10. 10. 2014

Otcovská láska 22. kapitola









pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 
Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: po korektúre
hodnotenie






 Pre Mononoke, weras a Profesor.



„Nikdy som nezisťoval, čo to presne znamená...“ zamumlal Harry zahanbene.
A tak trochu ospravedlňujúco sa k nemu pritúlil.
Severus to prijal ako prejav jeho náklonnosti a jeho úprimnosť mu vôbec neprekážala. 
Možno to tak bolo lepšie, lebo isté veci, ktoré by sa mohol o dualmancii dozvedieť, by ho v tej dobe nepochybne znepokojili.
On sám sa skôr spoliehal na to, že si o tom nič nevyhľadá, už len preto, ako pohŕdavo sa vtedy vyjadril.
Bolo to však až príliš ťažké, pretože vtedy nenávidel tú predstavu, že by to mal byť práve on, koho myseľ by mohla takto reagovať na tú Potterovu.
načne sa mu uľavilo, keď sa tých hodín s ním zbavil, pretože to začínalo presahovať isté hranice, ktoré vtedy nemienil prekročiť.
A len nedávno skutočne pochopil, že ani z jeho strany nie je záujem o Pottera tak celkom nevinný.
Chcel mu pomôcť, samozrejme mu záležalo na tom, aby sa vyliečil, ale ich zblíženie zasiahlo aj jeho, aj keď sa tomu bránil a odmietal to.
No čím viac bojoval, tým ťažšie bolo odolávať tomu.
Pretože to bolo veľmi jednoduché, zabudnúť na akékoľvek zábrany a naplno sa oddať tomu vzťahu.
 „Chcel som sa spýtať, Hermiony, ale akosi sme sa k tomu nedostali...“  dodal ešte Harry, čím Severusa priviedol späť do prítomnosti a prinútil ho opustiť svoje úvahy, spojené s tým, čo by mal práve teraz urobiť, keďže mu bolo jasné, že v tomto štádiu, už Pottera nenechá odísť ani keby to on sám chcel.
Majster elixírov dosiaľ mlčal, lebo skúmal ich spojenie, jemne a takmer bez toho, aby si Potter vôbec uvedomoval, čo sa s ním deje, si to celé ešte raz overoval. Bolo to tam, aj po takej dlhej dobe, aj po toľkej nenávisti.
Žasol nad tým, že je niečo také možné, že iná ľudská bytosť je ochotná s ním zdieľať niečo podobné, a aj keď si ešte neuvedomuje, čo všetko to znamená, je to niečo veľmi vzácne a možno už viac ani len nebude mať príležitosť sa ho takýmto spôsobom dotknúť.
No keďže nechcel, aby si Harry jeho mlčanie vysvetlil inak, radšej mu poskytol odpoveď, ktorá bola preňho vhodná.
„Pochybujem o tom, že práve ona by poznala odpoveď na túto otázku... A keby aj nepochybne by ste narazili na oficiálne informácie, ktoré by vás dokonale zmiatli a mňa dostali do nepríjemnej situácie...“
Severus nenápadne opustil jeho myseľ a prerušil dualmačný kontakt, pomaly a opatrne, aby nespôsobil svojmu partnerovi žiadnu ujmu.
Zatiaľ to bol rovnaký náznak ako počas tej hodiny, keď sa to všetko snažil navždy vytlačiť zo svojej mysle.
Teraz však už nemal dôvod skrývať potešenie, ktoré sa ho zmocnilo, keď si uvedomil, že táto záležitosť akosi pretrvala a čakala, len na to, aby sa opäť mohla kdesi hlboko v nich prebudiť.
Severus sa zatváril viac než spokojne a bol ochotný pokračovať tam, kde pred rokmi prestali. A tentoraz už bez akýchkoľvek výčitiek.  
„Ale ty mi to všetko pekne vysvetlíš, však?“ opýtal sa ho Harry.
