pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: po korektúre
hodnotenie
poznámka: po dualmancii, tu máme ďalšiu aktualizáciu k "prítomnosti"
Pre weras, Profesor, Mononoke.
„Už prišli,“ nervózne skonštatoval Harry.
Snape ukončil prácu
v mysľomise, ktorá ho opäť stála jednu bezsennú noc, keďže spomienky jeho
malého zverenca neboli spoľahlivým zdrojom informácií.
Scorpius mu ich zveril, ale
vzhľadom na to, do akej miery bol traumatizovaný, to bola len zablokovaná zmes
hlasov, zvukov a rýchly sled obrazov, z ktorého sa toho nedalo veľmi
veľa vyčítať. Okrem toho bolo viac než zjavné, že chlapcova myseľ sa snažila
spomienku potlačiť čo najhlbšie a jeho vlastná mágia proti nej bojovala
natoľko intenzívne, že nebolo možné z nej niečo dostať bez hlbšieho
očistenia.
Preto musel urobiť kópiu,
s ktorou mohol ďalej pracovať, v prípade žeby došlo
k poškodeniam počas práce s nimi, čo bola vzhľadom na ich krehkosť,
dosť zložitá úloha. Kvôli nej spal v laboratóriu a Potter ostal
s ním, čo aspoň trochu zmiernilo frustráciu spojenú s týmto
mimoriadne pomalým procesom.
Podarilo sa mu dokončiť jej
analýzu, len nedávno a nemal ani čas pozrieť si tú Félixovu spomienku,
pretože potreboval mať nevyhnutnú prestávku, a tá ktorú mu poskytol Scorpius,
mala pochopiteľné vyššiu prioritu.
A toto popoludnie so sebou
prinieslo návštevu Weasleyovcov, ktorá nebola vopred ohlásená, no nepochybne ju
vyvolalo, doručenie konečného rozhodnutia týkajúca sa sťažnosti manžela bývalej
Grangerovej.
Severus očakával, že zamietavé
stanovisko, ktoré dostal, čiastočne spôsobené tým, že sa obaja držali
pripomienok Dumbledora a presvedčili ministerstvo, aby záležitosť
uzavrelo. Nepochybne k tomu prispel aj fakt, že Harry do istej miery spolupracoval
na prípade Čarodejníka s temným
znamením a zjavne nepovažovali za vhodné ho práve teraz dráždiť tým,
že by mu hrozili odobratím jeho detí. Severus musel uznať, že za daných
okolností bolo podobné vyhlásenie tým najlepším, čo mohlo ministerstvo vydať.
Bolo však jasné, že sa to
u Weasleyovcov nestretne s pozitívnym ohlasmi.
„Naozaj si želáš, aby som tam bol
s tebou?“ opýtal sa mladého muža tak trochu pochybovačne. Boli to predsa
jeho priatelia a aj keď medzi nimi nevládli práve tie najlepšie vzťahy,
aspoň čo sa týkalo pána Ronalda Weasleyho, nebol celkom presvedčený o tom,
že práve jeho prítomnosť mu bude slúžiť ku prospechu.
„Áno, chcem aby si bol ich hostiteľom spolu so mnou
ako môj partner...“
Severus pocítil na sebe účinok toho
slova.
Stal sa jeho partnerom.
Nebol už len milencom. Len jednou
z tých príležitostí, ktoré je prijateľné využiť.
Potter ho tak nazval, bola to
omnoho vyššia a vážnejšia kategória ako milenec, pretože to zahŕňalo už aj
spoločný život a znamenalo to, že prijal možnosť dlhodobého vzťahu medzi
nimi. Za daných okolností mu to neprekážalo.
On sám predsa priznal, že Pottera
miluje, čo iné by mal asi tak urobiť pravý Chrabromilčan po takomto vyhlásení,
určite nie predstierať, že sa VEĎ-VIETE-ČO VÔBEC nestalo a takticky zvažovať,
čo by mal urobiť ďalej, ale pomenovať veci pravými menami, ako to mal Potter vo
zvyku. Svojím spôsobom to už prijal.
„Tak dobre, ale neručím za to, ako
bude moja prítomnosť pôsobiť na pána Weasleyho...“ pristúpil k nemu
a dovolil si dotknúť sa Potterovho pleca.
Pričom druhou rukou nekompromisne
zablúdil na jeho chrbát, keďže si všimol, že zmienka o jeho niekdajšom
priateľovi v ňom vyvolala značnú mieru nepohodlia.
„Počítam s tým, že ho to
poriadne rozhodí...“ ubezpečoval ho
Harry.
Nechal sa láskať a tisol sa
k nemu.
