pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: po korektúre
hodnotenie
Pre Mononoke, Profesor a weras.
„Severus?“ Lupinov tichý hlas sa
ozýval tmavou chodbou.
Hýbal sa pomaly, ťažkopádne
a upieral naňho tak trochu sklený pohľad. Zjavne prežil spln bez jedného
z elixírov, ktoré si uňho zvyčajne objednával, no ani pri najlepšej vôli
sa mu ho nepodarilo zabezpečiť, niekto skrátka musel doplatiť na to, že mal
opäť problém dostať sa z väzenia, a keďže Lupin mu za jeho služby
neplatil a neposielal mu bežné objednávky, pre jeho myseľ nebolo až také
zložité, ho z toho procesu vyškrtnúť, a tentoraz to bol práve on, kto
sa akosi nedostal do priameho poradia.
„Áno, som to, ja...“ ubezpečoval ho
prísnym hlasom.
Lupin zažal svetlo.
Severus nemal v úmysle ešte
niekedy prekročiť prah jeho bytu, ale okolnosti ho prinútili k tomuto
kroku. Keď počas noci dokončil analýzu spomienok úplne, prišiel na niečo, čo
nemohlo ostať nepovšimnuté. Nechal Harrymu odkaz, aby to dal vedieť
Sheckleboltovi, on sám potreboval nejaké odpovede, prípadne aspoň nádej, že sa
mu podarí získať dôležité informácie, a čo najskôr celú túto záležitosť
doviesť do úspešného konca. A bol to práve Weasley, ktorý ho k tomuto
kroku podnietil. Tým, že spomenul Lupina, pripomenul mu isté veci, na ktoré sa
snažil nemyslieť.
Na rozdiel od neho sa nepohoršoval
nad Lupinovým spojením s podsvetím. Považoval to za jednu z výhod,
ktorú by mohol využiť vo svoj prospech.
Práve teraz však bolo nutné všetku
svoju pozornosť obrátiť na hostiteľa.
„Poď ďalej...“ vyzval ho zhrbený
muž.
„Je doma?“ opýtal sa úsečne.
Nebál sa stretnutia s Bartym.
Aj keď vedel, že by to mohla byť dosť problematická situácia vzhľadom na ich
napäté vzťahy.
Mnohé veci sa zmenili od poslednej vojny a on
teraz už vedel, že preňho nepredstavuje až také nebezpečenstvo, ako si pôvodne
myslel.
Nechcel však zbytočne dráždiť hada
bosou nohou, bolo vždy lepšie mať prostredníka, pokiaľ sa človek chystá jednať s osobou
bez duše. A Lupina mohol za lepšiu voľbu aspoň v tomto prípade
považovať.
Bývalý člen Fénixovho rádu unavene
pokrútil hlavou.
„Nie a mal by si vedieť, že to
nie je tak, ako si všetci myslia...“ znelo to ako dosť chabá obrana, ale Severus
nemal v úmysle sa púšťať do siahodlhých úvah na túto tému.
„Mne to nemusíš, vysvetľovať,
Lupin. Som tá posledná osoba, ktorá by sa miešala do tvojho súkromného života,“
vyhlásil odmerane.
Jeho bývalý spolužiak to nijako
nekomentoval, len odstúpil, aby mu umožnil prejsť dovnútra. Každý jeho krok bol
akýsi pomalý a neistý, takmer akoby musel vynaložiť veľké úsilie, na to,
aby sa vôbec dokázal hýbať.
Lupina vždy neznášal už
z princípu, ale bol ochotný urobiť určité ústupky, zrejme sa naňho
nalepilo príliš veľa z tých spoločných rozhovorov s Dumbledorom. Inak
si nevedel vysvetliť to, prečo vôbec súhlasil s tým, že mu bude aj naďalej
bezplatne pomáhať. Považoval to za jednu z tých zvláštností, ktoré
pripisoval svojmu veku a tomu všetkému, čo musel dosiaľ prežiť. A takisto aj sile toho pohľadu, tej bolesti,
ktorú v ňom rozoznával vždy, keď sa mu pozrel do tváre. Bola tam, podobná
tej, ktorá dlhé roky ťažila jeho, ten pocit viny, s ktorým vždy musel bojovať sa teraz
odzrkadľoval na jeho tvári, nepochybne spojený so smrťou Tonksovej. Mal všetky
príznaky, ktoré tomu nasvedčovali, Severus to veľmi dobre poznal
a nedokázal byť voči tejto bolesti ľahostajný. Práve teraz však nemienil
ďalej analyzovať vnútorný svet svojho povedzme, že bývalého kolegu, pretože by
tým zrejme strávil aj niekoľko dní a nocí, a na to skutočne nemal
čas.
