pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: po korektúre
hodnotenie
Pre Mononoke, weras a Profesor.
„Nikdy som nezisťoval, čo to
presne znamená...“ zamumlal Harry zahanbene.
A tak trochu ospravedlňujúco
sa k nemu pritúlil.
Severus to prijal ako prejav jeho
náklonnosti a jeho úprimnosť mu vôbec neprekážala.
Možno to tak bolo lepšie, lebo
isté veci, ktoré by sa mohol o dualmancii dozvedieť, by ho v tej dobe
nepochybne znepokojili.
On sám sa skôr spoliehal na to,
že si o tom nič nevyhľadá, už len preto, ako pohŕdavo sa vtedy vyjadril.
Bolo to však až príliš ťažké,
pretože vtedy nenávidel tú predstavu, že by to mal byť práve on, koho myseľ by
mohla takto reagovať na tú Potterovu.
načne sa mu uľavilo, keď sa tých
hodín s ním zbavil, pretože to začínalo presahovať isté hranice, ktoré vtedy
nemienil prekročiť.
A len nedávno skutočne
pochopil, že ani z jeho strany nie je záujem o Pottera tak celkom
nevinný.
Chcel mu pomôcť, samozrejme mu
záležalo na tom, aby sa vyliečil, ale ich zblíženie zasiahlo aj jeho, aj keď sa
tomu bránil a odmietal to.
No čím viac bojoval, tým ťažšie
bolo odolávať tomu.
Pretože to bolo veľmi jednoduché,
zabudnúť na akékoľvek zábrany a naplno sa oddať tomu vzťahu.
„Chcel som sa spýtať, Hermiony, ale akosi sme
sa k tomu nedostali...“ dodal ešte Harry,
čím Severusa priviedol späť do prítomnosti a prinútil ho opustiť svoje
úvahy, spojené s tým, čo by mal práve teraz urobiť, keďže mu bolo jasné,
že v tomto štádiu, už Pottera nenechá odísť ani keby to on sám chcel.
Majster elixírov dosiaľ mlčal,
lebo skúmal ich spojenie, jemne a takmer bez toho, aby si Potter vôbec
uvedomoval, čo sa s ním deje, si to celé ešte raz overoval. Bolo to tam,
aj po takej dlhej dobe, aj po toľkej nenávisti.
Žasol nad tým, že je niečo také
možné, že iná ľudská bytosť je ochotná s ním zdieľať niečo podobné,
a aj keď si ešte neuvedomuje, čo všetko to znamená, je to niečo veľmi
vzácne a možno už viac ani len nebude mať príležitosť sa ho takýmto
spôsobom dotknúť.
No keďže nechcel, aby si Harry
jeho mlčanie vysvetlil inak, radšej mu poskytol odpoveď, ktorá bola preňho vhodná.
„Pochybujem o tom, že práve
ona by poznala odpoveď na túto otázku... A keby aj nepochybne by ste
narazili na oficiálne informácie, ktoré by vás dokonale zmiatli a mňa
dostali do nepríjemnej situácie...“
Severus nenápadne opustil jeho
myseľ a prerušil dualmačný kontakt, pomaly a opatrne, aby nespôsobil
svojmu partnerovi žiadnu ujmu.
Zatiaľ to bol rovnaký náznak ako
počas tej hodiny, keď sa to všetko snažil navždy vytlačiť zo svojej mysle.
Teraz však už nemal dôvod skrývať
potešenie, ktoré sa ho zmocnilo, keď si uvedomil, že táto záležitosť akosi
pretrvala a čakala, len na to, aby sa opäť mohla kdesi hlboko v nich
prebudiť.
Severus sa zatváril viac než
spokojne a bol ochotný pokračovať tam, kde pred rokmi prestali.
A tentoraz už bez akýchkoľvek výčitiek.
„Ale ty mi to všetko pekne
vysvetlíš, však?“ opýtal sa ho Harry.
Bolo viac než jasné, že aj vo
svojom milencovi vzbudil zvedavosť.