Profesor elixírov sa už ani len
nepozastavil nad tým, že sa ho tak dôverne dotýka a nepripadalo mu už ani
také zvláštne, že ten muž tak rýchlo vyhľadal ochranu jeho objatia. Zvykol si
na to, že to tak bude, a že Potter si užíva kontakt s ním,
a nech je to akokoľvek zvláštne pre ostatných ľudí a niekedy aj
preňho, práve teraz si jednoducho
vychutnával blízkosť jeho tela a dovolil, aby ten pocit prenikol čo
najhlbšie, uchovával si ho v sebe, ako poklad, ktorého sa odmietal vzdať.
„Ale keď ma budeš takto držať, možno
sa k nim ani nedostaneme...“ usmial sa, keď už dlhší čas len tak stáli
v objatí.
No nejavil ani náznak toho, že by
si želal, aby ho okamžite pustil, skôr to vyzeralo tak, akoby sám seba
presviedčal, že by sa mali ísť konečne venovať hosťom. No stále sa mu do toho
akosi nechcelo.
Severus však vedel, že nech by to
bolo medzi nimi akokoľvek zaujímavé, nesmie ho pripraviť o možnosť
postaviť sa zoči-voči svetu, ktorý naňho čakal tam vonku. Nemohol si ho
privlastniť len pre seba, bolo dôležité, aby sa postavil svojim problémom
a vyjasnil si veci so svojimi priateľmi. Boli preňho ako jeho rodina, istý čas to boli jediné osoby, na ktoré sa
spoliehal a Severus si neprial, aby to všetko len tak zavrhol, dosť možné
bolo aj to, že sa len nechal ovplyvňovať tou nešťastnou Dumbledorovou teóriou
o druhej šanci.
Cítil však, že Harry potrebuje tú
vec uzavrieť a pohnúť sa ďalej. A toto bol jediný spôsob ako to dosiahnuť.
„Neobávajte sa, pán Potter, keď
príde ten správny čas, tak vás pustím...“
podpichol ho Severus mierne.
A vybral si práve ten moment,
keď cítil, že sa z neho vytratila tá počiatočná strnulosť a do tváre
sa mu pozvoľna vrátila lepšia farba.
Až potom opatrne povolil zovretie,
ale aj tak si predtým vyslúžil dva pomerne nežné bozky, ktorým sa ani len
nesnažil uniknúť.
Nebránil sa tomu, chcel to zažiť,
prial si prežívať to čo najdlhšie a nemusieť sa viac obzerať späť.
Spojenie medzi nimi bolo pevné a nehovoril len o dualmancii, ale aj
o tom, ako sa k sebe správali, čo jeden pre druhého predstavovali.
Pomaly a postupne sa pred ním
otváral nový svet spojený s niečím, v čo už ani len nedúfal.
A bol ochotný to prijať. Po prvý raz vykročil na cestu prijatia bez toho,
aby sa snažil potlačiť svoje pocity a brať ohľad na mienku iných ľudí.
Prijal Pottera so všetkým, čo
k nemu patrilo a už to nemohol a ani len nechcel vziať späť.
Ešte raz vrhol pohľad na
laboratórium, aby sa ubezpečil o tom, že je všetko starostlivo zabezpečené
a nič nedoplatí na jeho neprítomnosť. A potom už len čakal na to,
kedy sa jeho partner odhodlá čeliť ich návšteve.
Nemal v úmysle ho k tomu
nútiť, chcel, aby sám nabral odvahu.
Napokon obaja bok po boku zamierili
na chodbu a prešli cez miesto, kde sa predtým nachádzala bariéra, aspoň si
myslel, že to bolo tam, pretože teraz už bol dom natoľko prepojený, že sa to
nedalo ani tak celkom určiť, hlavne preto, že museli ešte pár vecí upraviť, čím
získali viac priestoru. A obaja si veľmi rýchlo zvykli na to, že sa ich
dom takto poprepájal.
Obývačka, ktorá bola teraz zväčšená
a nepochybne spoločná, už nebola len obývačkou Potterovcov, ale aj Snape
ju prijal za svoju a trávil v nej čas. Či už len čítaním, alebo tým,
že jednoducho sedel v kresle a robil spoločnosť svojmu milencovi.
Na jeho mieste, teraz sedela
Hermiona Weasleyová a jej manžel si zvolil druhé kreslo, tak trochu
menšie, ktoré zvyčajne bolo málo využívané.
Weasleyová svojmu manželovi práve
niečo dosť aktívne šepkala, no obaja zmĺkli, keď ich uvideli vstúpiť dovnútra
spoločne.
Po krátkych a dosť neistých
pozdravoch z ich strany, sa opäť prejavila netaktnosť Potterovho priateľa.
„A čo tu robí on? Mali by sme
predsa preberať rodinné záležitosti...“ ozval sa Ron Weasley.
Harry sa zhlboka nadýchol
a nekompromisne vyhlásil.
