Otcovská láska 29. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: po korektúre

 hviezdičky nájdete nižšie :)

                       Pre Lilith, Abequa, arkama, Monoke, weras, Profesor.

Severus opatrne zdvihol svojho partnera zo zeme.

Neostávalo mu nič iné len nechať vážny rozhovor na neskoršie obdobie a postarať sa o to, aby sa mladý pán dal do  poriadku a presunul do svojej postele. Podľa možnosti čo najskôr a v celku.

Keďže Potter nejavil ani len náznak toho, že by takúto zložitú činnosť dokázal zvládnuť sám. A jeho komunikácia sa zúžila len na pár tichých stonov, prípadne dosť neurčité hmýrenie sa na dlážke.

Skôr než ho však stihol dostať do izby, začul kroky. Deti očividne z postelí dostal zvuk rozbíjajúceho sa skla.

„Severus, je ocko v poriadku?“ opýtal sa Albus Severus.

Potter len niečo zamumlal a dokázal si v tej pravej chvíli oprieť hlavu o jeho plece, čím zrejme prekonal svoje vlastné očakávania.

„Postarám sa aby bol...“ odpovedal mu Severus celkom bez váhania.

„Vráťte sa do postele...“ dodal napokon autoritatívnejším tónom, než mal pôvodne v úmysle.

„Ale, ja by som...“ začala Lily, no James ju stiahol späť.

„Poď, bude lepšie, keď necháme Severusa, aby sa o otca postaral, hlavná vec, že je už doma, zajtra sa pozhovárame...“  povedal a nekompromisne sa jej postavil do cesty, keď sa opäť pokúšala cez neho dostať.

„Tak dobre, veď už idem... nemusíš ma držať...“  dodala Lily podráždene a dovolila bratovi, aby ju odviedol do izby.

Albus a Scorpius ich pomaly nasledovali.

„Práve tomuto som sa chcel vyhnúť...“ pošepol mladému mužovi Snape, pretože tušil, aký účinok to bude mať na deti.

Harry naňho pomaly pozrel, no vyššia mozgová aktivita zrejme práve teraz nebola jeho doménou, lebo oči okamžite zavrel.

Severus prekonal prvú fázu dualmačného tlaku, nemal v úmysle sa dotýkať jeho mysle, pokiaľ bol v takomto stave. Po užívaní spojenia to už medzi nimi fungovalo v takej tesnej blízkosti aj bez legilimancie a nevyhnutnosti zrakového kontaktu, ich dualmancia už bola v tzv. zabehnutom stave.

Potter však nepotreboval žiadne úľavy, bolo viac než jasné, že sa necíti dobre a Severus nemienil zmierňovať následky jeho konania. A bolo to aj v jeho záujme, keďže by sa zrejme dostal bližšie k pocitom svojho partnera, možno aj viac než by mu bolo milé.

Preniesť naňho svoju vlastnú frustráciu nepovažoval za rozumné.

Potter ešte ani zďaleka nebol vyliečený, musel to brať tak, že práve teraz urobil krok späť, no neznamenalo to, že je tým všetko stratené. To všetko už vedel, mal to naštudované a vedel, že sa to môže stať, no nič ho nemohlo pripraviť na ten pocit, keď ho tam opäť videl ležať. Snažil sa na to radšej prestať myslieť. Nechcel dovoliť ani svojím vlastným výčitkám, aby prenikli cez jeho obranu.

Severus odniesol mladého hrdinu do ich spoločnej spálne. Nebolo pochýb o tom, že jeho partner  bude musieť ostať pod dohľadom, keďže si nezaslúžil to privilégium mať ešte vôbec nejaké súkromie.

Zbavil ho špinavého odevu a postaral sa o to, aby sa do postele dostal čistý a aspoň navonok nepoznačený účinkami svojho nedávneho dobrodružstva.