Potter sa pritom tváril, akoby mu
jeho starší milenec ponúkol nejakú obzvlášť príjemnú odmenu.
A dôveroval mu.
Dalo by sa povedať, že na úrovni,
ktorá bola pre Severusa rovnako ako všetko čo súviselo s jeho citmi
k nemu, zdrojom mierneho znepokojenia.
„Budem sa snažiť ti to vysvetliť
aj názorne ukázať, ak budeš súhlasiť...“ povedal mu jeho starší milenec celkom pokojne.
Čakal na otázky, na ubezpečenie,
či to nebude bolestivé a nepríjemné ako oklumencia.
No ten mladý muž povedal len:
„Áno, budem, Severus...“
„Nebojíš sa, že sa vo mne sklameš?
Povedzme, že moje výukové metódy nie sú práve najpríjemnejšie.“
„Nie, nemám z toho strach. Skôr
sa obávam, že ja sklamem teba. Medzi
nami to už nebude také ako v škole, pretože teraz sme spolu... “
„Potter, to predsa nie je
odpoveď, ktorá...“ napomenul ho prísne.
Mladíkove pery na jeho hrudi,
akoby boli odpoveďou proti všetkým námietkam.
„Páči sa mi, keď so mnou takto
hovoríš, len pokračuj...“ zamumlal spokojne a zasypával ho ďalšími nežnými
bozkami.
Dotýkal sa jeho tela, tak láskavo
bez akéhokoľvek náznaku pohŕdania.
Severus tlmene sykol, keď jeho pery objali jeho
pravú bradavku a začali ju jemne sať.
„Potter...“ hlesol opäť podobne
prísnym hlasom, no keď pocítil ako jeho milenec začal rukou jemne láskať tú
druhú.
Bolo skutočne ťažké sa naňho
mračiť, keď cítil jeho pery a jazyk na svojej pokožke.
Úplne zabudol na tú
predchádzajúcu bolesť, lebo celé jeho telo priam ožilo pod jeho dotykmi.
Ani sa nenazdal a Potter
opäť sedel na ňom.
Len sa maznali.
Nežnosti, objatia a všetko,
čo im bolo príjemné, sa stali súčasťou dnešného rána.
Aj on pokračoval v jemnom
láskaní Potterovho tela.
Myseľ nechával odpočívať, pretože
chcel, aby nabudúce, keď budú začínať s týmito novými vecami už obaja
vedeli presne do čoho pôjdu a potreboval aj súhlas svojho spoločníka, aby
si bol istý, že skutočne bude ochotný
zdieľať s ním aj intimitu takéhoto druhu.
„Kedy začneme?“ opýtal sa ho
Harry priam dychtivo.
„Myslím, že už sme aj začali, ale
máme ešte isté neodkladné povinnosti, na ktoré nesmieme zabúdať...“ pripomenul
mu.
„Áno, máš pravdu... ale ja ešte chcem, aby sme ostali tu...“
„Harry!“ napomenul ho mierne.
„Nie, ešte nie... ešte ma
trochu...“
Severus pocítil ruky na svojom
chrbte.
Potter sa k nemu aj naďalej
ukážkovo tisol a on ho napodiv nedokázal pustiť.
„Tak dobre, ako chceš... ale
nedúfaj, že mi unikneš, ak raz začneme... tak...“ Severus nenápadne vsúval do
svojho hlasu ľahké naznačenie toho, čo bude nasledovať, ako ho bude aj naďalej
objímať.
***
Ukázalo sa, že jeden člen rodiny
Mafloyovcov, predsa len ako tak vyviazol z toho útoku na sídlo.
Bol ním malý Scorpius, ktorého
jeho matka ukryla do jednej z tajných chodieb a pracovníci
ministerstva ho objavili až v neskorých hodinách. Zatiaľ im toho veľa
nepovedal, prevažne mlčal a dosť dlho aj plakal. Aspoň podľa toho, v akom
stave boli jeho oči.
Severusa však poznal
a trochu sa upokojil, keď ho priviedli k nemu.
