Otcovská láska 30. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka:  po korektúre

 Pre Profesor, Abequa, Lilith, arkama, weras, Mononoke.

Severusov partner tam len pokorne stál a čakal na jeho ďalšie rozhodnutie. Plecia mal zvesené a hľadel do zeme. To nebol postoj, ktorý bol uňho obvyklý, keď musel čeliť Severusovi Snapovi.

Majster elixírov si pamätal na obdobia, keď Potter prichádzal k nemu so vzdorom v očiach a neskrývanou nenávisťou. Dokázal sa s ním hádať až do krvi, či už mal Severus pravdu alebo nie, ten chlapec ani na okamih nezapochyboval o svojom vlastnom presvedčení. A bol pripravený povedať mu všetko čo si o tom myslí aj napriek jeho nekompromisnému postoju voči nemu.

Albus Dumbledore mu v takýchto chvíľach zvykol hovorievať, že je na toho chlapca, až príliš zameraný, že by možno nebolo na škodu, keby Pottera aspoň určitý čas nestaval do stredu svojich záujmov, na čo mu Severus vždy odpovedal, že Potter ani zďaleka nie je preňho až taký dôležitý, a to čo Dumbledore považuje za prílišný záujem o jeho veľactenú osobu, je len snaha Pottera aspoň niečo naučiť o skutočnom svete a v žiadnom prípade nepodporovať tú ilúziu heroizmu, ktorú tak výdatne podporovali jeho obdivovatelia.

Pripúšťal však, že v jeho prípade nie sú jeho ciele tak úplne nesebecké a samozrejme si patrične užíva ten pocit, keď môže Potterovi zmazať z tváre úsmev a postarať sa o to, aby aspoň na chvíľu cítil, že nie všetci v čarodejníckom svete sa mu budú klaňať v obchodoch a obdivne mu potriasať rukou. Mienil ho vždy vyviesť z omylu a pripomenúť mu, že čarodejnícky svet nie je len miestom, kde sa dočká takýchto umelých úsmevov a pochlebovačných praktík.

Riskoval kvôli tomu chlapcovi život, nič viac od neho riaditeľ žiadať nemohol a dal mu jasne najavo, že to ako k tomu chlapcovi bude pristupovať je jeho vec, pokiaľ samozrejme neprekročí stanovené hranice.

Problémy, do ktorých sa jeho partner dostal, však prekonali staré školské záležitosti. A Severus Snape nemal už viac pred sebou toho mladíka, ktorý by s ním bojoval až do posledného dychu. Pretože ten Harry, ktorý práve teraz stál pred ním, mal v očiach pokoru, ktorá ho miatla a vytrhávala mu z rúk zbrane, ktoré potreboval na to, aby dokázal tomu mladému mužovi otvoriť oči. Nikdy predtým by si nepomyslel, že bude preňho ťažké hovoriť s ním, určitým nie práve najpríjemnejším spôsobom.

No vedel, že to musí urobiť, že neexistuje žiadna iná cesta, len to, čo on sám vždy považoval za ten najvhodnejší spôsob komunikácie s osobou, ktorá sa zjavne nechce pohnúť z miesta. Potter sa k svojej rodine zachoval bezohľadne, akoby zabudol, že od neho závisí množstvo ďalších vecí, ktoré sú omnoho dôležitejšie než hrdinské činy a podobné záležitosti, ktoré sú aj tak po čase prekonané a zapadnú prachom.

Na to, čo sa deje v rodine, sa však tak ľahko nezabúda, z vlastnej skúsenosti vedel, že je to tak. 

„Sadni si,“ požiadal ho hlasom, v ktorom nebol ani len náznak ničoho, čo by bolo možné považovať za slovný útok.

Bol to len strohý príkaz, daný podriadenému. A Severus mal možnosť sledovať ako Potter klesol presne na tú stoličku, ktorú mu ukázal.

Sedel tam a mlčal. Až po určitom čase sa začal nervózne pohrávať s gombíkmi na svojom svetri, a keď sa aj odvážil naňho pozrieť, v jeho pohľade bola len odovzdanosť.

Niečo, čo v súvislosti s ním takmer ani len nepoznal.

No obával sa, že ak by použil dualmanciu zistil by aj mnohé iné veci, ktoré by sa mu vôbec nemuseli páčiť.

On sám bol na pokraji už veľakrát, rozumel tomu, aké je to ocitnúť sa na dne a nič pred sebou nevidieť.

Noc zmeny bola preňho takisto veľmi silnou skúsenosťou, možno až priveľmi trpkou.

Pred pár rokmi sa výrazne približoval aj k šialenstvu, nachádzal sa veľmi blízko tej hranice, tesne po Dumbledorovej vyžiadanej vražde, sa v ňom všetko vzoprelo a nejaký čas blúdil kdesi na hraniciach medzi temnotou a peklom a nič nebolo ťažšie než pomalý a bolestivý návrat späť do neistoty, do sveta, v ktorom už nikdy nič nebolo také ako predtým a videl pred sebou len jedinú cestu, na ktorej ostával sám proti všetkým.

