jednorázovka rozdelená na tri časti
vekové obmedzenie pre celú poviedku: do 18 rokov neprístupná
poznámka: nie je to nová poviedka, len som ju presťahovala z Merlinf fanu, ktorý nepoužívam, preto bude vymazaný a komentáre tiež presúvam sem.
poviedka je z roku 2009, neobsahuje korektúry.
Hviezdičkové hodnotenie sem nedávam, keďže ho budem meniť, takže nejaký čas sa zaobídeme bez neho.
Prechádzal sa po svojej komnate. Nedokázal zaspať. Nemohol svoje oči prinútiť, aby sa zavreli. Niekoľkokrát podišiel k oknu. Pohľadom skontroloval, či je všetko také ako má byť. Potom sa opäť vrátil do postele. Ešte stále cítil jeho dotyky. Ten príjemný pocit sa rozlieval po celom tele.
Je to len sluha. Môj priateľ, môj sluha. Nie, už nemôžem...Nedokážem to.
Cítil sa porazený a pokorený. Vlastné city ho pripravovali o rozum. Robilo mu veľké problémy ovládnuť sa, keď bol s ním. Zúfalo klesol na posteľ. Zložil hlavu na vankúš, ale nemal záujem ani o trochu zdravého spánku. Nevedel vôbec ako sa má k nemu správať. Ešte nikdy sa nesnažil zaujať nejakého muža. Pripadalo mu to veľmi neprirodzené. Hanbil sa za svoje city. Obával sa, že všetci zistia, akým smerom sa uberajú jeho túžby. Najhoršie to bolo, keď mu mal pomáhať s obliekaním. Ovládal sa len z vypätím všetkých síl. Navonok to síce vyzeralo, že sú mu tie dotyky ľahostajné. Jeho telo však zvádzalo desivý boj. Ten najhorší a najťažší v jeho živote. On, korunný princ Kamelotu, začal prechovávať city k obyčajnému chlapcovi. Predstavoval si, ako mu to konečne dokáže. Slovami by sa asi veľmi ťažko vyjadroval. Nikdy by nepriznal, že niekoho ľúbi. Obzvlášť nie mladého muža, ktorý bude zrejme veľmi prekvapený.
Idiot. Je to naozajstný idiot.
Opustil posteľ a opäť sa vrátil k oknu. Nevedel si s tým poradiť. Obával sa, že sa nejakým spôsobom prezradí. Niekto by si mohol všimnúť, ako sa naňho túžobne díva. To nesmel pripustiť. Napokon sa opäť zvalil na posteľ. Tentoraz už definitívne privrel oči. Musel spať, aby mal dostatok síl tomu všetkému čeliť. Po pár minútach upadol do nepokojného spánku. Prebudil sa až, keď začul zavŕzganie dverí. Tmavovlasý mladík pomaly zamieril k nemu. Na tvári sa mu pohrával spokojný úsmev.
„Ty si už tu?“ nespokojne si pretieral oči. Mal pocit, akoby ho niekto celú noc naháňal. Stále cítil veľmi silnú únavu.
„Dobré ráno, môj pane. Ako ste sa vyspali?“ posmešne odvetil Merlin. Videl, že princ je úplne strapatý a mierne dezorientovaný. Podnos z jedlom položil na stôl. Artuš prešiel pohľadom po jeho tele. Tak veľmi ho chcel mať. Tak veľmi ho potreboval. Práve to ho trochu prebralo. Pomaly sa posadil na posteli. Sledoval ako sa Merlin naklonil nad stolom. Kvôli tomu nevinnému pohybu takmer stratil reč.
„Kvôli tebe budem opäť meškať! Nemohol si prísť skôr?!“ zavrčal podráždene. Nahnevane vstal z postele. Približoval sa k nemu. Nedokázal kontrolovať svoju zlosť zmiešanú s neukojiteľnou túžbou. Chcel to urobiť. Vziať ho do náručia. Uväzniť ho pod sebou ako svoju najdrahšiu korisť. Inštinkt lovca sa v ňom naplno prejavil. Predstavivosť pracovala na plné obrátky.
„Prepáčte, pane,“ neodvážil sa mu tykať, keď mal takú zlú náladu. Radšej sa pridržiaval protokolu. Cítil, že niečo nie je v poriadku. Našlo by sa veľa takých, ktorý by doňho radi hodili zhnité ovocie. Ani mu nenapadlo, že existuje aj oveľa drastickejšia forma trestu.