Svetlovlasý chlapček však nesmelo postával na začiatku jedálne.
Prišli asi polhodinu potom, ako
vstali, no keďže na sebe nemali aurorské habity, Potter reagoval omnoho
prívetivejšie než zvyčajne, čo však nič nezmenilo na tom, že podstúpili
množstvo bezpečnostných opatrení, kým im bolo viac dovolené k nim
pristúpiť.
„Scorpius, poď si pokojne sadnúť
k stolu...“ vyzval ho Severus.
Chlapček tak trochu nedôverčivo
kývol a napokon zaujal miesto, vedľa Potterovcov, ktorí si ho zvedavo
obzerali.
„Ja som Lily a toto sú moji
bratia... James a Albus Severus...“ predstavila ich všetkých Lily, ktorá
sa ako prvá pokúsila prelomiť ľady.
Scorpius opäť prikývol,
a tak trochu rozrušene spočinul pohľadom na Harrym, ktorý sa naňho usmial.
Dnes prial žiarlil šťastím, keďže ráno si užil časť z toho, čo sa mu
Severus rozhodol ponúknuť. Severus bol tiež vďaka tomu plný síl. K teórii
sa zatiaľ nedostali, no nepochyboval o tom, že časť z toho, čo by mu
chcel vysvetliť, už jeho mladý milenec intuitívne pochopil. A to ostatné
mohli doladiť neskôr. Práve teraz však sústredil väčšinu svoje pozornosti na malého Malfoya.
„Dáš si čaj?“ opýtal sa ho Harry.
Chlapec pohľadom opäť prešiel po
Severusovi, akoby si od neho žiadal súhlas, či sa vôbec s nimi môže
rozprávať.
„Potterovcov sa nemusíš obávať,
Scorpius, pokojne s nimi hovor, tak ako so mnou...“
Svetlovlasý chlapček pozrel
najprv na Harryho.
„Ďakujem. Dám si trochu čaju.“
Harry mu opatrne nalial čaj do
jeho hrnčeka.
Scorpius vrhol rýchly pohľad aj
na deti.
„Ahojte...“
To jediné slovo prelomilo medzi
nimi ľady a potom sa už deti spolu rozprávali, takmer akoby bol Scorpius ich
kamarátom, ktorý k nim prišiel na návštevu.
Bolo na ňom vidieť, že mu to
veľmi pomohlo.
Jeho postoj už nebol až taký
strnulý a trochu sa pod ich vplyvom aj najedol.
***
Félixova spomienka
Bolesť.
Trhanie
v ňom.
Hrozivé.
Krv
a bolesť.
Stará
bolesť.
Opäť
otvorená.
Chcel
domov.
Chcel
k nemu.
On
vylieči.
On
nemá rád, ale vylieči.
Akési
napohľad obyčajné dievča v krátkom tričku a džínsoch videl pred
sebou.
Skláňalo
sa nad ním.
Videl
ju len veľmi rozmazane, lebo ho drvila kliatba.
Dievča
bez mágie.
A ono
ho videlo.
Ono
ho tam našlo.
Nepríjemnosti.
Musí
preč.
Mávol
krídlami, ale nevládal.
Nemohol.
Bolelo.
„Odkiaľ
si sa tu vzal?“
Vystrela
k nemu ruku.
A dotkla
sa ho.
Bolesť.
Vydal
zo seba drsný škrekot, aby sa ho nedotýkala.
Zlá
mágia v ňom.
Mohla
ublížiť jej.
Mohla
zabiť.
Odtiahla
sa, zrejme zo strachu, že na ňu zaútočí.
„Pozri, to je...“
Otočila
sa kamsi dozadu.
„Kde
si, kam si šla, len sa pozri na ... a vy kto ste? Hej, čo je to za plášť
a tak...“
Niekto
stál za ňou, ale Félix na tú osobu dobre nevidel.
Pretože
bol drvený bolesťou a chladom a akási kliatba, ktorá spočívala na ňom,
bola len čírou a nekonečnou bolesťou.
