3. 10. 2014

Otcovská láska 21. kapitola








pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 
Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: po korektúre
hodnotenie






 Pre Mononoke, weras.



Hľadel na rozmazanú tvár plávajúcu na hladine.
Odkiaľ si sa tu vzal? Pozri, to je...
Hlas zmĺkol a ozvalo sa prudké trhnutie.
Spomienka bola neúplná a kontaminovaná. Zlepená v spleti emócii a plná intenzívnej bolesti.
Na hlbšie skúmanie takéhoto komplikovaného materiálu dnes večer nemal už dosť síl.
Bolo už dosť neskoro a po náročnom dni priam túžil po spánku.
Okrem toho Severus cítil, že je pozorovaný, kedysi bolo súčasťou jeho práce si takéto veci všímať a ani teraz sa nezbavil všetkých svojich zvykov.
Pozorovali ho zvedavé zelené oči.
A práve teraz nechcel, aby sa Harry videl tie spomienky, zajtra pod jeho dozorom možno, ale nebola na to vhodná chvíľa.
Potreboval vytvoriť verziu bez toho emocionálneho podtlaku, aby jej štúdium bolo jednoduchšie.
Spomienka nebola oddelená od citovej oblasti a Fénixov strach a bolesť bolo to posledné, čo práve teraz chcel poskytnúť svojmu milencovi.
On sám bol z nich unavený. A v jeho mysli sa skôr v súvislosti s nimi vynorilo viac otázok než odpovedí.
Preto sa nesnažil Pottera vyviesť z omylu a nechával ho v tom, že si nevšimol jeho prítomnosť.
Očakával od neho podobnú reakciu.
Potter  sa zjavne obával toho, že by mohol len tak odísť, bez rozlúčky a bez toho, aby naňho vôbec pozrel. Nechcel nič ponechať na náhodu, pretože aj keď ho nechával samého, v podstate sa dalo povedať, že nebol sám, Dumbledora Harry nepochybne poslal do jedného z portrétov na tejto strane steny a  Severus videl, ako sa občas mihol v ráme.
O tomto sa mienil neskôr s riaditeľom poriadne pozhovárať a dať mu jasne najavo, že si neželá, aby do istých záležitostí zasahoval.
Práve teraz sa však rozhodol túto jeho aktivitu ignorovať.
Slabá bolesť hlavy, bola len miernym naznačením toho, čo by ho čakalo, keby sa s ním práve teraz pustil do siahodlhého rozhovoru.  
Radšej všetko uzavrel tak, aby mohol pohodlne pokračovať počas nasledujúceho dňa a zamieril rovno do svojej spálne.
Skontroloval ochranné kúzla a ubezpečil sa o tom, že všetky bezpečnostné opatrenia fungujú tak, ako majú.
Nevynechal ani izby detí, nechcel nič nechať na náhodu, no vyzeralo to tak, že ten výlet a následné udalosti aj na nich zapôsobili, pretože všetci traja pokojne spali.
A ich otec sa mu zatiaľ neukázal, no Severus vedel, že je stále na blízku.
Potter za ním oficiálne prišiel, práve keď vliezol do postele odetý do svojej povestnej košele. 
„Neošetril si si tie škrabance...“ poznamenal Harry znepokojene.
„To skutočne nič nie je...“ namietol Severus, ale aj tak neprotestoval proti tomu, aby sa o toto malé nedopatrenie Potter postaral.
Skutočne už aj naňho istý spôsobom pôsobil, lebo keď si uvedomil jeho prítomnosť, zabudol na to, že vôbec nejaké škrabance utŕžil.
Potterovo ošetrovanie bolo ako jemné láskanie, dotýkal sa jeho tváre a rúk takým odzbrojujúcim spôsobom, že ani on voči tomu nedokázal byť úplne chladný.
Prijal aj jeho bozky, ktoré ani nebolo nutné nijako zvlášť komentovať.
„Mal si ma zavolať, mohol som ti s ním pomôcť...“
„Albus Severus bol rozrušený, chcel som, aby si nejaký čas ostal s ním... A napokon si predsa prišiel...“ pripomenul mu Severus.
„Ty si vedel, že tam som?“
„Isteže, áno...“
Harry sa zatváril sklamane.
„Tuším som už zabudol, ako sa to robí...“ narážal tým zjavne na svoj aurorský výcvik a na to, že bol trénovaný aj na sledovanie.