Bolo viac než jasné, že aj vo svojom milencovi vzbudil zvedavosť.
Potter sa pritom tváril, akoby mu jeho starší milenec ponúkol nejakú obzvlášť príjemnú odmenu.
A dôveroval mu.
Dalo by sa povedať, že na úrovni, ktorá bola pre Severusa rovnako ako všetko čo súviselo s jeho citmi k nemu, zdrojom mierneho znepokojenia.
„Budem sa snažiť ti to vysvetliť aj názorne ukázať, ak budeš súhlasiť...“ povedal mu  jeho starší milenec celkom pokojne.
Čakal na otázky, na ubezpečenie, či to nebude bolestivé a nepríjemné ako oklumencia.
No ten mladý muž povedal len: „Áno, budem, Severus...“
„Nebojíš sa, že sa vo mne sklameš? Povedzme, že moje výukové metódy nie sú práve najpríjemnejšie.“
„Nie, nemám z toho strach. Skôr sa obávam, že ja sklamem teba.  Medzi nami to už nebude také ako v škole, pretože teraz sme spolu... “
„Potter, to predsa nie je odpoveď, ktorá...“ napomenul ho prísne.
Mladíkove pery na jeho hrudi, akoby boli odpoveďou proti všetkým námietkam.
„Páči sa mi, keď so mnou takto hovoríš, len pokračuj...“ zamumlal spokojne a zasypával ho ďalšími nežnými bozkami.
Dotýkal sa jeho tela, tak láskavo bez akéhokoľvek náznaku pohŕdania.
 Severus tlmene sykol, keď jeho pery objali jeho pravú bradavku a začali ju jemne sať.
„Potter...“ hlesol opäť podobne prísnym hlasom, no keď pocítil ako jeho milenec začal rukou jemne láskať tú druhú.
Bolo skutočne ťažké sa naňho mračiť, keď cítil jeho pery a jazyk na svojej pokožke.
Úplne zabudol na tú predchádzajúcu bolesť, lebo celé jeho telo priam ožilo pod jeho dotykmi.
Ani sa nenazdal a Potter opäť sedel na ňom.
Len sa maznali.
Nežnosti, objatia a všetko, čo im bolo príjemné, sa stali súčasťou dnešného rána.
Aj on pokračoval v jemnom láskaní Potterovho tela.
Myseľ nechával odpočívať, pretože chcel, aby nabudúce, keď budú začínať s týmito novými vecami už obaja vedeli presne do čoho pôjdu a potreboval aj súhlas svojho spoločníka, aby si bol istý, že skutočne bude ochotný  zdieľať s ním aj intimitu takéhoto druhu.
„Kedy začneme?“ opýtal sa ho Harry priam dychtivo.
„Myslím, že už sme aj začali, ale máme ešte isté neodkladné povinnosti, na ktoré nesmieme zabúdať...“ pripomenul mu.
„Áno, máš pravdu...  ale ja ešte chcem, aby sme ostali tu...“
„Harry!“ napomenul ho mierne.
„Nie, ešte nie... ešte ma trochu...“
Severus pocítil ruky na svojom chrbte.
Potter sa k nemu aj naďalej ukážkovo tisol a on ho napodiv nedokázal pustiť.
„Tak dobre, ako chceš... ale nedúfaj, že mi unikneš, ak raz začneme... tak...“ Severus nenápadne vsúval do svojho hlasu ľahké naznačenie toho, čo bude nasledovať, ako ho bude aj naďalej objímať.

***
Ukázalo sa, že jeden člen rodiny Mafloyovcov, predsa len ako tak vyviazol z toho útoku na sídlo.
Bol ním malý Scorpius, ktorého jeho matka ukryla do jednej z tajných chodieb a pracovníci ministerstva ho objavili až v neskorých hodinách. Zatiaľ im toho veľa nepovedal, prevažne mlčal a dosť dlho aj plakal. Aspoň podľa toho, v akom stave boli jeho oči.
