Táto poviedka a takisto aj
názory, konanie postáv a informácie obsiahnuté v nej sú len fikciou. Nezodpovedajú skutočnosti
a nemajú nič spoločné so skutočnými postojmi, názormi a správaním tu
spomenutých osôb.
Ide o špeciálne vianočné
vydanie.
Napísané v cukríkovej
nálade, ktorej zodpovedá aj charakter tejto poviedky.
Pár: Daniel
Radcliffe/Alan Rickman
žáner: real
person slash Harry Potter
varovanie: 18+
Venované všetkým čitateľom.
Mladý muž
opatrne zamieril na javisko až k miestu, odkiaľ bolo možné pozorovať prichádzajúcich ľudí.
Pod jeho
pravou nohou svojským spôsobom zapraskala šťastná
doska. Povrávalo sa, že kto na ňu stúpi, prežije nezabudnuteľné okamihy.
Nikto presne nevedel, či je to myslené ironicky alebo doslova, každopádne sa to
dalo vysvetľovať viacerými spôsobmi. Avšak ten komický zvuk, ktorý občas
vydala, vždy vzbudil dostatočnú mieru neželanej pozornosti, preto bol Daniel
rád, že jeho kolegovia boli práve teraz zaneprázdnení a nevšimli si to.
Plánoval sa pred predstavením trochu
odreagovať svojimi vlastnými rituálmi a nemal v úmysle práve teraz
diskutovať o tejto divadelnej legende.
Už
tradične si pre seba ukradol pár minút, aby mohol nenápadne nazrieť do
hľadiska. Našiel si to najlepšie miesto a naplno využíval všetky možnosti,
ktoré mu poskytovalo. Už to mal vytipované a vedel presne odkiaľ by sa mal
dívať, aby mal dobrý rozhľad na všetky časti divadla, ktoré ho zaujímali.
Cítil sa
takmer ako nezávislý pozorovateľ, odtrhnutý od všetkého a všetkých, jediné čo naplno vnímal, bolo príjemné
vzrušenie pulzujúce hlboko v jeho vnútri a čiastočne aj zvýšenú mieru
adrenalínu, spojenú s výkonom, ktorý naňho čakal.
Bol to
jeden z tých večerov, kedy jeho telo pulzovalo spokojnosťou a túžbou,
ktorú si prial čo najskôr naplniť. A všetky jeho predstavy boli
neodmysliteľné spojené s istou osobou, po ktorej už dlhší čas túžil.
Vždy,
keď mal takúto náladu vedel, že je na dobrej ceste všetko zvládnuť
a naplno si užívať kontakt s publikom. Dokázal ju veľmi pekne
preniesť na svoju mierne povedané kontroverznú postavu, ktorá bola
konfrontovaná so svojimi vlastnými démonmi. A takisto aj on sám pociťoval
čas z toho extatického napätia. Jeho pocity však neboli tým jediným, na čo
bol práve teraz zameraný.
Cítil aj
zmes vôní, ktoré neodmysliteľne patrili k tomuto prostrediu, vnímal všetky
tie známe zvuky, ktoré sa preňho postupom času stávali samozrejmosťou,
presúvanie kulís, rozrušené hlasy, náhlivé kroky. Utkveli mu v povedomí ako
súčasť pobytu v zákulisí.
Mal rád
takéto podujatia aj ako divák a považoval ich za skvelý spôsob, ako
preniknúť do príbehu a stať sa jeho súčasťou. Živé postavy prebudené na
scéne, boli mostom k dosiahnutiu hlbokých zážitkov a nepochybne aj
katarzie.
Do tela
mu však pozvoľna prenikal aj chlad a počiatočný nástup nepokoja. Bol pripravený na svoj výstup, ale slabý
náznak pochybností tu bol vždy prítomný.
Zo
skúseností však vedel, že keď sa to celé rozbehne, nebude mať čas na podobné
veci myslieť. Stanú sa nepodstatnými a vzdialenými, do popredia vystúpi
jeho postava a nič iné ho už nebude zaujímať. Nech to bolo akokoľvek ťažké a zvyčajne
aj nepohodlné, istým spôsobom ho to všetko fascinovalo.
Divadelný
svet bol však preňho stále zdrojom nových objavov a výziev. Predstavoval
niečo, čomu by sa chcel popri filmovaní venovať, pretože vtom bola istá dynamika,
ktorá ho fascinovala a priťahovala do takej miery, že bol veľmi poctený,
keď sa mu naskytla príležitosť účinkovať v nepochybne odvážnejšej
divadelnej hre EQUUS.