„Severus je môj partner, všetko čo
mi povieš, môže počuť aj on, ak sa ti to nepáči, tak mi je veľmi ľúto, no
nebudem mať vôbec záujem s tebou diskutovať...“
„Je to predsa Snape? Harry, snáď si
nemyslíš, že on je...“ pokračoval ďalej Weasley.
Severus nepotreboval počuť nič viac
na to, aby pochopil, čo tak veľmi jeho bývalého študenta vydesilo.
„Je to môj partner, Ron...“ oznámil mu Harry sebaisto, a keď profesor elixírov pocítil
ako sa natiahol po jeho ruke, dovolil mu, aby to urobil, aby sa dotkli, aj keď
vedel, že je to šialenstvo a bolo mu jasné, aký účinok to bude mať na jeho
priateľov. No nedokázal mu to odoprieť. Nie teraz, keď bolo viac než zjavné, že
presne takýto druh podpory mal na mysli, keď si prial prijať svojich priateľov
v jeho prítomnosti.
„Upokoj sa, Ron...“ sykla bývalá
a nepochybne rozumnejšia Grangerová.
„Prepáčte, ja som len... len ma to
dosť prekvapilo nič viac...“ dostal zo seba napokon, no stálo ho to dosť veľa
premáhania.
„Takže vy, profesor Snape, aj vy
priznávate, že vy dvaja spolu... to...“ vyjachtal zdrvene.
Severus naňho pozrel tými svojimi
čiernymi očami, prísne a chladne tak, ako mal vo zvyku a chystal sa
povedať niečo, čo jeho samého udivovalo možno rovnako viac než toho mladého
muža.
„Áno, sme spolu, pán Weasley, no
nemyslím si, že je potrebné sa k niečomu priznávať, nie je to predsa
žiadny zločin...“ Cítil ako mu rozrušenie spôsobilo zrýchlené pulzovanie srdca,
sám zo seba bol úprimne zdesený, že niečo také povedal práve on
v prítomnosti tých dvoch ľudí a svojho partnera. Láskavý pohľad tých
zelených očí, ktoré sa naňho upreli, ho však utvrdil v tom, že to bolo to
najlepšie čo mohol v danej chvíli urobiť.
„Možno nie, pokiaľ nie je pod
imperiusom alebo pod...“
„Nebuď smiešny, Ron, a ty
predsa vieš, že kliatbe imperius dokážem pomerne slušne odolávať...“
„Áno, to je fakt...“ zamumlal
ryšavý muž a tváril sa skutočne nešťastne.
V miestnosti na istý čas
zavládlo ťaživé ticho. Weasley sa očividne nezmohol na slovo a jeho
manželka naňho vrhala varovné pohľady.
A bola to práve ona, ktorá ako
prvá prerušila mlčanie.
„Harry, chcem, aby si vedel, že máš
moju plnú podporu... Som rada, že si nám to povedal a chcem, aby si vedel,
že so mnou môžeš kedykoľvek počítať...“
„Ďakujem, Hermiona.“
„A aj so mnou...“ opatrne vyhlásil
Ron.
„Vieš, ja v skutočnosti som sa
ti prišiel ospravedlniť, za tie problémy, ktoré som ti spôsobil mojou
sťažnosťou...“
Snape si ho pochybovačne
premeriaval, takýmto veciam nikdy neveril, no medzi Chrabromilčanmi možno mohlo
byť aj také spojenie, ktoré by ho možno mohlo zbaviť jeho zvyčajnej
podozrievavosti.
„Áno, je mi to jasné, tvoju
sťažnosť definitívne zamietli ako neopodstatnenú, tak si sem za mnou prišiel,
ubezpečiť sa, či náhodou...“
„Nie, Harry, tak to nie je... vieš,
ja... potom ako sa objavili tie prípady s Čarodejníkom s temným
znamením, som si uvedomil isté veci, viem, že na tom opäť pracuješ, že sa
o deti staráš opäť dobre aj to, že sa liečiš a už... skrátka...
uvedomil som si, že by som nemal do toho zasahovať a mal by som ti dať
šancu na to, aby si si usporiadal život, pre teba to predsa bolo tiež veľmi
ťažké, keď... sa stali tie veci, ale moja sestra, a to všetko... Ja
skrátka neviem, časť zo mňa sa skrátka nemôže s tými vecami vyrovnať...
Ale teraz si už na tom lepšie a ja... skrátka som ti prišiel navrhnúť, aby
sme to mu dali čas, už viac nebudem na ministerstvo naliehať a ty...
skrátka sa dáš do poriadku a verím, že časom sa to všetko akosi dá
dokopy... ja len... pre všetkých to bolo ťažké, nielen pre teba, a svoje
deti si skutočne istý čas zanedbával a ja... je to aj moja vina, že som sa
o tebe nezačal zaujímať, myslel som len na Ginny a na to, všetko...
