Táto poviedka a takisto aj
názory, konanie postáv a informácie obsiahnuté v nej sú len fikciou. Nezodpovedajú skutočnosti
a nemajú nič spoločné so skutočnými postojmi, názormi a správaním tu
spomenutých osôb.
Ide o špeciálne vianočné
vydanie.
Napísané v cukríkovej
nálade, ktorej zodpovedá aj charakter tejto poviedky.
Pár: Daniel
Radcliffe/Alan Rickman
žáner: real
person slash Harry Potter
varovanie:
18+
Obsah: Alan
a Daniel sa rozhodnú spolu stráviť Vianoce.
informácie o britských vianočných zvykoch som čerpala z tejto stránky
Venované všetkým čitateľom.
ŠTEDRÝ DEŇ
Dan stál na rebríku
a snažil sa zavesiť imelo na dobre viditeľné miesto.
Balansoval pritom takpovediac na
jednej nohe, ale stálo to zato.
Cezmínu už mal spoľahlivo
rozmiestnenú a aj výzdobu okien už mal za sebou, ostávali už len tieto
drobné detaily.
Bolo to však pomerne ťažké,
keďže namiesto toho, aby sa na to sústredil, nenápadne sledoval Alana, ktorý
práve vykladal z auta tašky.
Srdce mu tĺklo takmer
o preteky, pretože napokon to vyšlo, nestalo sa nič neobvyklé, čo by im
zabránilo stráviť sviatky spolu, čo považoval za dobré znamenie.
Napokon imelo starostlivo
uviazal neďaleko dverí, pomaly zliezol z rebríka a rozhodol naňho
pekne počkať pod ním, keďže mal v úmysle hneď aj využiť možnosti, ktoré mu
táto pomerne obľúbená vianočná tradícia poskytovala.
Pre Daniela a Alana to boli prvé
Vianoce, ktoré sa rozhodli stráviť spolu ako pár.
Už spolu nejaký čas chodili oficiálne a bol to
prvý rok, počas ktorého to vyzeralo tak, že im to skutočne vyjde, aj keď
o tom Dan až do poslednej chvíle pochyboval.
V poslednom čase spolu
neboli tak často ako predtým, keďže pracovali na rozdielnych projektoch a obaja boli dosť vyťažení. Daniel dúfal,
že raz budú opäť spolu hrať v nejakom filme, pretože by si s ním
rozhodne veľmi rád opäť v niečom zahral. Prípadne aj v divadelnej
hre, ak by sa vyskytla takáto ponuka, neváhal by.
A práve kvôli tomu, že už
dlhší čas museli bojovať o svoj vlastný priestor, chceli si tieto sviatky
vyhradiť pre seba, aspoň do takej miery, ako to bolo možné.
Pre istotu si však zvolili
pokojnejšie miesto, pomerne útulnú chatku, ktorá im poskytovala dostatok
súkromia no zároveň aj jedinečnú možnosť prežiť Vianoce v intímnej
atmosfére, čo však znamenalo, že musel absolvovať povinnú večeru u rodičov
a vydržať v mierne napätej atmosfére, keďže rodičia mali voči tomuto
jeho vzťahu tak trochu vyhradený názor, nie tak celkom odmietavý, ale ani
celkom súhlasný, zjavne verili tomu, že ide len o poblúznenie, ktoré ho po
nejakom čase prejde.
Dan to radšej ani len nechcel
rozoberať, bol mladý, žil pre túto chvíľu a nejavil záujem
o plánovanie súkromného života niekoľko rokov dopredu. S Alanom sa
cítil dobre, rozumeli si, a to bolo preňho dôležitejšie než čokoľvek iné.
A nič ho nepotešilo viac
než to, keď sa tie vchodové dvere napokon otvorili a dovnútra vošiel jeho
priateľ.
Pomohol Alanovi zložiť tašky a mal
možnosť ho poriadne vyobjímať.
„Ahoj. Som rád, že si už tu,“
pošepol mu rozrušene.
„Ahoj, Daniel,“ odvetil Alan,
nepochybne naňho toto privítanie zapôsobilo, videl na ňom, že je s ním viac než spokojný.
Dan ešte nejaký čas zotrval v
náručí a nič iné nevnímal, ale napokon si spomenul na svoj pôvodný zámer
a naznačil mu, že sa nad nimi nachádza istá veľmi rafinovaná ozdoba.
„Vyzerá veľmi dobre... “
pochválil ho Alan, keď pozrel hore.