Chvel
sa.
A potom to uvidel.
Tá
osoba, dievča napadla.
A ono
spadlo na zem neďaleko neho.
Ale
nie po záblesku zeleného svetla.
Omračujúce
neverbálne zaklínadlo.
Tipoval.
Niekto
ho zdvihol.
Mal
rukavice.
Z dračej
kože
Asi.
Akási
postava v čiernom plášti.
Nevidel
nič, cítil len pevné zovretie a bolesť.
A počul:
„Je mi ľúto, ty s tým nemáš nič spoločné...“
Skreslený
hlas.
Nedá
sa rozoznať, či muž či žena.
Len
bolesť.
A ďalšia
bolesť.
Nekonečná
a pohlcujúca.
Strach.
Drvenie.
Strach.
Drvenie
kliatby.
Zovretie
temnej mágie.
Bolesť.
Odňatie
kliatby.
Vyhodenie.
Voľné
nadýchnutie a roztiahnutie krídel.
Takmer
pád, ale napokon odlet.
Prudký.
Bolesť.
Neprirodzený
náklon.
Takmer
pád.
Strach.
Opätovné
nabratie výšky.
A pohľad
zhora na tú osobu.
Bola
preč.
Dievča
tiež.
Únik.
„Takto vyzerá spomienka po
dočistení...“ okomentoval to Severus.
Harry sa oňho oprel.
Chvíľu prudko dýchal.
„Je to nepríjemné... také iné...“
„Ja som ťa varoval, nie je to
rovnaké, ako ponoriť sa do myšlienok iného človeka...“
Zozadu Pottera objal
a dovolil mu, aby sa ho držal.
Lebo ten rýchly sled obrazov
a zvukov, to bolo niečo, na čo nebol zvyknutý, no bol dostatočne
tvrdohlavý na to, aby chcel tú spomienku vidieť.
„Ani ty by si sa tým nemal ešte
tak veľmi zaťažovať. Spomeň si na to, čo povedal Pye, keď sa tu dnes
zastavil...“
Severus práve teraz nechcel
myslieť na toho liečiteľa a na kontrolu, ktorú vykonal.
„Som v poriadku...“ hlesol
nespokojne.
„To áno, ale mal by si na seba
dávať pozor. Povedal síce, že už môžeš pracovať, ale to neznamená, že ti
dovolím, aby si celý deň presedel len nad spomienkami...“ ďalej naňho naliehal
Harry.
„Je to ťažké sa šetriť,
v niektorých chvíľach takmer až nemožné... A toto je skutočne
dôležité... Ten neznámy čarodejník alebo čarodejnica, kým nezistíme,
o koho ide, nebudem pokojný...“ nemal v úmysle nič zanedbať.
„Ale niečo mi tam nesedí, vyzerá to dobre, ale
mám taký pocit, akoby tam... Nechcem, aby si s tou spomienkou dlho
pracoval, neviem, skrátka sa mi na nej niečo nezdá...“ naďalej sa tomu bránil
Harry.
Severus v tomto prípade
zdieľal jeho pocity. Napohľad to skutočne nevyzeralo až tak vážne, ale niečo na
tej spomienke bolo.
A on to veľmi príznačne
pomenoval kontamináciou, ale s takýmito vecami už pracoval a nebolo
to nič, kvôli čomu by sa mal znepokojovať.
Potter sa s týmto názorom
však očividne nestotožňoval.
„Bolo by dobré, keby si naznačil svojmu šéfovi, aby sa poobzeral po tom dievčati.
Ona by nám možno mohla poskytnúť viac informácií,“ požiadal ho majster elixírov
napokon.
Harry prikývol a jemne
opustil jeho objatie.
„Zariadim to.“
poznámka: o dualmancii sa zatiaľ vyjadrujem len veľmi zbežne, lebo chcem, aby viac podrobností bolo v tej jednorázovke...
A pokiaľ ste ešte náhodou nevideli, tak prikladám aj sem obrázok