A čo najrýchlejšie si vzal z laboratória všetky potrebné veci, ktoré boli nevyhnutné na to, aby sa ubezpečil o tom, že bude môcť dodržať slovo, ktoré dal deťom. Bolo nutné ho aj skontrolovať, keďže nevedel aké množstvo dostal do svojho systému.

Nebolo možné Potterovi podať akýkoľvek urýchľovač vytriezvenia, ale bolo nutné sledovať jeho stav pre prípad možných kontraindikácií so zložkami detoxikačného elixíru, keďže ešte neuplynula lehota jeho úplného vyprchania z mužovho organizmu. Elixír bol nateraz spiacou zložkou, ktorá sa nepochybne počas najbližších hodín prebudí.

Potter ani len okom nemihol, keď mu odobral malú kvapku krvi.  

Severus urobil dôkladnejšie testy, v jeho prípade boli presnejšie než rýchle diagnostické kúzla, keďže magická aura na čarodejnícky alkohol reagovala dosť nepresnými výsledkami v spektre.

Test našťastie neukázal až také vysoké hodnoty, akých sa obával, neboli životu nebezpečné, ale aj tak vedel, že bude mať počas noci ťažké stavy, kvôli niekoľkým priam učebnicovým príkladom, ktoré pitie v tomto štádiu liečby mohlo spôsobiť. Samozrejme upozornil ho na to, čo všetko riskuje, keď sa do toho práve teraz v tejto kritickej fáze pustí,  nehrozilo mu nebezpečenstvo rýchlej smrti, ale nepochybne naňho čakala jedna z tých ťažkých nocí. A bolo nevyhnutné nechať ho, aby sa z toho stavu vyspal prirodzeným spôsobom, samozrejme so všetkými následkami a nepríjemnosťami, ktoré naňho budú čakať nasledujúci deň. A zrejme aj pár ďalších komplikácií, keďže v tomto štádiu mávala recidíva nepríjemné následky.

Severus nemohol povedať, že by si ktovieako užíval takéto vyhliadky, no momentálne preňho nič lepšie nemohol urobiť, len ďalej sledovať jeho stav a pomôcť mu v prípade možného magického záchvatu, ktorý by ho mohol veľmi ľahko postihnúť.

 Nateraz však nebolo vo fáze, kedy by mu podobné záležitosti hrozili, Severus ho však pre istotu uložil do polohy, ktorá bola v takýchto prípadoch najvhodnejšia.

Vykonal kúzlo, ktoré ho malo upozorniť na prípadné problémy a vrátil sa späť na chodbu, pomocou prútika rýchlo upratal a stavil sa aj po zrkadlo, ktoré akosi stihol všimnúť, začalo práve teraz fungovať.

Prisunul si kreslo k posteli a zrkadlo vložil do stojana.

Lupinova hlava v zrkadle nebola o nič príjemnejšia ako v krbe, no naposledy, keď bol uňho, nechal mu aj tento dorozumievací prostriedok, ktorý mal použiť len v prípade potreby a svoju stranu mal zabezpečenú tak, aby nepočul nič nevhodné, a aby ani druhá strana nemohla bez jeho súhlasu odpočúvať jeho.

„Práve teraz nemám čas na rozhovory s tebou...“ vylial si všetku svoju zlosť aspoň na vlkolakovi, keďže bol ďalšou osobou, ktorá ho o takomto čase vyrušovala.

„Chcel som len vedieť, či Harry prešiel cez ochranné kúzla v poriadku...“ vyhlási Lupin ustarostene.

„Ty si ho priviedol?“

Samozrejme, keď ho uvidel takého strnulého, pochyboval o tom, že to domov zvládol až sám, no práve vtedy nebol čas na úvahy podobného typu.

„Bartyho ľudia ho našli neďaleko jedného z muklovských obchodov s alkoholom... Spoločne s ním sme ho vyzdvihli a priviedli domov... Chceli sme ho odviesť až k tvojmu prahu, ale aurori nám nepovolili vstup...“

Tomu Severus dobre rozumel, ani Lupin ani Bartemius neboli dôveryhodnými osobami, čo sa týkalo nočného vstupu do domu.