„Dúfal som, že sa ti to bude páčiť...“
vyhlásil Dan tak trochu zahanbene, pretože si až do poslednej chvíle, nebol
istý, či toho náhodou nebude priveľa. Snažil sa skôr o elegantný
minimalizmus aj čo sa týkalo výzdoby, aspoň tak by to nazval, keby mu niekto
položil otázku týkajúcu sa týchto Vianoc, ale niektorým veciam nedokázal
odolať.
„A mám snáď na výber?“ doberal
si ho Alan.
„Ani nie...“ vyhlásil neúprosne
Daniel.
A hneď aj dostal hneď bozk
od svojho priateľa.
Najprv jeden a potom ďalší
a ďalší.
Jeho priateľ ho aj naďalej bozkával
a on si preňho vyhradzoval svoje najlepšie odpovede.
Teraz ho už tak mohol nazývať
bez obáv a bol to príjemný pocit.
Od istého času už neriešili
ostatných ľudí a užívali si svoj vzťah.
Dan cítil Alanove skúsené bozky,
ktoré ho vždy dokázali priviesť do stavu, v ktorom nemyslel na nič iné len
naňho.
A nebolo pochýb o tom,
že Danielovi by sa to páčilo, aj napriek zime, ktorá sálala od dverí.
Na tvári takmer cítil snehové
vločky.
No neprekážalo mu to, pretože
jediné čo dokázal naplno vnímať, bol on.
Ani nevedel, kedy presne Alan
zavrel dvere.
„Pán Rickman, to bolo takmer ako
kúzlo...“ ocenil mladý herec to, ako rýchlo sa mu to podarilo, no zároveň tak
trochu ľutoval, že bol prepustený z jeho objatia. A pustil sa do aktívnej pomoci pri
vyzliekaní bundy svojho milenca.
Alan mu to rád dovolil, sám sa
však prezul do domácej obuvi a tváril sa pritom mimoriadne spokojne.
„Niečo som sa predsa len stihol
naučiť...“ pošepol mu jeho priateľ, keď zavesil svoju bundu a ešte raz ho pobozkal.
A zrejme by sa od seba ani
len nedokázali odtrhnúť, keby sa jedna z tých tašiek neprevrátila.
A obaja začuli dosť
významné cinknutie.
„Dúfam, že to nebol vianočný puding[1]...“ tak trochu sa mračil Alan.
Daniel sa k tej taške
okamžite sklonil.
„Nie, puding... to asi nebude...“ ubezpečoval ho o tom jeho mladý priateľ,
keď do tašky napokon nahliadol.
„Len nejaká miska...“
Alanovi sa značne uľavilo, keďže
práve on mal na starosti prísun jedla na vianočný stôl.
A niektoré veci zrejme
neboli tak ľahko nahraditeľné, hlavne nie v týchto podmienkach.
Daniel opatrne zdvihol tašku.
A okrem nej aj pár ďalších, ktoré mu Alan už predtým dovolil vziať.
Predpokladal, že v tých, ktoré si nechal, zrejme budú darčeky preňho
a keďže sa nechcel pripraviť o prekvapenie, nechal ho, aby o tom
rozhodol sám.
A musel sa zmieriť aj s tým,
že práve teraz bude lepšie uložiť všetky veci, aby sa im zbytočne neplietli pod
nohy aj napriek tomu, že bolo až príliš lákavé, opäť pokúšať partnera.
„Tak poďte, pán profesor... kuchyňa je
tamto...“ vyhlásil Dan tak trochu provokatívne.
Ani tentoraz si neodpustil si narážku
na ich obľúbenú hru.
Alan nasadil jeden z tých Snapových
výrazov, ktoré zvyčajne znamenali, že dotyčná osoba lieta vo veľmi veľkých
problémoch a vyhlásil: „Pán Radcliffe, snáď nechcete, aby som vám hneď
v prvý deň strhol body?“
Daniel sa uškrnul.
„Isteže nie, pán profesor,“ dodal
pokorne a pomyslel si: ale ak to
bude nevyhnutné, tak sa dokážem zmieriť s tým, že zo mňa strhnete niečo
iné...
V rámci ich hry nemohol
niečo také vysloviť nahlas, Snape by to skrátka nepovažoval za vhodný spôsob
vyjadrenia a Harry by si to musel patričným spôsobom odpykať, pretože
obzvlášť na Vianoce nie je dobré hnevať svojho profesora.
