Pár: HP/SS
Obsah: SB sa
„preriekne“ a nechtiac prezradí svojmu synovcovi isté fakty o jeho
najmenej obľúbenom profesorovi...
Táto poviedka je fanfiction,
postavy, miesta, názvy, patria J. K. Rowlingovej, ja si ich len požičiavam za
účelom napísania tejto fanfiction.
Veková hranica: 12+
Poviedka obsahuje náznak vzťahu
muž/muž!
JEHO POHĽAD
Spôsob
akým sa naňho Potter díval sa zmenil.
Tie oči
ho prenasledovali.
Omnoho častejšie
než kedykoľvek predtým, v nich Severus Snape nachádzal otázku, ktorá
v ňom vyvolávala silnú podráždenosť.
Potter
si samozrejme neuvedomoval, čo všetko môže spôsobiť tým, že sa naňho díva takým
znepokojujúcim spôsobom.
Nebolo
v jeho kompetencii to chápať.
Namiesto
toho prekračoval všetky hranice, tým pohľadom takmer zbaveným nenávisti,
o ktorú sa zvyčajne spolu delili.
Pod
váhou toho pohľadu sa profesorovi elixírov pracovalo veľmi ťažko, bol čoraz nervóznejší.
A
práve pod vplyvom týchto okolností, bol
Potter práve teraz tu, v jeho kabinete.
A on
len chladne zopakoval: „Naposledy sa vás pýtam pán Potter, čo to má všetko
znamenať?“
„Nerozumiem
vám, pane...“ odpovedal mu ten chlapec pokojným hlasom.
„Vy veľmi
dobre viete o čom hovorím!“ jedovato odsekol Snape.
Nemal
v úmysle ho práve teraz poslať preč bez odpovedí, ktoré aj proti jeho vôli
zamestnávali už aj jeho myseľ.
„Čo
podľa vás znamenajú tie pohľady, na večeri, na raňajkách, na obede... a to
ako sa mi večne motáte pod nohami... A čo to vyzvedanie? Viem, že ste sa
na mňa pýtali istých ľudí... Nemyslite si, že také veci mi len tak ľahko
uniknú... Máte tri minúty, Potter, na to, aby ste mi poskytli hodnoverné
vysvetlenie vášho správania, inak ponesiete následky, ktoré...“
„Pán
profesor, povedali mi, že vy a moja mama, že ste boli najlepší
priatelia... je to pravda?“ náhle ho
prerušil Potter.
Severus
cítil ako tie slová prenikli hlboko.
„Kto vám
to povedal?“ uvedomil si, že schmatol chlapca za prednú časť jeho habitu
a ich tváre sa k sebe nemilosrdne priblížili.
„Môj
krstný otec naznačil niečo v tom zmysle...“ zadychčane zamumlal Potter.
Pustil
ho.
Snažil
sa ovládnuť svoje emócie, ktoré sa drali na povrch až príliš rýchlo.
„Samozrejme,
Black, ako inak... Kto iný by mohol byť taký zadubený, aby niečo také povedal
práve pred vami...“ poznamenal profesor elixírov s vrcholným pohŕdaním
v hlase.
A samozrejme
je to on, Severus Snape, od ktorého sa očakáva, aby túto Blackovu chybu
napravil.
Ak by to
bolo skutočne nevyhnutné, možno by to aj urobil, ale to už nebolo v jeho
kompetencii, nech si s tým riaditeľ poradí podľa svojho uváženia.
Temný
pán túto informáciu má, a to, že o tom vie aj Potter na celej veci
nič nemení. Obával sa omnoho horších vecí, ktorých by sa Potter mohol prípadne
dopátrať. Toto ani zďaleka nebola jedna z tých, pre ktoré by Blackovo meno
musel nevyhnutne začať preklínať. Ale aspoň preventívne by sa o to mohol
pokúsiť.
Odstúpil
od Pottera a nejaký čas sa
prechádzal po miestnosti.
„Na to
ste sa mali opýtať jeho...“ sykol nahnevane, keď sa opäť obrátil k svojmu
študentovi.
Nemal
v úmysle Potterovi čokoľvek vysvetľovať, nemal ani len najmenší dôvod sa
s ním deliť o záležitosti týkajúce sa jeho minulosti.
