Otcovská láska 24. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: korektúra urobená.

hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 poznámka: začiatok tejto kapitoly nadväzuje na istú vec, ktorá bude v poviedke Dualmancia, ktorá sa objaví až o týždeň, takže presné podrobnosti toho, o čom hovoria zistíte až o týždeň. Skrátka to teraz tak vychádza, ale radšej to dávam sem, aby som na to nezabudla, lebo potom by mi mohla vzniknúť dejová chyba, keby som na to zas zabudla. 

Na budúci piatok, teda bude dávka Dualmancie,  súčasná OL, bude až potom ten ďalší týždeň. 

Keďže Dualmancia sa môže považovať za bonusovú "kapitolu" k OL. 
Pomaly začínam rozmýšľať nad knižným obalom pre OL :)  teda, na e-book. 

                                                          Pre Mononoke, profesor, weras.

„Spomenul som si na isté veci, ktoré sa odohrali v núdzovej miestnosti...“  povedal mu Harry.

Severus Snape sa zamračil.

„Nahnevalo ťa to?“ 

Očakával, že po otvorení dualmancie to raz musí prísť.

Možno práve preto bolo dobré, že súhlasil s tým, aby si urobili pohodlie a dovolil Potterovi natiahnuť na zem jeho rezervný matrac, ktorý používal pri práci na určitých elixíroch.

Obaja boli na ňom práve spokojne uvelebení a on mal možnosť ho pobozkať na odhalené rameno.

„Musím priznať, že na začiatku, áno...“  pripustil Potter.

Severus počas tohto týždňa zachytil pár pohľadov, ktoré tomu nasvedčovali, preto bol rád, že Harry zvolil úprimnú odpoveď.

„Ale myslím, že vzhľadom na okolnosti, si to vyriešil uspokojivo, vtedy by som nebol ochotný to prijať...“

Majster elixírov opatrne nadvihol prikrývku vyššie.

Chcel Pottera udržať v teple a v pohodlí, už len preto, že bolo príjemné takto spolu oddychovať.

A užívať si chvíľu pokoja.

„Snažil som sa,“ vyhlásil jednoducho, presunul jednu ruku tak, aby ho mohol objať a Potter sa ochotne posunul tak, aby mohol ostať v jeho náručí.

„Sľúb mi, že vždy, keď tu ostaneš na noc, budem môcť ísť s tebou...“

„Neviem, či ti to môžem sľúbiť, ak to dopustím, zrejme toho veľa neurobím...“

Pocítil ako sa Potter v jeho náručí opäť otočil a tentoraz tak, aby sa mohol naňho dívať.

„Môžem ťa ubezpečiť o tom, že viem byť veľmi disciplinovaný, keď sa mi chce...“ 

„Samého ma prekvapuje, že s tým musím súhlasiť...“

Severus pocítil ako sa ich telá spokojne preplietli a  Harryho ruka sa dotkla jeho vlasov.

Opäť neboli v najlepšom stave, dosť dlho pracoval a tomu zodpovedalo aj to, aké boli na dotyk mastné.

Pottera to však očividne netrápilo.

Pretože ich žalostný stav nijako nekomentoval, povedal len: „Páči sa mi s tebou pracovať... Je to zvláštne, niečo také povedať, predtým ma to desilo, ale teraz... skrátka ... keď chceš skutočne niekoho učiť, nie si až taký zlý učiteľ...“

Severus nevedel, či by to mal brať ako kompliment alebo urážku, no vzhľadom na Potterovu fascináciu jeho osobou si zvolil tú príjemnejšiu možnosť.

„Dávajte si pozor na jazyk, pán Potter...“ neodpustil si okoreniť ich vzťah a prihovoriť sa mu tým starým spôsobom, aby si nemyslel, že hádal vyšiel z cviku.

„Dám, pán profesor, už len preto, aby som vás mohol aj naďalej bozkávať, tak ako pred chvíľou...“

Harry sa skutočne úprimne bavil.

Dalo by sa povedať, že to bol jeden z tých mála okamihov, keď vyzeral uvoľnene a šťastne.

A Severus mu dovolil, aby použil svoj jazyk na účely, ktoré on sám považoval za mimoriadne príjemné. Musel priznať, že si takisto vychutnáva ten ich nezáväzný rozhovor.

A taktiež aj všetko, čo z ich mierneho prekárania vyplynulo.

Potterove pery, nežne skúmajúce tie jeho, boli presne tým, čo práve teraz potreboval.

Cítil sa pri ňom prekvapivo dobre a prial si, aby mohlo v podobnom duchu pokračovať aj naďalej.

A bolo mu takmer ľúto, keď museli toto svoje útočisko opustiť, no prišiel čas večere a vedel, že deti nemôžu nechať dlho len pod dozorom portrétu.

No nevyzeralo to, že by deti dosiaľ prevrátili dom, keďže všetko bolo na svojich miestach a James, dokonca prebral ich večeru.

Prešli na dištančný systém, kvôli tomu, že práve teraz žili tak trochu v ohrození, preto na nich jedlo už čakalo v jedálni a príjemne to tam rozvoniavalo.