Potom už len spoločne kráčali
smerom do menšej, no starostlivo vybavenej kuchyne.
Alan odniesol svoje tašky
s tajným obsahom z priateľovho dosahu a tie ostatné pridal
k tým, ktoré mal na starosti Daniel.
Nejaký čas spoločne vykladali
všetko potrebné.
„Zohnal si všetko zo svojho
zoznamu?“ opýtal sa ho, keď mali za sebou už väčšinou práce.
„Áno, niektoré veci už mám aj
hotové, ale moriaka budeme piecť spolu, celkom sa na to teším...“
„Snáď to zvládneme,“ ako vždy si
veril Daniel a bol presvedčený o tom, že ak by to aj náhodou nevyšlo,
už len to, že bude Alanovi v kuchyni asistovať stálo za zmienku, vybral im
aj zástery, ktoré si skrátka museli obliecť.
„Ale som rád, že vianočný puding
si priniesol, lebo na to by som si netrúfol...“
„Priznám sa, že ani ja... ale
nemusíš sa obávať, je dobre urobený, za to osobne ručím...“
Alan ho vybral a dovolil mu
naňho v krátkosti nahliadnuť.
Daniel s ním bol spokojný.
„Mali by sme sa ešte
o niečo postarať?“
„Samozrejme, niečo sa nájde
vždy...“
Nevinne vyhlásil Daniel, keď rozložil
všetko potrebné na menší pult.
„Priznám sa, že aj ja mám
v chladničke nejaké veci... nuž... asi toho budeme mať viac než dosť...
neodolal som... Nebolo ľahké tomu uniknúť, vianočným ponukám...“
Alan uznal, že je to dosť ťažké
vzhľadom na tú hypnózu, ktorá počas sviatkov ľudí neustále núti nakupovať.
Daniel predpokladal, že na
profesora Snapa by to neplatilo, ale keďže on nemal tie jeho pôsobivé schopnosti, niektorým
impulzom sa skrátka neubránil.
A v mnohých ohľadoch
bol boj s trollom jednoduchší než obrana proti tomu, čo všetko mu ponúkali,
a čo všetko musel vziať do úvahy, skôr než vyslovil jednoznačné
rozhodnutie...
„Nemyslím si, že to bude problém...
môže byť, že sa nám niečo na prvý raz nepodarí... aspoň budeme mať niečo
v zásobe...“ Alan zjavne mal snahu vidieť na tom niečo pozitívne.
„Zrejme máš pravdu.... teda to by sme mali,
ešte stromček, ten urobíme spolu... A moriak... A potom snáď už
budeme mať čas aj na oddych...“
„Buď si istý, že si na to
nájdeme čas, možno aj dnes, ak budeme šikovní...“ odvetil Alan a usmial sa
spôsobom, ktorý v ňom vyvolal príjemné napätie.
„S čím by si chcel začať?“
„Nuž, ja... ani neviem, to
záleží od teba...“
„Obývačka a hneď!“ navrhol Alan a on samozrejme súhlasil.
Čakal tam na nich stromček,
ktorý bol už pripravený na to, aby ho mohli spolu vyzdobiť.
Daniel mal však tak trochu iné
plány a zrejme by ich aj zrealizoval, keby mu Alan na to dal príležitosť.
Pretože zdobenie nebolo tým
k čomu sa dostali ako k prvému bodu programu.
Maznali sa.
To bolo samozrejmé, lebo bez
toho, by to nešlo, ale Alan ho rád provokoval a zrejme vedel, že potom by
ho už veľmi ťažko nahovoril na akúkoľvek prácu, natoľko ho už zrejme poznal
a Daniel musel uznať, že má pravdu, čo však neznamenalo, že ho po celý čas
nebude pokúšať, pretože to si zas mienil vychutnať on.
Hra by však nebola zaujímavá,
keby jeho priateľ dostal hneď všetko, čo chcel...
„Tak sa pozri, čo tu máme... môžeš si
vybrať...“ usmieval sa Daniel, keď to už vyzeralo tak, že ich púť skončí na
gauči. No on sa mu elegantne vymanil z náručia, zohol sa a povykladal na stolík škatule so svojimi
ozdobami a Alan si zvolil to, čomu by rád dal prednosť on.
Spoločne ozdobovali stromček, užívali
si letmé dotyky a zhovárali sa spolu, len tak, o tom, čo
v poslednom čase zažili, a takisto aj o tom, čo si nestihli povedať
počas telefonátov a písania.
