pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: po korektúre
hodnotenie
Pre Mononoke, weras.
Hľadel na rozmazanú tvár
plávajúcu na hladine.
Odkiaľ
si sa tu vzal? Pozri, to je...
Hlas zmĺkol a ozvalo sa
prudké trhnutie.
Spomienka bola neúplná
a kontaminovaná. Zlepená v spleti emócii a plná intenzívnej
bolesti.
Na hlbšie skúmanie takéhoto
komplikovaného materiálu dnes večer nemal už dosť síl.
Bolo už dosť neskoro a po
náročnom dni priam túžil po spánku.
Okrem toho Severus cítil, že je
pozorovaný, kedysi bolo súčasťou jeho práce si takéto veci všímať a ani
teraz sa nezbavil všetkých svojich zvykov.
Pozorovali ho zvedavé zelené oči.
A práve teraz nechcel, aby
sa Harry videl tie spomienky, zajtra pod jeho dozorom možno, ale nebola na to
vhodná chvíľa.
Potreboval vytvoriť verziu bez
toho emocionálneho podtlaku, aby jej štúdium bolo jednoduchšie.
Spomienka nebola oddelená od
citovej oblasti a Fénixov strach a bolesť bolo to posledné, čo práve
teraz chcel poskytnúť svojmu milencovi.
On sám bol z nich unavený.
A v jeho mysli sa skôr v súvislosti s nimi vynorilo viac
otázok než odpovedí.
Preto sa nesnažil Pottera vyviesť
z omylu a nechával ho v tom, že si nevšimol jeho prítomnosť.
Očakával od neho podobnú reakciu.
Potter sa zjavne obával toho, že by mohol len tak
odísť, bez rozlúčky a bez toho, aby naňho vôbec pozrel. Nechcel nič ponechať
na náhodu, pretože aj keď ho nechával samého, v podstate sa dalo povedať,
že nebol sám, Dumbledora Harry nepochybne poslal do jedného z portrétov na
tejto strane steny a Severus videl, ako sa občas mihol v ráme.
O tomto sa mienil neskôr
s riaditeľom poriadne pozhovárať a dať mu jasne najavo, že si neželá,
aby do istých záležitostí zasahoval.
Práve teraz sa však rozhodol túto
jeho aktivitu ignorovať.
Slabá bolesť hlavy, bola len
miernym naznačením toho, čo by ho čakalo, keby sa s ním práve teraz pustil
do siahodlhého rozhovoru.
Radšej všetko uzavrel tak, aby
mohol pohodlne pokračovať počas nasledujúceho dňa a zamieril rovno do
svojej spálne.
Skontroloval ochranné kúzla
a ubezpečil sa o tom, že všetky bezpečnostné opatrenia fungujú tak,
ako majú.
Nevynechal ani izby detí, nechcel
nič nechať na náhodu, no vyzeralo to tak, že ten výlet a následné udalosti
aj na nich zapôsobili, pretože všetci traja pokojne spali.
A ich otec sa mu zatiaľ
neukázal, no Severus vedel, že je stále na blízku.
Potter za ním oficiálne prišiel,
práve keď vliezol do postele odetý do svojej povestnej košele.
„Neošetril si si tie
škrabance...“ poznamenal Harry znepokojene.
„To skutočne nič nie je...“
namietol Severus, ale aj tak neprotestoval proti tomu, aby sa o toto malé
nedopatrenie Potter postaral.
Skutočne už aj naňho istý
spôsobom pôsobil, lebo keď si uvedomil jeho prítomnosť, zabudol na to, že vôbec
nejaké škrabance utŕžil.
Potterovo ošetrovanie bolo ako
jemné láskanie, dotýkal sa jeho tváre a rúk takým odzbrojujúcim spôsobom, že
ani on voči tomu nedokázal byť úplne chladný.
Prijal aj jeho bozky, ktoré ani
nebolo nutné nijako zvlášť komentovať.
„Mal si ma zavolať, mohol som ti
s ním pomôcť...“
„Albus Severus bol rozrušený,
chcel som, aby si nejaký čas ostal s ním... A napokon si predsa
prišiel...“ pripomenul mu Severus.
„Ty si vedel, že tam som?“
„Isteže, áno...“
Harry sa zatváril sklamane.
„Tuším som už zabudol, ako sa to
robí...“ narážal tým zjavne na svoj aurorský výcvik a na to, že bol
trénovaný aj na sledovanie.
„Myslím, že si skôr chcel byť
odhalený...“
Harry veľmi rád prijal toto
vysvetlenie.
„Som rád, že máš o mne takú
vysokú mienku...“
„Tak by som to nenazval, ale
pokojne si to interpretuj ako len chceš...“ poznamenal Severus o niečo
miernejším tónom.