No
zároveň aspoň zo začiatku pociťoval výraznejšie obavy, podobné tým, ktoré
prežíval Harry pred svojím prvým zápasom v metlobale, no rovnako ako on
postupne získal na štadióne istotu, sa aj Dan pomerne rýchlo udomácňoval na
scéne.
Určite s tým
súvisela aj podpora jeho priateľov a rodiny a takisto aj istej osoby,
ktorú by práve teraz veľmi rád videl v hľadisku.
Postupne
zaregistroval príchod pár jemu známych tvárí, avšak tá, ktorú túžil vidieť najväčšmi, chýbala.
Prial by
si ho opäť vidieť kráčať po tých schodoch a sledovať ako si sadá na
miesto, zvyčajne do jedného z predných radov. Bol to jeden z tých
kúzelných okamihov, nič sa nemohlo vyrovnať tomu najlepšiemu lieku proti tréme.
A chcel
si ho vychutnať opäť, aj keď si uvedomoval, že počas tohto večera to zrejme
nebude možné. Pocítil mierny smútok spojený s tým, že si nemôže užívať privilégium v podobe blízkosti milovanej
osoby.
Pohľadom
takmer inštinktívne prešiel po pravej strane, akoby snáď očakával, že Alan každú chvíľu vstúpi dovnútra. Bol
nadšený tým, že chodieva na jeho predstavenia a miloval ich rozhovory,
ktoré spolu viedli. Považoval Alana za skvelého človeka a tešil sa
z pozornosti, ktorú mu jeho starší kolega venoval. Bol starostlivý
a pozorný, cítil sa v jeho spoločnosti veľmi dobre a pred istým časom
si sám sebe dokonca priznal, že sa doňho tak
trochu zamiloval.
Do istej
miery si vedel predstaviť aj to, že by sa niečo podobné stalo aj Harrymu. Miloval
Polovičného princa, jeho knihu
odmietal pustiť z rúk. Jeho vzťah so Snapovom bol komplikovaný k čomu
prispel výraznou mierou aj jeho profesor, Harry však nebol slepý voči pravde, prijal
ju a neskôr si zrejme vytvoril súkromnú predstavu o Severusovi
Snapovi, vyhradil si preňho osobitné miesto, určené len preňho, obdivoval jeho
odvahu a dokázal staré konflikty vidieť v úplne novom svetle.
Aj keď
situácia medzi ním a Alanom nebola taká dramatická, na začiatku voči pociťoval podobný strach a nedôveru, aký
prežíval aj Harry, po ich prvom stretnutí. Postupom času sa však strach
vytrácal a bol nahradený sympatiami, ktoré prerástli v niečo hlbšie. Alanovi
o tom dosiaľ nič nepovedal, lebo bol presvedčený o tom, že by to
práve teraz nedokázal prijať. Dôležité bolo len to, že spolu udržiavali kontakt
a dobre si rozumeli.
A Daniel
ho len požiadal, aby naňho myslel, keďže počas toho dnešného predstavenia by
mal byť ešte stále na dovolenke v Kanade.
Alan mu
to ochotne sľúbil, ale vyjadril sa tak trochu Snapovským spôsobom. Čím narážal
na tú ich malú vzrušujúcu hru, ktorá medzi nimi prebiehala ešte počas
nakrúcania a niekedy aj mimo neho.
Daniel
sa musel usmiať, keď si na to pomyslel, keby len ľudia vedeli, čo všetko spolu
zažili, veľmi by sa tomu čudovali a niektorí by boli pochopiteľné aj
pohoršení, ale on... považoval to za niečo, čo bolo neoddeliteľnou súčasťou ich
životov.
Rozhovory
o Harrym a Snapovi boli príjemnou skúsenosťou a zároveň za možnosťou ako s Alanom diskutovať
voľnejšie. Čo nebolo na škodu, keďže by si zrejme nikdy nedovolil načrtnúť isté
témy, keby to všetko nezamaskoval záujmom Harryho o profesora Snapa, ktorý
pochopiteľne kvôli tej hre musel ostať aspoň istým spôsobom nažive, preto inak
by to nebolo ono, ako vždy Alanovi tvrdohlavo zdôrazňoval.
Práve
dnes mu však Alan aj profesor Snape veľmi chýbali, aj keď sa statočne snažil
predstierať, že mu stačí, ak naňho len budú myslieť.