Severusa však poznal a trochu sa upokojil, keď ho priviedli k nemu.
Svetlovlasý chlapček  však nesmelo postával na začiatku jedálne.
Prišli asi polhodinu potom, ako vstali, no keďže na sebe nemali aurorské habity, Potter reagoval omnoho prívetivejšie než zvyčajne, čo však nič nezmenilo na tom, že podstúpili množstvo bezpečnostných opatrení, kým im bolo viac dovolené k nim pristúpiť.
„Scorpius, poď si pokojne sadnúť k stolu...“ vyzval ho Severus.
Chlapček tak trochu nedôverčivo kývol a napokon zaujal miesto, vedľa Potterovcov, ktorí si ho zvedavo obzerali.
„Ja som Lily a toto sú moji bratia... James a Albus Severus...“ predstavila ich všetkých Lily, ktorá sa ako prvá pokúsila prelomiť ľady.
Scorpius opäť prikývol, a tak trochu rozrušene spočinul pohľadom na Harrym, ktorý sa naňho usmial. Dnes prial žiarlil šťastím, keďže ráno si užil časť z toho, čo sa mu Severus rozhodol ponúknuť. Severus bol tiež vďaka tomu plný síl. K teórii sa zatiaľ nedostali, no nepochyboval o tom, že časť z toho, čo by mu chcel vysvetliť, už jeho mladý milenec intuitívne pochopil. A to ostatné mohli doladiť neskôr. Práve teraz však sústredil väčšinu svoje pozornosti na  malého Malfoya.
„Dáš si čaj?“ opýtal sa ho Harry.
Chlapec pohľadom opäť prešiel po Severusovi, akoby si od neho žiadal súhlas, či sa vôbec s nimi môže rozprávať.
„Potterovcov sa nemusíš obávať, Scorpius, pokojne s nimi hovor, tak ako so mnou...“
Svetlovlasý chlapček pozrel najprv na Harryho.
„Ďakujem. Dám si trochu čaju.“
Harry mu opatrne nalial čaj do jeho hrnčeka.
Scorpius vrhol rýchly pohľad aj na deti.
„Ahojte...“
To jediné slovo prelomilo medzi nimi ľady a potom sa už deti spolu rozprávali, takmer akoby bol Scorpius ich kamarátom, ktorý k nim prišiel na návštevu.
Bolo na ňom vidieť, že mu to veľmi pomohlo.
Jeho postoj už nebol až taký strnulý a trochu sa pod ich vplyvom aj najedol.
***
Félixova spomienka
Bolesť.
Trhanie v ňom.
Hrozivé.
Krv a bolesť.
Stará bolesť.
Opäť otvorená.  
Chcel domov.
Chcel k nemu.
On vylieči.
On nemá rád, ale vylieči.
Akési napohľad obyčajné dievča v krátkom tričku a džínsoch videl pred sebou. 
Skláňalo sa nad ním.
Videl ju len veľmi rozmazane, lebo ho drvila kliatba.
Dievča bez mágie.
A ono ho videlo.
Ono ho tam našlo.
Nepríjemnosti.
Musí preč.
Mávol krídlami, ale nevládal.
Nemohol.
Bolelo.  
„Odkiaľ si sa tu vzal?“
Vystrela k nemu ruku.
A dotkla sa ho.
Bolesť.
Vydal zo seba drsný škrekot, aby sa ho nedotýkala.
Zlá mágia v ňom.
Mohla ublížiť jej.
Mohla zabiť.
Odtiahla sa, zrejme zo strachu, že na ňu zaútočí.
 „Pozri, to je...“
Otočila sa kamsi dozadu.
„Kde si, kam si šla, len sa pozri na ... a vy kto ste? Hej, čo je to za plášť a tak...“
Niekto stál za ňou, ale Félix na tú osobu dobre nevidel.