To bolo všetko o čom dnes
plánoval hovoriť.
Pretože hneď ako sa jeho telo
dostalo do kontaktu s posteľou, nechcel nič viac než chvíľu pokoja.
Okrem úniku, ktorého sa Potter obával,
uvažoval aj nad omnoho horšou možnosťou. Pomalou a dosť nepríjemnou.
Skutočne sa istý čas pohrával
s myšlienkou, že by sa mohol opäť snažiť o to, aby ho Potter
znenávidel a sám vylúčil zo svojho života.
Keby bol zdravý, zrejme by
k tomu skutočne došlo. Bol dostatočne tvrdohlavý na to, aby dokázal niečo
také urobiť.
Práve teraz však nebolo vhodné
Pottera takýmto spôsobom dráždiť. Bolo viac než jasné, že stresové situácie
vôbec nezvláda dobre a nemienil ho zase vohnať do tej temnoty,
z ktorej tak ťažko unikol. Mal aj ďalšie dôvody, vďaka ktorým túto
separáciu nemienil praktikovať.
Nemal ani veľkú chuť ubližovať
osobe, ktorá ho svojím spôsobom milovala. Nestávalo sa často, že by niekto
takéto city prechovával k Severusovi Snapovi.
Nehovoriac o tom, že to bolo
v rozpore s ich dohodou, ktorú uznával, ako niečo čo mu prinieslo
potešenie a prospech, hoci práve teraz to tak nevyzeralo.
Harry sa k nemu okamžite
primkol, cítil ho pri sebe, tak blízko ako to len bolo možné.
Uvítal jeho telo pri svojom, aj napriek
tomu, že bolo trochu studené, no on si bol istý, že svojho milenca dokáže
postupne rozohriať. A aj keď nie hneď, tak neskôr určite.
„Dobrú noc, Harry...“ pošepol mu.
„Dobrú noc, Severus...“
Harry napravil prikrývku tak, aby
ani jednému z nich neprekážala a potom už len zhasol svetlo.
Skutočne to bola opäť jedna
z tých nocí, keď spal dobre, až do chvíle, keď začul krik a náhle sa zažalo
svetlo.
Uvedomil si, že to jeho sladké
bremeno, už nie je v posteli, ale na zemi vedľa nej.
Severus mu ponúkol svoju ruku
a stiahol ho k sebe späť do postele.
„Mal si zlý sen?“ zaujímal sa.
„Áno, ja...“ hlesol Harry.
„Prepáč, nechcel som ťa
zobudiť...“ zamumlal tichým hlasom.
Opäť ho pocítil pri sebe, no
tentoraz to bolo iné, zrýchlený dych, prudké chvenie a to, aké bolo jeho
telo napäté, to všetko dokopy svedčilo o tom, ako zle sa práve jeho
milenec cítil.
„Trasieš sa...“
„Severus, ja... musím vedieť, že
s tebou môžem počítať, že ty...“ hlesol skôr než stihol dokončiť ten
posledný pohyb.
„Snívalo sa mi, že si bol preč,
že si nás tu nechal a...“
„Neznepokojuj sa kvôli mne,
Harry...“ pošepol mu majster elixírov pokojným hlasom.
Jeho zelené oči však boli aj
naďalej plné strachu a obáv.
Opäť naňho hľadeli, akoby od neho závisel celý ich
osud.
„Sľúb mi, že neodídeš, že to
spolu vyriešime...“
Severus jednou rukou prešiel po
jeho vlasoch a tú druhú opäť neúprosne umiestnil na jeho chrbát.
„Neodídem,“ povedal pevným
hlasom.
Potter bol stále celý stuhnutý.
„Môžeš mi to sľúbiť?“
„Áno, sľubujem ti to...“ dostal to zo seba dosť ťažko, ale bolo
zjavné, že inak by si ani jeden z nich neoddýchol a čím dlhšie by
živil ten strach v Potterovom vnútri, tým by to bolo horšie.
Harryho zjavne zaplavila úľava,
a teraz už boli prepletení úplne.
Pobozkal majstra elixírov.
Nežne a láskyplne.
Severus mu odpovedal na jeho
bozky a objímal ho.
Starší muž privrel oči, nejaký
čas ho ešte hladil a láskal, no stále cítil napätie sálajúce z jeho
tela, ktoré si akosi nevedelo nájsť vhodnú pozíciu.
Jeho milenec sa napokon uvoľnil, a opäť
zaspal v Severusovom náručí.
Ráno už tradične cítil, že Potter
posteľ opustil skôr, a teraz keď sa k nemu vrátil, opäť mu ponúkol svoje
objatie.