Radšej vstúpil do malého bytu,
ktorý sa dal nazvať všetkým, len nie útulným. Bolo to tam akési chaotické,
neusporiadané a nepochybne aj lacné a opotrebované. Zároveň však úplne typické pre túto okrajovú
štvrť mesta.
„Mrzí ma to, že to tu vyzerá takto,
no nestihol som poupratovať, ohlásil si sa tak náhle...“
Severus prikývol.
Nepotreboval vidieť viac.
Snažil sa nehľadieť na to,
v akom prostredí to jeho spolužiak žije, takmer všetko tam bolo rozbité
a poničené.
No aj tak mu zrak padol na magické
reťaze, ktoré nepochybne patrili k tým nepríjemným pomôckam, ktoré
ministerstvo vlkolakom nariadilo. Pokiaľ nemal elixír, musel sa priviazať
a premeniť sa v uzavretom priestore, inak riskoval lov a usmrtenie,
keďže premieňanie na voľnom priestranstve hraničilo takmer s hrdelným
zločinom. A to aj za predpokladu, že šlo o magicky chránenú oblasť,
kde to bolo predtým povolené za istých podmienok.
Zákony voči vlkolakom však boli
omnoho tvrdšie než pred vojnou.
Lupin nebol na tom o nič
lepšie než on, ale Severus mal aspoň isté práva ako ľudská bytosť, jeho bývalý
spolubojovník z Fénixovho rádu, bol podľa zákona na úrovni bytosti
s takmer ľudskou inteligenciou.
Zakázané mal takmer všetko
a nemohol si dovoliť vôbec nič. Asi tak by to mohol zhrnúť, keby sa
odvážil tým ďalej zaoberať.
Práve teraz ho však viac zaujímalo
to, kvôli čomu meral takú dlhú cestu až sem.
„Tá dodávka elixíru, nestihol som
ju, lebo som bol vo väzení... a neskôr mi už neostal čas...“ vyhlásil
Severus napokon, zrejme pod vplyvom toho, čo mal možnosť ešte vidieť.
„Rozumiem ja... aj tak ti ďakujem
za tie minulé mesiace...“
Severus mlčky prijal jeho
poďakovanie.
„Sadneme si?“ opýtal sa pomaly a skôr než
mu majster elixírov vôbec stihol naznačiť, že tu nie je veľa možností na
sedenie, podlomili sa mu nohy a klesol na zem.
Severus sa takmer proti svojej vôli
sklonil k nemu.
Postavil ho na nohy a pomocou
prútika dal do poriadku rozdriapanú
pohovku a pomohol mu sadnúť si.
Za zmienku stálo aj to, že Lupin
nemal dovolené používať prútik, nedávno siahli aj po tomto opatrení, keďže
preradenie vlkolakov do nižšej kategórie ich kvalifikovalo na bytosti, ktoré
prútik pri sebe mať nesmú.
Bez ohľadu na ich zásluhy
a minulosť, všetci boli pohodlne uložení do jedného vreca, akoby nič
medzitým neexistovalo.
Strach z temnoty, ktorý
ovládal čarodejnícky svet, horlivo túžiaci po čistom a nedosiahnuteľnom
svetle, bol jednou z chybičiek krásy súčasnej zdanlivo bezproblémovej
doby. Čo pre niektorých znamenalo stratu privilégií a pre iných
registračné číslo na ruke a iné vymoženosti, patriace k zaobchádzaním
s takzvanými podozrivými osobami a bytosťami považovanými za temné.
Lupin nepatril ani do jedného z týchto svetov, akoby bol niekde uprostred,
čo nebolo ani zďaleka takou výhodou, akoby sa zdalo.
„Ale priniesol som ti niečo, čo by ti mohlo
pomôcť...“ povedal Severus a pomaly
siahol do svojho habitu, vybral z neho malý flakón plný sivastej tekutiny.