„Čo si o sebe vlastne myslíš? Zabúdaš, aké je tvoje postavenie?“ Artuš ho pevne chytil za plecia. Prestával sa ovládať. Tlačil ho smerom k posteli. Merlin nekládol odpor. Vôbec netušil, čo sa tým snaží dokázať.
„Naozaj ma to veľmi mrzí. Naozaj som zaspal...ja....“ s obavami sa díval na dvere. Kedykoľvek mohol niekto vojsť. Vysvetliť si to nesprávnym spôsobom. Napriek tomu nemal odvahu mu otvorene vzdorovať. Na ramenách stále cítil taký silný tlak, až ho to zabolelo. Obával sa, že by s ním vôbec neporadil. Nebolo vôbec príjemné ocitnúť sa v dosahu trénovaného bojovníka.
Čo to robím? Bude si myslieť... Čo si vlastne bude myslieť...
Zhlboka sa nadýchol a pomaly ho pustil. Nedoprial si žiadne úľavy. Ani svojmu telu nechcel poskytnúť to, čo naozaj potrebovalo.
„Odíď dnes ťa už nebudem potrebovať,“ prikázal mu chladne. Obával sa, že to zistí, že všetko veľmi rýchlo pochopí.
Merlin znepokojene prikývol. Nepáčilo sa mu jeho správanie. Uľavilo sa mu, že s ním nemusel ďalej zotrvávať v jednej miestnosti. Cítil sa dosť nepríjemne. Niečo mu však stále bránilo v odchode. Nedokázal ho tam nechať samého.
„Na čo čakáš? Vypadni!“
Položil mu ruku na plece. Pritiahol ho bližšie k sebe, akoby ho chcel objať. Niečo také sa však neodvážil urobiť. „Artuš...“
Nezvládol to. Dotyk jeho dlane, jeho hlas. Prekliata blízkosť.
„Sľubujem, že sa to už viac nestane... Dám si pozor...“ pokúšal sa bezbolestne utíšiť jeho hnev. Nemohol odísť. Začínal niečo cítiť. Sám ešte nevedel, čo to presne bolo, ale obával sa toho.
„Si idiot,“ odvetil Artuš.
„Samozrejme...“
Na perách pocítil naliehavý bozk. Na chvíľu zmeravel, ale veľmi rýchlo mu jeho starostlivosť oplatil. Nebol schopný odmietnuť Artuša. Dovolil mu ochutnať sladkosť svojich úst. Láskyplne ho prijal.
Ešte nikdy nedostal bozk od žiadneho muža, pripadalo mu to veľmi čudné. Začul zvláštny šepot. Rozoznával jednotlivé slová zaklínadla, ktoré nepoznal. Niekto stál za dverami a odriekal zaklínadlo.
Rýchlo sa vymanil z Artušovho zovretia. Cítil za nimi nebezpečenstvo. Niečo také silné a zároveň strašné, že to ani sám nedokázal definovať. Videl ako sa dvere pomaly otvárajú a chcel sa pripraviť. Za nimi sa hromadilo veľké množstvo mágie, bola taká silná, že by dokázala pokojne zabiť každého, kto sa jej postaví do cesty. Čistá smrtiaca sila. Mágia, s ktorou sa doteraz nestretol.
„Čo to je?“ Artuš sa ostražito obrátil k dverám. Chcel si vziať svoj meč, ale zadržala ho Merlinova ruka. Sluha sa postavil pred neho. Rozpačito zvažoval svoje možnosti. Nechcel použiť mágiu, nepotreboval prezradiť svoju pravú identitu, ale nemienil dovoliť, aby niekto ublížil Artušovi.
„Nehýbte sa. Nesmiete sa ani pohnúť!“
V poslednej chvíli poslúchol svoj inštinkt. Natiahol ruku dopredu. Dvere sa rozleteli. Zaklínadlo z nich vystrelilo rovno na neho. Stihol vysloviť tie slová a jeho oči na chvíľu nadobudli neprirodzenú farbu. Cítil ako sa zaklínadlo odráža od jeho ruky a pomaly sa rozptyľuje. Prsty ho boleli, na ruke sa zjavili drobné pľuzgiere. Obrátil sa späť k Artušovi. Pustil jeho ruku a pomaly sa zosunul do jeho náručia. Nohy mu náhle oťaželi. Nevládal stáť, telo mu drvila triaška.