No
uvedomoval si, že Alan si tiež čas od času potrebuje oddýchnuť a nedohodli
sa, že za ním bude chodiť stále, ale vždy ho veľmi potešilo, keď ho mal pri
sebe. Bolo to už akosi súčasťou jeho debutu na divadelných doskách a dosť
ťažko si zvykal na myšlienku, že ho nebude cítiť blízko seba. Mali za sebou aj
isté veci, svoje malé súkromné tajomstvá, o ktorých nikto iný nevedel, len
oni dvaja a možno ešte tak Harry, prípadne ešte profesor Snape, ale ani jeden z nich by to nikomu neprezradil.
Obzvlášť nie navonok prísny a chladný profesor elixírov, ktorý ani len
nemusel zvýšiť hlas na to, aby si udržal autoritu. A Harry ten dokázal byť
diskrétny, keď to bolo potrebné.
Čas však
značne pokročil a on si uvedomil, že sa zdržal až príliš dlho, prišiel čas
vrátiť sa späť k svojim kolegom a čakať na začiatok predstavenia.
Prestal
byť Danielom, aj Harrym zo svojich hier, stal sa Alanom Strangom, mladíkom prenasledovaným svojimi zakázanými
túžbami. Kráčal ako on, myslel ako on a dýchal podobným spôsobom ako ten
nevyrovnaný mladý muž.
Čas
plynul tak rýchlo, keď stál na javisku, keď cítil na sebe pohľady divákov
a spoločne s nimi sa stával súčasťou Alanovho sveta. A keď
prišla na rad tá scéna, kvôli ktorej bol niektorými ľuďmi zatracovaný, naplno
sa sústredil na to, aby zvládol tú vypätú situáciu najlepšie ako vedel.
Stál na
javisku nahý, spolu so svojou kolegyňou, nad ktorou sa napokon nakláňal počas
predstieranej sexuálnej scény. Ako vždy cítil zvláštnu voľnosť vyvolanú tým, že
nemal na sebe žiadny odev, to ostatné už
neriešil až natoľko ako na začiatku, pretože aj keď ho nesledovala osoba,
ktorej tú scénu venoval, dokázal si predstaviť, že to tak je.
Pozrel
hore, tak ako to bolo naplánované, aby dal publiku najavo svoje pocity, spojené
s tým, čo bude nasledovať.
Hra
svetiel a blízkosť ľudí v prvom rade, bola preňho impulzom, aby
pokračoval, no skôr než stihol sklopiť zrak, uvedomil si, že sa naňho skutočne dívajú tie láskavé oči, po ktorých tak veľmi
túžil. Boli tým, čo rozochvelo každý nerv v jeho tele, priam cítil ten
hrejivý pohľad. Spokojnosť sa pozvoľna šírila celým jeho telom a zo
všetkých síl sa snažil neusmievať, lebo to bola vážna scéna a čoskoro by
sa mal rozkričať. Stálo ho to veľa úsilia nepodľahnúť radosti, ktorá sa ho
zmocnila.
Alanove
oči naňho ďalej hľadeli. Tak láskavo, priam nežne.
Tak on prišiel.
Prerušil dovolenku, len preto, aby ma mohol
podporiť.
Alebo preto, že aj on si praje posunúť náš
vzťah ďalej a chce, aby...
Prosím, nech je to tak...
Hlavou
mu vírili znepokojujúce otázky. Niektoré príjemné, iné menej, pretože si nikdy
nemohol byť istý, čím ho život prekvapí.
Alan S pokračoval vo
svojej scéne a on dával do jeho trápenia čo najviac lásky, ktorú
v sebe mohol nájsť, menil ju na zdrvujúce zúfalstvo.
Nechal
sa strhnúť frustráciou Alana S a užíval
si každý jeden okamih jeho búrlivého výbuchu, pretože na ničom inom nezáležalo,
len na tom, aby vystihol podstatu svojej postavy, no zároveň do nej vniesol
niečo osobité, pečať svojho vlastného štýlu, ktorý sa ešte stále len formoval.
***
„Bolo to
veľmi príjemné, Daniel...“ okomentoval záver predstavenia Alan.
Podrobne
prebrali celú hru so všetkým, čo k tomu patrilo. Alan mal pár ostrejších snapovských pripomienok a Dan si
niektoré veci priznal, iné tak trochu zľahčoval. Celkovo však bol s ním
jeho priateľ spokojný, nepochybne sa to dalo poznať aj podľa toho, že nešetril
chválou na momenty, ktoré sa mu skutočne páčili.
Sedeli
spolu na pohodlnom koženom gauči v súkromnom apartmáne, mali za sebou
dobrú večeru a obaja sa už len voľne zhovárali v súkromí, ktoré im
obom prišlo vhod. Dan ani na chvíľu neváhal, súhlasil s pozvaním, ktoré
prišlo takmer až k záveru večere.
