítil chlad plynúci z ich rozdelenia.
Alan naňho ešte
chvíľu hľadel, napoly prísne, napoly neveriacky. Daniel mal v úmysle niečo
povedať, no nenachádzal slov, prudko dýchal a neprial si nič iné než to,
aby ho Alan ešte nejaký čas pritískal k tomu stolu.
Od nutnosti
čokoľvek vysvetľovať ho však vyslobodili rýchle kroky.
„Pán Rickman,
Daniel, scéna je už pripravená, budeme pokračovať v natáčaní,“ oznámil im
asistent.
Dan prikývol
a Alan stihol dodať : „Už bol najvyšší čas.“