Nemohol tvrdiť, že ho toto rozhodnutie ktovieako zamrzelo.

Nemal v úmysle dovoliť, aby videli, ako mu pohľad na Pottera spôsobil bolesť. Vedel, že by to nedokázal zakryť.

Láska už bola zrejme taká, musel sa zmieriť s tým, že aj na jeho myseľ bude mať aspoň istú mieru vplyvu.

Lupinovi však namiesto toho samozrejme povedal: „Môžem ti ho aj ukázať, ak chceš...“

Prútikom namieril zrkadlo tak, aby mal Lupin čo najlepší výhľad priamo na posteľ.  

„Mrzí ma, že sme ho nenašli skôr...“ po určitom čase sprevádzanom napätým tichom, vyhlásil Lupin.

Severus v jeho hlase spoznával volanie svojich vlastných výčitiek.

„Nezachrániš každého...“  dodal len a sám sa čudoval, že niečo také vôbec vyšlo z jeho úst. Považoval to za súčasť tej slabosti, ktorá ho dnes obklopovala tesnejšie, než kedykoľvek predtým.

Vlkolak sa priam počuteľne nadýchol a zjavne sa snažil povedať niečo, čím by ich rozhovor dostal do zvyčajných koľají, na jeho strane však nastal akýsi chaos a aj cez zábranu do ich domu niekto prišiel.

Severus siahol po prútiku, bol to impulz, časť z neho, akoby túto možnosť považovala za  nevyhnutnosť, aj napriek tomu, že si konfrontácie tohto druhu nijako neužíval, pokiaľ nešlo o jedincov typu Gilderoy Lockhart, ktorých priam s pôžitkom zadupával do zeme.

Bol to však len mladší a pomerne slušnejší auror, s ktorým nedávno hovoril.

„Prišiel som vám len povedať, že dokončili identifikáciu a postupujú podľa plánu... dostali sme nové rozkazy.  My ostaneme tu, naša hliadka len pre istotu, ale ostatní pôjdu bojovať...“ tváril sa tak trochu sklamane, akoby ho omnoho viac lákal priamy boj.

Severus prikývol.

„Informujte ma, budem aj naďalej sledovať Potterov stav...“ 

Mladý muž chápavo prikývol.

Severus šiel skontrolovať deti a potom sa vrátil späť do izby.

Teraz už bolo viac než isté, že Harry  sa tej bitky nezúčastní.

Ani pôvodne to nebolo v pláne, no bolo mu jasné, že Potter by až do konca trval na svojom a zrejme by tam šiel aj proti vôli všetkých, čím by seba aj Severusa vystavil riziku, keďže by ho v takom zúboženom stave nenechal ísť samého. Čiastočne sa tým vyriešila aspoň jedna znepokojujúca otázka.

Pochyboval o tom, že sa vôbec dokáže prebrať a byť schopný nejakej rozumnej činnosti, skôr než bude už po všetkom.

Toto dobrodružstvo zrejme nebolo vyhradené preňho a ani Severus nemal v úmysle pokúšať opäť osud.

Sadol si späť do kresla, pozrel na zrkadlo, ktoré bolo prázdne a zabezpečené.

Nezávidel Lupinovi stretnutie s dementormi, ministerstvo sa stále ešte nerozhodlo o tom, ako sa vysporiadať s touto ďalšou otvorenou vzburou.

Zbaviť sa týchto bytostí však nebolo vôbec jednoduché, démoni v akejkoľvek forme boli vždy nebezpečnými nepriateľmi.

A to, že jedna osoba dokázala zdanlivo normálne žiť aj po ich bozku, bolo jednu z tých desivých výnimiek z pravidla, na ktoré sa zvyčajne nebolo vhodné spoliehať.