„Merlin, ty si naozaj čarodejník... Nežartoval si... Ty si...“ chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal. Učili ho, že mágia predstavuje zlo, ale už si nebol taký istý, či tomu ešte môže veriť. Pochybnosti pominuli, keď sa pozrel do jeho vystrašených očí. On by mu nemohol ublížiť.
Upokojujúco ho pohladil. Nechcel, aby si myslel, že sa tým niečo medzi nimi zmenilo. Práve našli jeden druhého. Pochopili, že ich spája viac než priateľstvo, aj keď ani jeden z nich sa to neodvážil vysloviť nahlas.
„Áno, som. Ja som čarodejník...A som aj idiot, ktorý si nevie dávať pozor na prsty... Potrebujem si ľahnúť...Gaius ma asi bude musieť ošetriť...“ hneval sa sám na seba. Nemal toľko váhať. Keby konal okamžite nemuselo ho to až tak veľmi zasiahnuť. Oči sa mu zatvorili. Úplne stratil vedomie. Nevydržal taký silný nápor bolesti...
Prebudil sa až neskoro v noci. Bol vo svojej posteli a ruku mal obviazanú.
Cítil charakteristickú vôňu liečivej mastičky. Bolo mu už oveľa lepšie, ruku mal ešte trochu stuhnutú, ale aspoň ho to už viac nebolelo. Trochu sa zľakol, keď si uvedomil, že niekto leží vedľa neho. Cítil ruku, ktorá ho objímala. Niekto ho pobozkal na krk, potom na ústa. Merlin sa prudko odtiahol. Uvedomil si, že leží v posteli s korunným princom. S osobou, ktorá bola preňho vždy nedosiahnuteľná.
„Artuš, nemal by si tu byť. Nie je to správne,“ bolo mu jasné, že takýto vzťah nemá žiadnu budúcnosť. Tiež k nemu niečo cítil, ale nebol si istý, či ho má rád len ako priateľa alebo partnera. Bol veľmi zmätený a nedokázal to s určitosťou potvrdiť. Jednu vec však vedel, už dávno. Vedel, že Artuš mu nikdy nebude patriť. Vždy musí byť pre nich dôležitejší Kamelot. Artuš sa bude musieť oženiť, mať potomka... On sa bude musieť dívať na to, ako mu ho berie iná žena. Vedel, že tá chvíľa raz príde a nebol si istý, či by to dokázal zvládnuť.
„Mlč, už nič viac nepotrebujem počuť. Radšej spi.“
Pobozkal ho na čelo. Potom prešiel opäť k perám. Snažil sa byť nežný, nechcel naňho vôbec vyvíjať nátlak.
„A toto má byť čo?“ Merlin sa k nemu spokojne pritisol. Bol unavený, ale také bozky na dobrú noc vôbec neboli zlé. Práve naopak. Vracali mu silu. Odpútavali ho od bolesti, ktorú ešte stále trochu cítil. Rukou takmer nedokázal poriadne hýbať. Tlačilo ho to a obväz mu prekážal.
„Tvoja odmena. Mal si pravdu, si môj priateľ. Veľmi si to vážim, “ zbieral silu postaviť sa. Nemohol ostať bez toho, aby sa ubezpečil, že sa to nikto nedozvie. S námahou vyliezol z vyhriatej postele. Potichu zamieril k dverám. Napriek všetkému ním na chvíľu lomcoval silný pocit šťastia.
„Artuš?“ zašepkal Merlin.
Obrátil sa k nemu. Bojoval s túžbou vrátiť sa. Už len jeho hlas v ňom vyvolával potrebu po ďalších dotykoch.
„Neodchádzaj ešte. Ja...by som... chcel, aby sme...“ vyjachtal zahanbene. Obával sa, že princov bozk ho dokonale osviežil. Pod prikrývkou sa dokonca črtal aj pomerne veľký problém, ktorý potreboval starostlivosť rovnako ako jeho ústa.
„Keď ma tak pekne prosíš, musím ti vyhovieť,“ poznamenal spokojne. Pomaly sa k nemu opäť približoval.
Merlin až príliš nadšene odtiahol prikrývku. Potom si však uvedomil, že nohavice sú mu akosi príliš tesné. Chcel sa rýchlo opäť prikryť, ale princ mu to nedovolil.