Bola to pomerne nová a pomerne
vzácna záležitosť a medzi vlkolakmi sa to predávalo takmer samo.
„Čo to je?“ opýtal sa ho Lupin.
„Takzvané utišujúce tonikum. Zmierni bolesti a dodá ti to dostatok síl
na to, aby si dokázal normálne fungovať. Je prispôsobené na mieru pre teba...“
ubezpečoval ho, keď si všimol drobné zaváhanie z jeho strany.
Očakával ďalšie doplňujúce otázky,
no Lupin s trasúcou sa rukou zamumlal niečo, čo znelo ako súhlas.
„Stačí len pár kvapiek, tak otvor
ústa, nech to máme čím skôr za sebou...“ požiadal ho chladne. Nechcel riskovať,
že to všetko vyleje a jeho úsilie vyjde nazmar. Bol to dobrý elixír
a nad jeho prípravou strávil veľa času.
Lupin poslúchol, tri kvapky dopadli
na jeho jazyk.
Zamračil sa.
„Chutí to odporne, na to som ťa asi
zabudol upozorniť, ale prehltni...“ napomenul ho prísne.
Vlkolak poslúchol.
Nejaký čas tam potom len sedel
s privretými očami.
A zhlboka dýchal.
Do tváre sa mu pomaly začala vracať
farba, nevyzeral až tak strhane a dalo by sa povedať, že sa konečne
dokázal normálne hýbať.
Narovnal sa, vystrel a dalo by
sa povedať, že sa pokúsil o niečo čo vyzeralo ako úsmev.
„Lepšie?“ opýtal sa hlasom zbaveným
počiatočnej podráždenosti.
A bez akéhokoľvek nadšenia
zaujal miesto vedľa neho, keďže inú možnosť ani len nemal.
„Áno. Ďakujem ti, Severus...
neočakával som, že za mnou prídeš sám... Dáš si čaj alebo...“
„Nie, ďakujem. Nezdržím sa dlho a neplánoval
som ti to priniesť osobne, ale vyskytli sa isté okolnosti, ktoré ma k tomu
prinútili...“ okamžite uviedol veci na
pravú mieru.
Nemal v úmysle to, aby si
Lupin nebodaj začal myslieť, že je tým medzi nimi všetko zabudnuté. Bol omnoho
tolerantnejší než pred vojnou a počas nej, ale to neznamenalo, že sa bude
k nemu správať, akoby sa medzi nimi vôbec nič nebolo stalo.
„S čím ti môžem pomôcť?“
„Potrebujem isté informácie...“ začal pomaly, zvažoval čo všetko mu môže
povedať, pretože pri pohľade do tých jeho očí, mal človek tendenciu sa až
príliš rýchlo uvoľniť a pocítiť istú spolupatričnosť, dokonca aj bez toho,
aby sa tomu musel ktovieako odhodlávať.
„Akého druhu?“
„Predpokladám, že si už počul
o Čarodejníkovi s temným
znamením...“
Lupinova tvár potemnela jedným
kútikom mu takmer nebadane myklo.
„Áno, on loví... takže ide aj po
tebe?“
„Dobrý postreh bez teba, by som na
to asi neprišiel...“ neodpustil si profesor elixírov ironickú poznámku.
Opäť neprišla žiadna reakcia,
znepokojovalo ho to, Lupin by sa už teraz mal cítiť lepšie. Mal by byť trochu
živší, dal mu toho predsa viac než dosť.
„To, že po mne ako ty vravíš ide,
však nie je tým, čo ma znepokojuje. Povedzme, že aj Harry je do celej veci
zainteresovaný... viac než by sa mi páčilo...“
„To je pochopiteľné, ste predsa
spolu...“ pokojne vyhlásil Lupin.
Severus mierne nadvihol obočie
a ruka mu mimovoľne siahla po prútiku.
„Odkiaľ to ty vieš?“ zagánil naňho.
„Nebol som si istý, až teraz som sa
o tom definitívne presvedčil.“
Elegantne mu vrátil všetky jeho
doterajšie narážky.
Severus sa zhlboka nadýchol.