Pretože bol drvený bolesťou a chladom a akási kliatba, ktorá spočívala na ňom, bola len čírou a nekonečnou bolesťou.
Chvel sa.
 A potom to uvidel.
Tá osoba, dievča napadla.
A ono spadlo na zem neďaleko neho.
Ale nie po záblesku zeleného svetla.
Omračujúce neverbálne zaklínadlo.
Tipoval.
Niekto ho zdvihol.
Mal rukavice.
Z dračej kože
Asi.
Akási postava v čiernom plášti.
Nevidel nič, cítil len pevné zovretie a bolesť.
A počul: „Je mi ľúto, ty s tým nemáš nič spoločné...“
Skreslený hlas.
Nedá sa rozoznať, či muž či žena.
Len bolesť.
A ďalšia bolesť.
Nekonečná a pohlcujúca.
Strach.
Drvenie.
Strach.
Drvenie kliatby.
Zovretie temnej mágie.
Bolesť.
Odňatie kliatby.
Vyhodenie.
Voľné nadýchnutie a roztiahnutie krídel.
Takmer pád, ale napokon odlet.
Prudký.
Bolesť.
Neprirodzený náklon.
Takmer pád.
Strach.
Opätovné nabratie výšky.
A pohľad zhora na tú osobu.
Bola preč.
Dievča tiež.
Únik.
„Takto vyzerá spomienka po dočistení...“ okomentoval to Severus.
Harry sa oňho oprel.
Chvíľu prudko dýchal.
„Je to nepríjemné... také iné...“
„Ja som ťa varoval, nie je to rovnaké, ako ponoriť sa do myšlienok  iného človeka...“
Zozadu Pottera objal a dovolil mu, aby sa ho držal.
Lebo ten rýchly sled obrazov a zvukov, to bolo niečo, na čo nebol zvyknutý, no bol dostatočne tvrdohlavý na to, aby chcel tú spomienku vidieť.
„Ani ty by si sa tým nemal ešte tak veľmi zaťažovať. Spomeň si na to, čo povedal Pye, keď sa tu dnes zastavil...“
Severus práve teraz nechcel myslieť na toho liečiteľa a na kontrolu, ktorú vykonal.
„Som v poriadku...“ hlesol nespokojne.
„To áno, ale mal by si na seba dávať pozor. Povedal síce, že už môžeš pracovať, ale to neznamená, že ti dovolím, aby si celý deň presedel len nad spomienkami...“ ďalej naňho naliehal Harry.
„Je to ťažké sa šetriť, v niektorých chvíľach takmer až nemožné... A toto je skutočne dôležité... Ten neznámy čarodejník alebo čarodejnica, kým nezistíme, o koho ide, nebudem pokojný...“ nemal v úmysle nič zanedbať.
 „Ale niečo mi tam nesedí, vyzerá to dobre, ale mám taký pocit, akoby tam... Nechcem, aby si s tou spomienkou dlho pracoval, neviem, skrátka sa mi na nej niečo nezdá...“ naďalej sa tomu bránil Harry.
Severus v tomto prípade zdieľal jeho pocity. Napohľad to skutočne nevyzeralo až tak vážne, ale niečo na tej spomienke bolo.
A on to veľmi príznačne pomenoval kontamináciou, ale s takýmito vecami už pracoval a nebolo to nič, kvôli čomu by sa mal znepokojovať.
Potter sa s týmto názorom však očividne nestotožňoval.
 „Bolo by dobré, keby si naznačil svojmu šéfovi, aby sa poobzeral po tom dievčati. Ona by nám možno mohla poskytnúť viac informácií,“ požiadal ho majster elixírov napokon.
Harry prikývol a jemne opustil jeho objatie.
„Zariadim to.“


poznámka: o dualmancii sa zatiaľ vyjadrujem len veľmi zbežne, lebo chcem, aby viac podrobností bolo v tej jednorázovke... 
A pokiaľ ste ešte náhodou nevideli, tak prikladám aj sem obrázok