„Myslím, že si skôr chcel byť odhalený...“
Harry veľmi rád prijal toto vysvetlenie.
„Som rád, že máš o mne takú vysokú mienku...“
„Tak by som to nenazval, ale pokojne si to interpretuj ako len chceš...“ poznamenal Severus o niečo miernejším tónom.
To bolo všetko o čom dnes plánoval hovoriť.
Pretože hneď ako sa jeho telo dostalo do kontaktu s posteľou, nechcel nič viac než chvíľu pokoja.
Okrem úniku, ktorého sa Potter obával, uvažoval aj nad omnoho horšou možnosťou. Pomalou a dosť nepríjemnou.
Skutočne sa istý čas pohrával s myšlienkou, že by sa mohol opäť snažiť o to, aby ho Potter znenávidel a sám vylúčil zo svojho života.
Keby bol zdravý, zrejme by k tomu skutočne došlo. Bol dostatočne tvrdohlavý na to, aby dokázal niečo také urobiť.
Práve teraz však nebolo vhodné Pottera takýmto spôsobom dráždiť. Bolo viac než jasné, že stresové situácie vôbec nezvláda dobre a nemienil ho zase vohnať do tej temnoty, z ktorej tak ťažko unikol. Mal aj ďalšie dôvody, vďaka ktorým túto separáciu nemienil praktikovať.
Nemal ani veľkú chuť ubližovať osobe, ktorá ho svojím spôsobom milovala. Nestávalo sa často, že by niekto takéto city prechovával k Severusovi Snapovi.
Nehovoriac o tom, že to bolo v rozpore s ich dohodou, ktorú uznával, ako niečo čo mu prinieslo potešenie a prospech, hoci práve teraz to tak nevyzeralo.
Harry sa k nemu okamžite primkol, cítil ho pri sebe, tak blízko ako to len bolo možné.
Uvítal jeho telo pri svojom, aj napriek tomu, že bolo trochu studené, no on si bol istý, že svojho milenca dokáže postupne rozohriať. A aj keď nie hneď, tak neskôr určite.
„Dobrú noc, Harry...“ pošepol mu.
„Dobrú noc, Severus...“
Harry napravil prikrývku tak, aby ani jednému z nich neprekážala a potom už len zhasol svetlo.
Skutočne to bola opäť jedna z tých nocí, keď spal dobre, až do chvíle, keď začul krik a náhle sa zažalo svetlo.
Uvedomil si, že to jeho sladké bremeno, už nie je v posteli, ale na zemi vedľa nej.
Severus mu ponúkol svoju ruku a stiahol ho k sebe späť do postele.
„Mal si zlý sen?“ zaujímal sa.
„Áno, ja...“ hlesol Harry.  
„Prepáč, nechcel som ťa zobudiť...“ zamumlal tichým hlasom.
Opäť ho pocítil pri sebe, no tentoraz to bolo iné, zrýchlený dych, prudké chvenie a to, aké bolo jeho telo napäté, to všetko dokopy svedčilo o tom, ako zle sa práve jeho milenec cítil.
„Trasieš sa...“ 
„Severus, ja... musím vedieť, že s tebou môžem počítať, že ty...“ hlesol skôr než stihol dokončiť ten posledný pohyb.
„Snívalo sa mi, že si bol preč, že si nás tu nechal a...“
„Neznepokojuj sa kvôli mne, Harry...“ pošepol mu majster elixírov pokojným hlasom.
Jeho zelené oči však boli aj naďalej plné strachu a obáv.
Opäť  naňho hľadeli, akoby od neho závisel celý ich osud.
„Sľúb mi, že neodídeš, že to spolu vyriešime...“
Severus jednou rukou prešiel po jeho vlasoch a tú druhú opäť neúprosne umiestnil na jeho chrbát.
„Neodídem,“ povedal pevným hlasom.
Potter bol stále celý stuhnutý.
„Môžeš mi to sľúbiť?“
 „Áno, sľubujem ti to...“  dostal to zo seba dosť ťažko, ale bolo zjavné, že inak by si ani jeden z nich neoddýchol a čím dlhšie by živil ten strach v Potterovom vnútri, tým by to bolo horšie.
Harryho zjavne zaplavila úľava, a teraz už boli prepletení úplne.
Pobozkal majstra elixírov.
Nežne a láskyplne.
Severus mu odpovedal na jeho bozky a objímal ho.
Starší muž privrel oči, nejaký čas ho ešte hladil a láskal, no stále cítil napätie sálajúce z jeho tela, ktoré si akosi nevedelo nájsť vhodnú pozíciu.
Jeho milenec sa napokon uvoľnil, a opäť zaspal v  Severusovom náručí.