„Skúsil
som to, ale on sa to len snažil zahovoriť a nič viac mi nepovedal...“
priznal chlapec neohrabane a doplnil ešte: „Prepáčte, pán profesor,
nebudem vás tým viac zaťažovať, ak vám to pripadá nepríjemné, aj tak neverím
tomu, že...“
„NEVERÍTE?“
Snape sa
chytil toho jeho posledného slova a zjavne si v prvej chvíli
neuvedomil, že Potter nemal v úmysle povedať to, čo si on sám do jeho
nedokončenej vety doplnil. On sám dospel k presvedčeniu, že Potter
nepovažuje za možné, aby sa jeho matka kamarátila s niekým takým, ako bol
on a vyvolalo to v ňom nasledujúci reakciu.
Pritlačil
Potter k jednej z tých políc s knihami s doplnkovou
literatúrou pre pokročilých.
„Pane,
ja...“ hlesol jeho študent.
No on mu
nedovolil pokračovať.
„Istý
čas sme si boli blízki, je to pravda, ale vás to nemusí zaujímať...
a neželám si, aby ste ďalej pokračovali v tých vašich nezmysloch
a varujem vás, ak...“
Zarazil
sa, keď tie hebké pery, takmer nežne prekonali vzdialenosť medzi nimi.
Nebol to
ani len skutočný bozk.
Ten
chlapec to očividne nevedel urobiť správne, ale ich pery sa dotkli.
Nepohol
sa.
Nereagoval.
Potter
bol ešte dieťa a bolo na ňom, aby si v takejto situácii zachoval
patričný odstup.
Odtiahol
sa od neho, jeho oči ostali chladné, pohľad nezúčastnený.
„Čo to
malo znamenať, Potter?“ opýtal sa, keď znovu našiel svoj hlas.
„Takže
ste predsa len s nami... nevyzeráte na to, ale ste... Nemôžete byť
s ním, keď ste dokázali...“
To už
bola nebezpečná myšlienka, jedna z tých, ktorá by v nepravých rukách
mohla spôsobiť náhle ukončenie jeho kariéry.
Profesor
elixírov prudko vnikol do chlapcovej mysle, zastavil príval jeho slov a zabránil
mu pokračovať.
Potter
tam stál, úplne neschopný akejkoľvek obrany a on tú spomienku pevne držal.
A takmer neveril tomu, čo uvidel, Potter bol ochotný naňho zmeniť názor
len preto, že Black v opitosti prehodil pár slov. Potterova myseľ priam
pulzovala ochotou prijať túto skutočnosť možno až príliš dobre.
A zaznamenal
aj iné znepokojujúce skutočnosti.
Pravá
a nefalšovanú radosť.
Čo to
malo asi tak znamenať?
Potter
si želá, aby bol na ich strane?
Nepochybne
áno, ale to ani zďaleka nebolo všetko, čo mal možnosť vidieť...
„Ja
neviem, len že... skrátka neviem...“ opakoval ten chlapec, kým on upravoval
spomienku tak, aby nebola prístupná Temnému pánovi. A musel konať rýchlo,
lebo nemal v úmysle Pottera dlhšie zdržiavať.
Dozvedel
sa to, čo chcel vedieť a takmer až ľutoval, že sa mu na niečo také vôbec
naskytla príležitosť.
„Budete
mať čas o tom porozmýšľať, keď najbližšie dva mesiace budete pomáhať
pánovi Filchovi a teraz mi zmiznite z očí!“
Neľútostne
ho vyhodil zo svojho kabinetu, keď dokončil tú nenápadnú no vcelku precíznu
prácu.
To, že
to Potter zistil, nijako neohrozovalo riaditeľove plány, no preňho to bolo
nepríjemné vzhľadom na to, že netúžil v Potterovi vyvolávať mylné
predstavy.
Ponechal
mu však to vedomie, že to bolo tak, že on bol priateľ jeho matky, no pridal tam
zľahčenie, ktoré Pottera presvedčilo o tom, že Black tie slová nemyslel
vážne, že to bol z jeho strany len akýsi chabý pokus o vtip.
Chránil
tým seba a jeho a vedel, že ak príde ten správny čas na pravdu,
prijme ju rýchlejšie a zjavne to v ňom vyvolá tú istú eufóriu, ktorú
pocítil v jeho mysli aj majster elixírov. No čas pravdy bol ešte ďaleko a on ani
nevedel, či si želá, aby prišiel, lebo viac než dobre vedel, že všetci už dlhší
čas kráčajú po temnej ceste s neistým návratom.
Nebol
hrdina, len muž, ktorý sa snaží odčiniť aspoň časť svojich hriechov a ten
chlapec bol ešte príliš mladý na to, aby pochopil, čo znamená slúžiť dvom
pánom.