„Harry sa mi istý čas zdôveroval,
hlavne po vojne a aj neskôr a vždy keď sme sa stretli, naznačil mi
isté veci, až kým... sa nezačalo hovoriť o mne a Bartym...“
„Rozumiem.“
Bolo len pochopiteľné, že sa
zdôveroval práve jemu a Severus si vedel živo predstaviť, čo mu asi Lupin
poradil.
Podrobnosti radšej ani nechcel
poznať.
„Aké informácie presne potrebuješ?“
„Miesto pobytu Čarodejníka s temným
znamením.“
„To ti nemôžem sľúbiť, nikto
nevie...“
„Od včerajšieho večera poznám jeho
totožnosť a predpokladám, že keď ti poviem o koho ide, tvoj partner
bude vedieť kde presne je potrebné hľadať a čo bude nutné k tomu, aby
sme sa tejto nepríjemnosti zbavili spoločne.“
„Predpokladám, že chceš, aby som
požiadal Bartyho o istú službu...“ vrátil sa Lupin späť k pôvodnej
téme rozhovoru.
„Áno, so všetkým čo k tomu
patrí, vrátane jeho ľudí, ak to bude nevyhnutné...“
„Tak dobre, Severus... pokúsim sa to zariadiť,
čo možno najskôr... Môžem ti sľúbiť, že tam budem aj ja, aby som naňho
dohliadol...“
Nemohol sa v tomto prípade
spoliehať na ministerstvo a ich ľudí, aspoň nie úplne. Podľa toho, čo mal
možnosť vidieť, bolo nutné mať na svojej strane aj temnotu a nechcel nič
ponechať na náhodu.
***
Po návrate domov mu istý mladý muž
doslova vletel do náručia.
Takmer to v ňom vyvolalo
obrannú reakciu, keďže nebol na také privítania zvyknutý, no spamätal sa skôr,
než k niečomu podobnému došlo a radšej držal to svoje príjemné
bremeno pri sebe a podľa možnosti v bezpečí.
Bolo to zvláštne, vrátiť sa do
domu, k partnerovi, ktorému na ňom skutočne záležalo. Zároveň to však
predstavovalo aj isté nebezpečenstvo, preňho aj pre osobu, ktorú miloval.
V istých okamihoch stále nemohol uveriť, že sa na niečo také podujal, no čím dlhšie bol
súčasťou tej záležitosti s názvom vzťah, tým viac istejšie si pripadal.
Toto bol však práve jeden z tých okamihov, kedy si nevedel tak celkom poradiť
s takýmito otvorenými prejavmi priazne.
„Si v poriadku, Harry?“
„Áno, ja len... Bol si dlho preč,
bál som sa, že sa ti niečo stalo... “
„Viem sa o seba postarať,
o tom ťa môžem hneď presvedčiť...“ dal mu najavo, že nie je nutné, aby
kvôli tomu prežíval až taký intenzívny stres.
Lebo priam cítil ako miestnosť opäť
ožila mimovoľnou mágiou, čo znamenalo, že Potter je na pokraji veľmi silného
rozrušenia a on opäť strávi nejaký čas tým, že ho bude musieť z tohto
stavu dostať, podľa možnosti čo najskôr.
Nejaký čas ho preto len držal
a pustil ho až keď si bol istý, že nebudú musieť upratovať celú miestnosť
kvôli ďalšiemu výbuchu.
„Áno, ja viem, ale... vzhľadom na
to všetko.....“
„Chápem to, Harry,“ vyhlásil majster
elixírov napokon.
Zvykal si, ale stále tu boli veci,
ktoré ho dokázali prekvapiť. Jednou z tých bolo aj to, že sa oňho jeho
partner bojí a reaguje na to takýmto spôsobom.
„Videl si tie spomienky, ktoré som
nechal v misľomise?“ opýtal sa ho, pretože to považoval za jeden zo
zdrojov jeho rozrušenia.
„Nie, ešte nie, ale čítal som tvoj
odkaz a o všetkom som už informoval Kingsleyho podľa tvojich
pokynov... Každú chvíľu by sa tu mal zastaviť...“
„Som rád, že tentoraz si odolal
pokušeniu, lebo skôr než ti prezradím, čo obsahujú, bude lepšie, ak sa
pozhovárame, pretože to vyzerá tak, že sa tým zrejme neuzavrie len jeden
prípad... A mali by sme zavolať aj pána
Weasleyho, bude preňho lepšie, keď sa to dozvie od nás.“