Ráno už tradične cítil, že Potter posteľ opustil skôr, a teraz keď sa  k nemu vrátil, opäť mu ponúkol svoje objatie.
Cítil sa zvláštne úplný.
Akoby časť z neho prežívala niečo, čo ani on sám nedokázal popísať inak, než šťastie, na ktoré niekto ako on nemal vôbec nárok.
„Chcem ťa... “ pošepol mu Potter.
„Mali by ste myslieť aj na iné veci, pán Potter,“ upozornil ho chladne.
No nijako nenamietal proti mužovým rukám, ktoré siahli pod prikrývku a pohrávali sa s tou jeho košeľou.
„Vieš, že ju milujem, rád ti ju vyzliekam a potom...“ pošepol mu zadychčane.
„A čo naši mladí? Ešte nevstali?“ krotil ho majster elixírov.
„Ešte nie... Máme čas...“ nedal sa len tak ľahko vyviezť z miery Harry.
„A už som začaroval aj dvere...“
„Vskutku nepolepšiteľný...“ okomentoval jeho správanie Severus.
Harry klesol na svoju stranu postele a pozval ho k sebe.
Neváhal.
Telo mladého muža ho prijalo.
Cítil ako uvoľnene reagovalo na jeho stimulujúce láskanie.
Díval sa mu do očí.
Doprial mu čas, aby všetko prežíval postupne a nenásilne.
To, ako sa s ním miloval, bolo veľmi blízko jeho predstave o láske.
A jeho myseľ opäť mimovoľne vyhľadala tú Harryho.
Nedokázal zabrániť tomu druhému spojeniu.
Medzi nimi to prebehlo takmer neriadene ako niečo úplne prirodzené.
Cítil to pri sebe, naplno prijímal so všetkým, čo k nemu patrilo.
Hranica medzi nimi opäť padla.
A spoločná slasť ich oboch zasiahla s prudkosťou, ktorá hlboko v ňom vyvolávala niečo, čo nedokázal presne pomenovať.
No zároveň pocítil mrazivú pripomienku toho, že veci už nie sú také, ako bolo predtým a že roky a zranenia zanechávajú stopy. Aspoň to si pôvodne myslel, ale keď našiel zdroj tej bolesti musel svoje pôvodné podozrenie našťastie prehodnotiť.
Prudká bolesť, ktorá sa rozšírila po jeho tele, ho prinútila klesnúť späť na svoju stranu postele.
„Prepáč, ja...“  Potter sa k nemu okamžite naklonil.
„Neuvedomil som si, že by ti to mohlo ublížiť ja...“
„Neublížilo mi to!“  okamžite ho zahriakol Severus. Jeho pery sa stiahli do prísnej čiary, keď mu vysvetľoval.
„Moje telo len vyslalo istý signál, aby som nezabúdal na to, že máš zjavne ešte stále talent na dualmanciu...“
Uvedomil si, že sa nerozdelili, aspoň nie v myšlienkach a že tú jeho bolesť cítil, aj jeho milenec. A práve to potvrdzovalo jeho podozrenie, aj po ich oddelení a po následnom rýchlom prebratí z opojenia, stále cítil jeho myseľ pri svojej.
 „Dualmanciu?“ zopakoval Harry dosť neohrabane.
 „Raz sme už o tom hovorili...“ upozornil ho Snape dosť neľútostne.
„To je to slovo, ktoré si mi raz povedal, pri hodine oklumencie... áno tuším, to bolo... Potter, tá vaša hlava by sa hodila akurát na dualmanciu... alebo niečo podobné, ale nikdy si mi to nevysvetlil...“ ohradil sa takmer dotknuto.
„Nie je to celkom presné, ale v podstate máš pravdu...“
Áno, Severus si veľmi dobre spomínal na to, ako vtedy kričal, ako zúril a urážal ho ešte viac než zvyčajne. A potom napadol jeho myseľ omnoho tvrdšie než predtým. A zjavne to spôsobilo, že teraz dostal tú starú bolesť, ktorú mu vtedy spôsobil späť, ako pripomienku toho, čoho všetkého sa vtedy musel vzdať.
No ani tak nie preto, že by svojho študenta nenávidel, ale to čo sa medzi nimi stalo, počas tej jednej hodiny a čo si Harry neuvedomil, vďaka svojim značným obmedzeniam týkajúcim sa myšlienkových vied, jednoducho vtedy musel niečím zakryť.

poznámka: dualmanciu budem ešte bližšie vysvetľovať, ale chcela by som urobiť bonus poviedku, teda ako darček na Vianoce, o tej hodine, o ktorej práve teraz hovoril Snape... Mohol by to byť pekný bonus... pokiaľ by bol teda o taký "darček" záujem.