Nikto predsa nevedel ako to Crouch urobil a Severus to osobne ani nepotreboval vedieť, keďže nech to bolo akokoľvek, ten muž prišiel o dušu, čo bolo v čarodejníkom aj muklovskom svete považované za ten najhorší možný trest.

Na úvahy podobného typu mal však pramálo času, keďže Harryho telo sa začalo chvieť a mágia okolo neho vytvárala divokú auru. Stalo sa to rýchlejšie než Severus čakal, no možno to tak bolo lepšie, čím skôr to bude mať za sebou tým lepšie sa s tým vysporiada.

Zasiahol proti magickej reakcii a zmiernil ju bežne dostupnými vonkajšími prostriedkami, no nemohol zastaviť tie ostatné reakcie, ktoré to jeho partnerovi iste v najbližších hodinách osladia.

Striedavo bojoval s podobnými prejavmi, pozvoľna prechádzali k tichým momentom, ktoré sa čoraz väčšmi predlžovali.

Reakcie sa postupne vytrácali, nad ránom už Potter len pokojne spal a jeho telo neprechádzalo viac stavmi, ktoré ho trápili počas noci.

Severus občas pozrel na zrkadlo, zašiel aj za hliadkou, zatiaľ ešte stále nedostali žiadne nové správy a zjavne ani Lupin sa ešte doteraz nevrátil.

Ani po raňajkách nedostali žiadne nové informácie.  

A bolo už takmer neskoré popoludnie, keď sa Potter konečne začal hýbať.

„Severus...“

Harryho zastretý hlas ho vytrhol z pochmúrnych myšlienok.

Obrátil sa späť k posteli.

„Dobré ráno,“ pozdravil svojmu partnerovi dosť stroho a nasadil jeden z tých výrazov, ktoré s obľubou používal, keď Potterovu mladšiu verziu pri niečom prichytil.

Harry tlmene zastonal a rukou si prešiel po tvári, zjavne ho akýkoľvek hlasnejší zvuk až príliš obťažoval, no aspoň sa nesťažoval, len sa naňho díval tými svojimi očami.

„Severus ja... veľmi ma to mrzí... ja...“

Márne sa pokúšal posadiť, telo mal ubolené zjavne aj od pádov aj od tých prudkých magických reakcií.

Sadol si k nemu na posteľ.

Nedíval sa naňho, lebo sa obával toho, že možno až príliš rýchlo podľahne jeho sľubom a ubezpečeniam.

„Severus, prosím...“

Prinútil sa vytrvať vo svojom nekompromisnom postoji.

„Pokiaľ sa na to cítiš, tak vstaň, počkám na teba v mojej pracovni, tam sa pozhovárame...“ požiadal ho chladne a nechal ho samého v spálni.

„Áno, ale...“

Ani ho nenechal to dopovedať. Nemal v úmysle počúvať jeho výhovorky.

Samozrejme značne sa mu uľavilo, že sa Potter prebral podľa očakávaní a nenastali žiadne ďalšie komplikácie, okrem mimoriadne tichých raňajok, no nemohol si dovoliť ho ďalej rozmaznávať, zjavne to neprinieslo také výsledky, v aké všetci dúfali.

Očakával nové správy týkajúce sa útoku na Čarodejníka s temným znamením, ale niektoré detaily boli pre ich ďalší život natoľko dôležité, že nebolo nutné práve teraz upozorňovať na tieto skutočnosti.

Čakal tam naňho za svojím stolom, v dobre známom postoji, obklopený dobre známym chladom. A pripravený na to, že ich rozhovor medzi nimi môže pokojne rozprúdiť aj hádku, no tentoraz sa už nemienil nechať ovplyvniť svojimi citmi.

Potter musí pochopiť, že mu takéto správanie nebude nikto z jeho rodiny tolerovať a on mienil byť prvou osobu, ktorá mu bez milosti nastaví zrkadlo.