názov:
Rivals
paralelná poviedka k poviedke Ghosts
(poviedka Ghosts už začala vychádzať)
varovanie: trojka pár: Kim Min Suk/Jung Kyoung-Ho/ Hyun Sang Hee
poznámka: Kim je z doramy shut up flower boy band
Kyoung-Ho (tam nehrá)
obsah: Stredoškolák Kim Min Suk sa nedokáže len tak ľahko vyrovnať so smrťou svojho najlepšieho kamaráta. Od chvíle ako sa dozvie, že šlo o vraždu, a je z nej podozrivý Jung Kyoung Ho popredný člen Yakuzy, nedokáže nájsť pokoj, stáva sa milencom tohto muža, aby sa k nemu dostal bližšie a zistil pravdu, no zároveň sa zaplieta aj do komplikovaného vzťahu so svojím spolužiakom...
paralelná poviedka k poviedke Ghosts
(poviedka Ghosts už začala vychádzať)
varovanie: trojka pár: Kim Min Suk/Jung Kyoung-Ho/ Hyun Sang Hee
poznámka: Kim je z doramy shut up flower boy band
Kyoung-Ho (tam nehrá)
obsah: Stredoškolák Kim Min Suk sa nedokáže len tak ľahko vyrovnať so smrťou svojho najlepšieho kamaráta. Od chvíle ako sa dozvie, že šlo o vraždu, a je z nej podozrivý Jung Kyoung Ho popredný člen Yakuzy, nedokáže nájsť pokoj, stáva sa milencom tohto muža, aby sa k nemu dostal bližšie a zistil pravdu, no zároveň sa zaplieta aj do komplikovaného vzťahu so svojím spolužiakom...
poznámka:
venovanie udeľujem postupne každému komentujúcemu...
hodnotenie
Pre Ell, Lilith.
„Ostanete dnes so
mnou... prosím, ostaňte...“ žiadal ich rozrušene.
Nevedel si predstaviť,
že by mal tento večer tráviť sám bez ich prítomnosti.
„Samozrejme, nikam
nepôjdeme...“ ubezpečoval ho Kyoung-Ho.
A aj Sang Hee mu
rovnako ako on dával najavo svoju podporu a lásku.
„Ja... potrebujem si
ísť oddýchnuť... môžeme ísť do mojej izby... prosím?“ požiadal ich Min Suk.
„Áno, samozrejme...“
Sang Hee mu ochotne
pomohol vstať a spolu s ich starším milencom ho odprevadili do izby.
Vzal si svoje lieky,
tak ako to mal naplánované a šiel spať.
Nič iné totiž nedokázal
urobiť.
A oni ostali pri
ňom, cítil ich prítomnosť aj to, ako si k nemu obaja napokon ľahli
a naďalej ho objímali.
Cítil sa chránený
a v bezpečí.
A zaspával s pocitom,
že predsa len má rodinu, na ktorú sa môže spoľahnúť.
***
Trvalo mu tri dni, kým
si dokázal na tú myšlienku zvyknúť a musel vykonať aj jeden núdzový
telefonát svojej terapeutke.
Dosť často však plakal
a prepadal stavom silnej úzkosti. Občas aj takmer nekontrolovateľného hnevu,
no vždy bol niekto pri ňom, jeho milenci mu robili spoločnosť, snažili sa ho
zaujať činnosťami, ktoré by ho mohli zaujímať, postupne sa pod ich vplyvom
upokojoval a pripravoval sa na ten deň.
Pretože skutočne chcel
svojich rodičov odprevadiť na poslednej ceste. Aj keď nevedel, či to dokáže
zvládnuť tak, ako si to predsavzal, ale chcel sa o to aspoň pokúsiť.
Na štvrtý deň, keď sa
mala konať rozlúčka sa už cítil omnoho lepšie. Necítil otupenosť po liekoch až
do takej miery a dalo by sa povedať, že opäť dokázal stáť na nohách a rozumne
fungovať bez toho, aby ho prepadávali ďalšie úzkostné pocity.
Bol už kompletne
oblečený, už len hľadel do zrkadla, aby skontroloval či nemá niečo nakrivo
pozapínané.
„Si pripravený?“ opýtal
sa ho Kyoung-Ho.
„Neviem...“ hlesol po
pravde.
Hľadel na toho bledého
chlapca, ktorý v posledných dňoch jedol len silou vôle a spomínal na
to, ako už bol nad priepasťou no zrazu do nej opäť padal a nevedel, či to
dokáže zvládnuť.
Nechápal, prečo ho tak
veľmi bolela predstava, že sa to celé uzavrie. Čiastočne si to predsa aj želal,
chcel, aby odpočívali v pokoji a aby sa on mohol pohnúť ďalej.
Celý sa rozochvel, keď
na pleciach pocítil jeho ruky.
„Budeme stále pri tebe,
obaja...“ prisľúbil mu a objal ho pevnejšie.
Min Suk sa k nemu takmer
zúfalo pritisol.
V poslednom čase
jediné čo dokázal prijímať boli takéto dotyky. Takéto nevinné láskanie a prejavy
podpory.
Ale nič viac, akákoľvek
túžba v jeho tele bola akoby zastavená, akoby niekto zrazu všetko zrušil a on
opäť upadal do tmy, od ktorej ho delili len tie objatia, ktorými jeho partneri
našťastie nešetrili.
Sang Hee nazrel
dovnútra.
Bol bledý, no vyzeral
dobre ako mladý dedič svojho klanu.
Istá vznešenosť, ktorou
sa práve teraz vyznačoval sa nedala poprieť.
„Mali by sme už ísť...“
hlesol nervózne.
Pristúpil k nim a ponúkol
mu svoju ruku.
Min Suk ju mlčky prijal
a pevne stisol.
Opustili dom a autom
s ochrankou sa nechali odviezť na miesto
poslednej rozlúčky.
Min Suk stál vpredu,
hľadel na fotky svojich rodičov, na kvety, nebol schopný o nich hovoriť,
pretože cítil ako sa tam všetko v ňom uvoľnilo, akoby niekto otvoril
kohútik plný emócií a on na nich spomínal, na všetko to dobré, na všetky
krásne dni, aj na tie horšie.
Rozlúčil sa s nimi.
A zároveň aj so
svojím priateľom, dovolil im ísť, nechal minulosť za sebou, bola nedoriešená,
no on pochopil, že nemá dosť síl, aby bol tým kto odhalí celú pravdu, toho
privilégium prináležalo niekomu inému a neskôr sa sám presvedčil o tom,
že v danej chvíli to bolo to najlepšie čo mohol urobiť, aj keď ho vtedy
trápilo, že svoju úlohu nedokončil a nedokázal pokračovať v kamarátovej
hre.
Nemohol, lebo sa
obával, že ak by to urobil, stratil by tú jedinú rodinu, ktorá mu ešte ostala.