Cítil sa zvláštne úplný.
Akoby časť z neho prežívala
niečo, čo ani on sám nedokázal popísať inak, než šťastie, na ktoré niekto ako
on nemal vôbec nárok.
„Chcem ťa... “ pošepol mu Potter.
„Mali by ste myslieť aj na iné
veci, pán Potter,“ upozornil ho chladne.
No nijako nenamietal proti
mužovým rukám, ktoré siahli pod prikrývku a pohrávali sa s tou jeho
košeľou.
„Vieš, že ju milujem, rád ti ju
vyzliekam a potom...“ pošepol mu zadychčane.
„A čo naši mladí? Ešte nevstali?“
krotil ho majster elixírov.
„Ešte nie... Máme čas...“ nedal
sa len tak ľahko vyviezť z miery Harry.
„A už som začaroval aj dvere...“
„Vskutku nepolepšiteľný...“
okomentoval jeho správanie Severus.
Harry klesol na svoju stranu
postele a pozval ho k sebe.
Neváhal.
Telo mladého muža ho prijalo.
Cítil ako uvoľnene reagovalo na
jeho stimulujúce láskanie.
Díval sa mu do očí.
Doprial mu čas, aby všetko prežíval
postupne a nenásilne.
To, ako sa s ním miloval,
bolo veľmi blízko jeho predstave o láske.
A jeho myseľ opäť mimovoľne
vyhľadala tú Harryho.
Nedokázal zabrániť tomu druhému
spojeniu.
Medzi nimi to prebehlo takmer
neriadene ako niečo úplne prirodzené.
Cítil to pri sebe, naplno
prijímal so všetkým, čo k nemu patrilo.
Hranica medzi nimi opäť padla.
A spoločná slasť ich oboch
zasiahla s prudkosťou, ktorá hlboko v ňom vyvolávala niečo, čo
nedokázal presne pomenovať.
No zároveň pocítil mrazivú
pripomienku toho, že veci už nie sú také, ako bolo predtým a že roky
a zranenia zanechávajú stopy. Aspoň to si pôvodne myslel, ale keď našiel
zdroj tej bolesti musel svoje pôvodné podozrenie našťastie prehodnotiť.
Prudká bolesť, ktorá sa rozšírila
po jeho tele, ho prinútila klesnúť späť na svoju stranu postele.
„Prepáč, ja...“ Potter sa k nemu okamžite naklonil.
„Neuvedomil som si, že by ti to
mohlo ublížiť ja...“
„Neublížilo mi to!“ okamžite ho zahriakol Severus. Jeho pery sa
stiahli do prísnej čiary, keď mu vysvetľoval.
„Moje telo len vyslalo istý
signál, aby som nezabúdal na to, že máš zjavne ešte stále talent na
dualmanciu...“
Uvedomil si, že sa nerozdelili,
aspoň nie v myšlienkach a že tú jeho bolesť cítil, aj jeho milenec.
A práve to potvrdzovalo jeho podozrenie, aj po ich oddelení a po
následnom rýchlom prebratí z opojenia, stále cítil jeho myseľ pri svojej.
„Dualmanciu?“ zopakoval Harry dosť neohrabane.
„Raz sme už o tom hovorili...“ upozornil
ho Snape dosť neľútostne.
„To je to slovo, ktoré si mi raz
povedal, pri hodine oklumencie... áno tuším, to bolo... Potter, tá vaša hlava
by sa hodila akurát na dualmanciu... alebo niečo podobné, ale nikdy si mi to
nevysvetlil...“ ohradil sa takmer dotknuto.
„Nie je to celkom presné, ale
v podstate máš pravdu...“
Áno, Severus si veľmi dobre
spomínal na to, ako vtedy kričal, ako zúril a urážal ho ešte viac než
zvyčajne. A potom napadol jeho myseľ omnoho tvrdšie než predtým. A zjavne
to spôsobilo, že teraz dostal tú starú bolesť, ktorú mu vtedy spôsobil späť,
ako pripomienku toho, čoho všetkého sa vtedy musel vzdať.
No ani tak nie preto, že by svojho
študenta nenávidel, ale to čo sa medzi nimi stalo, počas tej jednej hodiny
a čo si Harry neuvedomil, vďaka svojim značným obmedzeniam týkajúcim sa
myšlienkových vied, jednoducho vtedy musel niečím zakryť.
poznámka: dualmanciu budem ešte bližšie vysvetľovať, ale chcela by som urobiť bonus poviedku, teda ako darček na Vianoce, o tej hodine, o ktorej práve teraz hovoril Snape... Mohol by to byť pekný bonus... pokiaľ by bol teda o taký "darček" záujem.