„Tak toto je vážne. S tým musíme niečo urobiť,“ s úsmevom odvetil Artuš.
Merlin spokojne zastonal, keď sa princova ruka dotkla citlivého miesta. Jeho oči na malú chvíľu zmenili farbu. Stolička sa posunula k dverám a zablokovala ich. Artuš mu opatrne stiahol nohavice. Okrem toho nezabudol ani na vrchný diel oblečenia.
Výnimočne sa musel vyzliecť sám. Merlinova ruka bola ešte stále dosť nepoužiteľná. Začal sa opäť venovať jeho uspokojovaniu. S niekým iným to ešte nikdy nerobil. Rozhodne to bola zaujímavá skúsenosť.
„Artuš...“
„Hmm?“
„Gaius, nás môže počuť...“ zašepkal zastretým hlasom.
Merlin pomaly strácal zábrany. Mal pocit, že Artušove ruky sú čarovné.
„Je na našej strane,“ venoval mu ďalší bozk na krk. Chvíľu ešte vydržal vzdorovať svojmu telu. Napokon však premohlo vyvrcholenie.
„Ty si hrozný...“ zastonal do vankúša.
Chvíľu si hľadali vhodnú polohu. Nebolo to vôbec ľahké, keďže pre oboch to bola nová skúsenosť. Dosť sa pritom zabávali, smiali, bolo im veselo, až kým Gaius nezabúchal na dvere.
„Ste príliš hluční,“ zahundral rozhorčene. Vôbec nedokázal zaspať. Stále ich počul, predstavoval si čo asi robia a istá časť jeho tela sa opäť prebúdzala k životu. Spomenul si na Kráľa Uthera, na to, ako ho nedávno videl bez oblečenia. Vtedy mu ošetroval len malé zranenie, ale tá predstava nahého tela, ho začínala až príliš rozrušovať.
„Prepáč, Gaius,“ ospravedlňujúco zamrmlal Artuš. Nasadil vážny výraz tváre a obrátil Merlina do lepšej pozície. Po dlhšom naťahovaní, bozkávaní a vzájomnom objavovaní sa ich telá konečne spojili.
Merlin trochu sykol od bolesti. Bolo to opäť dosť nahlas. Musel si zapchať ústa, aby nevyrušoval dvorného lekára.
Úplne podľahli svojim inštinktom. Nechali sa ovládať tými najtajnejšími túžbami. Merlin priam ukážkovo stonal a neustále bol prilepený na Artušovi. Chcel ho mať v sebe ešte hlbšie. Rukami mu takmer zodral chrbát. Vôbec ho nechcel zo seba pustiť. Artuš mu rád urobil po vôli. Predlžoval ich spojenie až, kým sa veci v izbe nezačali vznášať.
„Merlin, čo to robíš?“ hlas sa mu začal mierne zadrhávať.
„To nie je moja vina...“ čarodejník mierne očervenel, očami zas dal všetko do úplného poriadku. Pocítil v sebe produkt Artušovej lásky. Merlinov zadok však nebol tak celkom spokojný s takýmto vývojom udalostí. Keď sa od seba opatrne oddelili, dosť ho to zabolelo.
„Si chumaj! Zajtra si kvôli tebe, asi vôbec nesadnem,“ zahundral rozrušene. Obrátil sa na brucho, aby aspoň na chvíľu nemusel zaťažovať zadnú časť svojho tela.
„S tým ani nepočítaj. Dám ti toľko úloh, že sa do večera vôbec nezastavíš. Nemusíš si s tým robiť starosti,“ nasadil veliteľský tón hlasu.
„Ďakujem, môj pane. Bude mi cťou postarať sa o čistotu vašich šiat. Ako vidím, tie nohavice môžete už rovno vyhodiť. Trošku ste sa s nimi poponáhľali. Budem vám ich musieť trošku upraviť,“ zdesene sa díval na roztrhané kúsky oblečenia. Natiahol sa, vyslovil pár krátkych slov a nohavice boli zas použiteľné.
Artuš sa dosť neochotne obliekol. Ešte raz pobozkal svojho priateľa a chvíľu ho držal v objatí. Potom odsunul stoličku a dôstojne vyššiel z miestnosti. Na perách sa mu pohrával zasnený úsmev.
koniec