***

„Prečo sa to naladilo samo?“ opýtal sa Scorpius.

„To je Potterova hliadka, vy ju doma nemáte prednastavenú?“  začudovane sa opýtal Albus Severus.

„Nie, nemáme...“  smutne vyhlásil Scorpius.

„To nevadí, tak si ju vypočuješ s nami...“ ubezpečovala ho Lily.

Severus však nezdieľal jej nadšenie.

Táto núdzová stanica, ešte stále fungovala, za tie roky však nadobudla tak trochu iný význam, bolo to takpovediac niečo ako muklovská siréna. Dala o sebe vedieť vždy, keď sa v čarodejníckom svete dialo niečo nebezpečné, a zvyčajne aj skôr než padlo oficiálne vyhlásenie od ministerstva.

Boli obdobia, keď  nebola aktívna vôbec, hlavne po vojne sa na istý čas odmlčala, ale postupne bola opäť obnovená. Temná strana prijala porážku, no neznamenalo to, že všetky bytosti sa utiahli do ústrania ani to, že čarodejnícky svet bol odteraz bezchybnou záhradou bez akéhokoľvek náznaku nebezpečenstva.  Na čo prirodzene reagovala aj Potterova hladka a jej prítomnosť v čarodejníckom svete znamenala koniec eufórie radosti spôsobenej pádom Temného pána. A návrat k bežnému životu, ktorého súčasťou boli aj nepríjemné udalosti, o ktorých bolo nutné čarodejníkov a čarodejnice pravidelne informovať. Potterova hliadka si túto povinnosť svedomito plnila.

Ozvala sa nová zvučka, tak trochu príliš hlasná na Severusov vkus.

Nech to bolo akokoľvek, znamenalo to, že sa opäť niečo deje.

„Musíme upozorniť čarodejnícku verejnosť, aj keď isté vplyvy sú proti tomu, že dementori dnes napoludnie opustili svoje posty... A definitívne pretrhli akékoľvek spojenie s ministerstvom... Podľa našich najnovších informácií sa pridali k Čarodejníkovi s temným znamením. Nastal aj pohyb v podsvetí, veľmi nepríjemný, preto dôrazne varujeme pred pobytom v temných uličkách a upozorňujeme obyvateľstvo, že nás čakajú chladnejšie rána...“

Po tomto vyhlásení deti tak trochu zbledli, no naviac asi Scorpius.

„Boli tam... hlesol potichu... cítil som, že tam boli...“ objal sa oboma rukami a začal sa nespokojne kolísať.

Harry vstal a pristúpil k nemu.

„Zlí čarodejníci?“ opýtal sa ho pokojným hlasom.

„Bolo ich veľa, boli takí diví, takí, neupravení a áno, boli tam aj oni, aj dementori, ale neprešli na pozemok, ostali tam stáť...“ šepol Scorpius.

„Ale videl som ich... videl som ich, keď mama donútila vojsť do tej chodby...“

Deti si vymenili znepokojivé pohľady.

Bolo to po prvý raz, čo im povedal o niečom, čo sa stalo v ich dome.

Severus poznal dôvod, prečo dementori neprešli do domu, zjavne pôsobilo jedno z tých starých ochranných kúzel, ktoré im vtom bránilo.

Svojho času poradil Luciusovi, aby sa nezriekal starej mágie, ktorá bola možno na prvý pohľad nepohodlná a spôsobovala isté deformácie, v niektorých izbách, ale zároveň to bol spoľahlivý spôsob, ako dom ochrániť pred neželanými  návštevami.

„Ani tí ostatní sa nemali dostať dnu bez pozvania... mali ste tam také kúzla po starom otcovi...“

Scorpius smutne pokrútil hlavou.

„Otec niektoré z nich nechal odstrániť, vraj kazili veci v dome, a tak... a boli nepríjemné... keď si chcel niekoho cudzieho pozvať...“

Severus tušil, že práve Draco by sa mohol dopustiť takej nerozvážnosti. Zrejme sa obával toho, že by jeho žena zistila, aké návštevy si do domu vodí, možno časti z nich kúzlo zabránilo vstúpiť.

Naposledy, keď s ním hovoril, sa dosť na tieto veci sťažoval, a zrejme sa mu to teraz stalo osudným.

„Ale sem neprídu, však? Neprídu už...“

Schúlil sa do Harryho objatia.

Už si naňho stihol zvyknúť a zvyčajne mu dovolil, aby ho utešil, aj keď častejšie chodil za Severusom.

Majster elixírov si všimol, ako sa všetky pohľady detí pozvoľna upreli naňho.

A dokonca ani James nepôsobil tak arogantne ako zvyčajne.

„Nebudú môcť, však?“  hlesol takmer nehlučne.

No zjavne dosť kontroloval svoj hlas, keďže ako starší brat sa snažil pôsobiť odvážnejšie.

„Nie, nepriblížia sa k nášmu domu.“

Severus bol vďačný za to, že vynaložil úsilie aj na to, aby sa ich nové ochranné zaklínadlá týkali aj takéhoto druhu ohrozenia.