„Ďakujem...“
rozpačito sklopil zrak, pretože to bolo vôbec po prvý raz čo boli spolu osamote
bez možnosti vyrušenia.
„Za to,
že si prišiel, za pozvanie a za to všetko... skutočne neviem, čo by som
mal povedať...“ dodal mladý herec rozrušene.
„To je
v poriadku, musím sa predsa o teba postarať, je to moja povinnosť...“
ubezpečoval ho o svojich úmysloch Alan.
Daniel
sa nezbedne usmial.
„Naozaj?
Tak to ma veľmi teší, pán Rickman, že sa o mňa tak dobre staráte...“
Mimovoľne
sa naklonil bližšie k nemu a ochutnal jeho pery. Bol to jeden
z tých nežnejších a hravých bozkov.
„Daniel,“
v hlase jeho staršieho kolegu zaznel varovný podtón.
Poznal
ho, vždy to tak bolo, keď sa medzi nimi začínalo niečo diať, no len málokedy to
skutočne znamenalo, že by mal úplne prestať. Zvyčajne to bolo len také jemné
varovanie, ktoré nemalo žiadne hlbšie dôsledky, okrem toho, že sa celý
rozochvel pod vplyvom prísneho zamatového hlasu. Musel priznať, že mu chýbalo aj to, že
takýmto spôsobom zvykol vyslovovať jeho meno, tesne predtým než sa postupne
zbavili zbytočného sebaovládania.
„Ty
nechceš byť so mnou...“ opýtal sa ho s jemným náznakom smútku
v hlase.
Obával
sa toho, že možno zašiel priďaleko, keď sa ho to spýtal takýmto priamym
spôsobom, ale nedokázal odolať tej možnosti, ktorá sa mu ponúkala.
„Áno,
ale ty... Si si tým istý, Dan?“ opýtal sa ho nezvyčajne tichým hlasom.
A dosť podrobne si ho prezeral, akoby sa snažil objaviť akýkoľvek náznak
ďalšej hry z jeho strany.
„Áno, Alan,
viac než istý...“ jeho mladý kolega sa snažil
vložiť do svojho hlasu čo najviac sebaistoty, aj keď pochopiteľne mal isté
obavy, keďže to bolo vôbec po prvý raz čo o niečom takom skutočne uvažoval
v súvislosti s iným mužom. Tentoraz ani len nevkladal do svojich slov
Harryho, bol to Daniel, ktorý mu na to bez váhania odpovedal a podvedome
sa k nemu prisunul bližšie.
Na gauči
už medzi nimi nebola takmer žiadna medzera. Dotýkali sa kolenami a on
cítil zovretie príjemného napätia.
Alan
vstal.
„Je dosť
možné, že jednu miestnosť z tohto bytu si ešte nenavštívil... a ja by
som ťa s ňou rád oboznámil... Chcel by si ju vidieť?“
Daniel
prikývol, dovolil svojmu staršieho kolegovi, aby ho chytil za ruku
a odviedol do svojej spálne.
A ich
spoločná cesta bola veľmi príjemná. Postupne jeden druhého vyzliekali a
bozkávali, v rytme, ktorý určovala ich túžba. Ich nahé telá sa navzájom
spoznávali. Daniela sa zmocnilo príjemné vzrušenie, oplácal svojmu milencovi
bozky a vťahoval ho do tesnejšieho objatia. Ani presne nevedel, kedy sa
dotkli postele, len zrazu cítil ako na nej leží.
S dôverou
sa zveril do rúk svojho staršieho milenca. Nikto sa s ním ešte tak
dôkladne nemaznal, cítil na svojej odhalenej pokožke jeho jazyk, jeho pery, bol
vťahovaný do pevného objatia.
Prijal
tlak spojený s milencovým vstupom do jeho tela a podriadil sa svojim
inštinktom. Nemilosrdne Dana viedli pri objavovaní svojich vlastných možností.
Spokojne
stonal, keď bolo jeho telo milované, keď pocítil ako sa otvorilo v ústrety
novej skúsenosti. Celé jeho telo pulzovalo spokojnosťou a slastným
očakávaním.
Prijímal
ho hlboko v sebe, oddával sa jeho láskajúcim rukám a perám, ktoré on sám uctieval svojím
vlastným spôsobom.
Díval sa
Alanovi do očí, sledoval ho a po celý čas, vnímal jeho pohľad, ten istý
pohľad, ktorý v ňom už od začiatku vyvolával príjemné napätie.
Obaja prudko
a neúprosne podliehali rytmu, ktorý im diktovali ich telá, nebolo možné
uniknúť, až kým ich objatie nebolo naplnené slasťou.
koniec