Mal som ti pomôcť, ale nedokázal som to urobiť, lebo sa nemôžem zbaviť toho
pocitu, že ty a to všetko... že ona...“
Harry mierne zbledol.
Zmienka o manželke naňho
nemala práve ten najlepší účinok a Severus cítil ako silnejšie stisol jeho
ruku.
„Nebudeme o nej hovoriť, nie
teraz a nie tu, som rád, že si prišiel a tiež dúfam, že sa vzťahy
medzi nami zlepšia, ale čo sa týka jej smrti, nemám ti k tomu viac čo
povedať... veľmi ma to mrzí, Ron...“
Severus cítil ako Potter pustil
jeho ruku. Nepochybne prežíval krízu, lebo toto bola jedna z tých
citlivých oblastí a jeden zo spúšťačov všetkých tých nebezpečných stavov,
do ktorých sa dostával.
„Si ako Lupin! Si presne ako
on...“
To bola zrejme tá posledná kvapka,
pretože o istom vlkolakovi sa toho v poslednom čase povrávalo viac
než dosť.
A bola to jedna z tých
vecí, ktoré Pottera znepokojovali a často sa o nich zhovárali na jeho
terapiách, ktoré napokon neabsolvoval s celou skupinou, ale len so
Severusom.
Dohodol sa tak s nemocnicou,
keďže nemal v úmysle svoje osobné problémy riešiť pred neznámymi ľuďmi,
vzhľadom na to, že každý z čarodejníckej komunity ho poznal a mimo
nej nesmel hovoriť natoľko voľne o svojich starostiach.
Nechcel však ani to, aby sa o všetkom
čo povie, začalo hneď písať, preto si zvolil túto formu a aj Pye usúdil,
že je to dosť neštandardná požiadavka, no zároveň si uvedomoval, všetky riziká
vyplývajúce z tejto formy terapie.
To, že jeho priateľ vytiahol túto
záležitosť ho znepokojilo natoľko, až Severus usúdil, že prišiel čas zasiahnuť.
„Pán Weasley, ovládajte sa...“
dôrazne ho upozornil profesor elixírov a dával jasne najavo svoju
podráždenosť a neochotu ďalej sa zaoberať jeho obvineniami.
„Akoby nestačilo, že žije
s tým... a teraz už aj ty.... načo ste vôbec... mali ste...“ neúprosne pokračoval Weasley aj napriek
profesorovmu varovaniu.
Potterova mágia po jeho slovách
dosiahla kritickú hranicu.
„Neopováž sa ... nehovor o ňom
tak, akoby si...“
A Severus ho opäť musel
zachytiť, aby mu zabránil urobiť niečo nepremyslené.
„Mladý Bartemius Crouch, tak
a volá ten s ktorým žije, nemali by ste sa báť pomenovať isté veci,
ktorých sa obávate, nezabúdajte, že to tu už raz bolo, Weasley a kam nás
to asi tak priviedlo?“
„To predsa vy viete najlepšie...“
„Tak dosť... Prestaň už, Ron...
Bude lepšie, keď pôjdeme, opäť si to urobil, ja ťa nespoznávam, čo je to
s tebou! Tak sa už konečne spamätaj...“
„Hermiona, to predsa...“
„Už toho bolo dosť... Prečo si to
teraz vytiahol? Koho to asi tak zaujíma, čo o nich hovoria ostatní..“
„Ale, drahá, ja predsa...“
„Prepáč, Harry, skutočne ma to
veľmi mrzí, ale bude lepšie, keď už pôjdeme, naozaj som nechcela, aby táto
návšteva dopadla takto...“
„To je v poriadku, nemusíš si kvôli tomu robiť starosti, už som
si zvykol...“ vyhlásil Harry už omnoho pokojnejším hlasom.
No bolo na ňom vidieť, že to nebola
tak celkom úprimná odpoveď, a keď tých dvoch napokon Severus pomerne
ochotne vyprevadil, našiel ho sedieť na gauči, bledého a rozochveného.
Sadol si k nemu
a dovolil, aby si Potter uložil hlavu do jeho lona.
Stále zrýchlene dýchal a jeho
mágia sa už stihla vybúriť na obývačke, zanechala po sebe pár rozbitých vecí.
„Len pokojne, snaž sa dýchať...“
upokojoval ho a používal na to príjemnejšiu verziu svojho zamatového
hlasu.
„Prežili sme toho spolu tak veľa
a teraz je zrazu... myslel som, že sa dnes možno zmierime... ale vždy to
dopadne rovnako...“
Profesor elixírov ho jemne hladil
po vlasoch a snažil sa priveľmi neupozorňovať na fakt, že pán Weasley
očividne dosť ťažko znášal to, čo on sám nazval ich priznaním.