A zároveň im pripomenul minimalistickú mágiu, ktorú všetci dostali.

„A obaja ovládame aj kúzlo patronus...“  dodal Harry.  A povedal im aj na čo sa takýto magický ochranca používa.

„Áno, to je pravda, tvoj je jeleň, však?“ opýtala sa otca Lily.

Harry prikývol.

„A tvoj?“ obrátil sa Albus Severus k svojmu krstnému otcovi.

Severus pozrel na Harryho a dal mu najavo, čo touto svojou poznámkou spôsobil.

„Laň,“ povedal Severus jednoducho, aj keď dosť nerád to priznával, lebo niektorí ľudia mali s tým určitý problém.

Hlavne istí členovia rádu, pred ktorými to svojho času musel odhaliť, kvôli posielaniu správ.

Niektorí z nich si mysleli, že si kvôli tomu môžu z neho uťahovať.

Čo však okamžite zarazil, už v zárodku a nikdy viac si nikto nedovolil, sa voči nemu takto vyjadrovať.

Na Lily to však očividne urobilo dojem.

„Môžeme ju vidieť, prosím... mohli by sme...“

Severus si ju premeral tak trochu prísnejším pohľadom.

„Nevidím dôvod, prečo by sa tu dnes mala ukázať.“

„Aj ja by som ju chcel vidieť,“ ozval sa aj Scorpius, ktorého tiež táto zdanlivo nepodstatná informácia zaujala.

Dokonca natoľko, že sa prestal chvieť.

„A ja tiež,“ pridal sa aj James.

„Chcel by som vidieť, ako to kúzlo vyzerá...“ pridal sa k nim aj Al. 

Severus opäť pozrel na Harryho, bol to on, kto s touto témou začal, mal by mu teraz pomôcť sa z nej dostať.

„Tak dobre, dáme nejaké veci preč, urobíme miesto na chodbe a ukážeme vám to... teda, nemôžem rozhodovať za Severusa, ale uvidíte aspoň toho jeleňa... A zároveň zložíme aj tú oddeľovaciu stenu, budeme mať na chodbe, aspoň viac miesta... Ak teda, dovolíš, Severus...“ jeho milenec naňho hľadel s nádejou, ktorú mu nedokázal vziať.

„Tak dobre,  odstránime oddeľovaciu stenu, bude jeleň a možno aj laň...“

Lily sa naňho usmiala.

„Tak by to malo byť, jeleň a laň by mali kráčať spolu...“

Severus to radšej nekomentoval, rozhodol sa podporiť Pottera, ktorý zjavne chcel deťom ukázať, že majú situáciu pod kontrolou.

Presunuli sa na spojovaciu chodbu. Pred oddeľovaciu stenu, ktorá po ich príchode veľmi skoro prestala existovať, lebo sa jej spoločne zbavili, samozrejme až po vykonaní istých bezpečnostných opatrení, dom sa tomu pomerne rýchlo prispôsobil.

Chodba sa tým značne predĺžila, obaja si našli vhodné miesta.

„Expecto patronum...“ zaznelo z Potterovej strany.

A Severus takisto vyslovil zaklínadlo, jeho laň sa pridala k jeleňovi. Jeho šťastnou spomienkou bolo nedávne milovanie s Potterom.

A odozva na seba nenechala dlho čakať.

Bolo zvláštne ju po dlhom čase vidieť, jej hlava sa na chvíľu otočila k nemu, akoby bol starým priateľom, ktorý jej ešte stál za pozdrav.

Potom elegantne zdvihla hlavu a pridala sa k jeleňovi.

Chvíľu jeden druhého skúmali.

Takmer sa až dotýkali a napokon bok po boku prebehli chodbou.

Zanechávali za sebou jasné svetlo.

Deti sa tvárili spokojne, keď ich videli miznúť.

Časť z toho napätia, ktoré do ich života vniesli najnovšie správy, sa vytratila spolu s nimi.

„Aj môj bude taký pekný?“ opýtala sa Lily.

„To neviem, ale môj bude určite najväčší...“ vážne vyhlásil James.

Scorpius sa držal tak trochu v úzadí, ale aj on pôsobil už omnoho pokojnejšie.

„Nakresli mi ho a ja ti poviem, či sa k tebe bude hodiť, a čo ti Albus, akého by si chcel ty?“  opýtala sa brata Lily.

„Neviem, niečo menšie, možno... srnec?“ povedal Albus Severus prvú vec, ktorá mu napadla.

„Srnec, to by si bol ako ich dieťa... to sedí...“  podpichol ho James.

„Nezačínaj, teraz sme už predsa všetci ich deti, to vidí predsa každý...“ vrátil mu to Albus Severus.

Severus však nemal čas o týchto pripomienkach dlho uvažovať, keďže pocítil ako k nemu Scorpius pomaly pristúpil.

„Ja... chcel by som vám darovať celú spomienku... o tej noci, keď prišli... mne nebude chýbať, vy ju budete potrebovať... Chcel by som aspoň dnes zaspávať bez nej...“