Navonok však fungoval celkom normálne, hoci prevažne automaticky a na dlhší čas sa ponoril do oklumencie a vypol všetky pocity, aby ich potom v jednom okamihu mohol postupne prinavrátiť späť a v tichosti svojej spálne sa s nimi sám vyrovnať.

Vedel, čo to znamená bojovať sám so sebou a bol vystavený skúškam, ktoré ho predurčovali k tomu, aby chápal stratené existencie aj všetky tie záležitosti spojené s obviňovaním a trestami.

Potter čelil inej hrozbe, nie menej nebezpečnej, lebo jeho myseľ teraz pracovala proti nemu a on bol sám sebe nepriateľom.

Prudko vstal a pristúpil k nemu.

Vždy rád odstraňoval vzdialenosť medzi nimi, sadol si pokojne aj na jeho úroveň, ak to bolo potrebné a práve teraz to zrejme potrebné bolo, keďže to nevyzeralo tak, že by sa pod vplyvom toho Potterovho mlčania mohli niekam dostať.

„Čo všetko si pamätáš zo včerajšej noci...“ opýtal sa ho pomaly a zreteľne, hlas stále udržiaval v chladnej rovine.

Pričom s ním už viac nehovoril, ako so študentom, ktorý si neurobil domácu úlohu, ale iným omnoho rafinovanejším spôsobom.

Jeho čierne oči ostávali chladné, pýtal sa ho to ako vyšetrovateľ na nejakom výsluchu a bol pripravený zaťať aj do živého, pretože predpokladal, že v danej chvíli to bude nevyhnutné.

V Potterových očiach sa mihlo prekvapenie, dokonca prestal rukou poťahovať ten gombík a uprel naňho tak trochu menej skleslý pohľad. Zrejme očakával, že naňho okamžite začne kričať a rozčuľovať sa, ale to nemal v úmysle, vedel, že jeho rešpekt si získa aj bez toho a Potter nepochybne napokon bude súhlasiť so všetkým, čo od neho bude požadovať, pretože on ho nepustí, nedovolí mu stratiť sa v tej temnote, aj keby ho mal z nej vyvliecť násilím. Už sa do toho zaplietol, Potter je opäť v jeho kompetencii, a nedovolí aby ostal v takomto stave, aj keby mal pristúpiť k radikálnym a nepochybne aj veľmi nepríjemným krokom.

„Len veľmi málo, také útržky...“ dostal so seba, sykol od bolesti, nepochybne kvôli pocitom, ktoré sa dostavili, keď z neho začínal opadávať počiatočný stres.

Boli tesne pri sebe ich tváre sa takmer dotýkali, keď od neho trochu ustúpil.

„Takže, si nepamätáš, Potter, ako ste ležal na dlážke a  deti mali možnosť ťa vidieť... v stave, ktorý ti ani len nebudem popisovať... Čo si myslíte, pán Potter, čo to pre vás asi tak znamená...“ prešiel na chvíľu k formálnejšiemu rozhovoru, nemal v úmysle ho rozmaznávať tým, že bude používať jeho krstné meno a správať sa k nemu, ako k osobe, s ktorou zdieľa bližší vzťah, práve teraz bol preňho Potter len pacientom, ktorý všetko jeho úsilie zmaril jedným nepremysleným činom.

„Oni to videli... pri Merlinovi... oni nemali vidieť...“ Potter pomaly pokrútil hlavou, no tento pohyb bol preňho zjavne až príliš zložitý, zakolísal sa na stoličke a sykol od bolesti.

„Nemali, máš pravdu, mali prežiť celkom obyčajný deň, so svojím otcom... ale to sa nestalo, videli to, nedalo sa tomu zabrániť, keďže istý mladý muž, narobil dostatočnú mieru hluku a oni samozrejme nedokázali nemohli zaspať, lebo ich otec nechal len tak, akoby mu ani len nezáležalo čo s nimi bude...“

„Prepáč, ja... veľmi ma to mrzí... ja... nechcel som sa opiť... len som... pamätám si, že som... tak blúdil po uliciach a ... zrazu som sa tam dostal... na to miesto ani neviem ako presne... ja... pochop, Severus, že ja som ju zabil... rozumieš? Ona odišla z domu za tým mužom a on ju... keby som... keby som... dopadla presne ako Sirius, ja... opäť som to urobil, ale ja som nechcel... naozaj som nechcel nikomu ublížiť... ja...“ chvel sa takmer nekontrolovateľne a celý sa triasol.

„Nechcel si?  To je zaujímavé, že si vôbec nemyslel na to, ako sa budú cítiť tvoje deti, keď len tak bez vysvetlenia odídeš... Ani oni nechceli, Potter. Nechceli sa celý deň báť o to, čo s tebou bude a či sa ešte vôbec vrátiš... Ani nepomysli na to, že týmto ospravedlníš svoje konanie. Mal si prísť okamžite za mnou, hneď ako si začal cítiť, že sa dostávaš do toho stavu, tak ako sme sa na tom dohodli... Tým, čo si urobil, si porušil našu dohodu, už ti nemôžem veriť... Nezačni sa mi tu teraz ľutovať, sú to tie nešťastné zhody okolností, dôsledky rozhodnutí, s ktorými musíme žiť všetci ... Dôsledky našich rozhodnutí sú zložité, nepochybne ťa na to svojho času upozornil aj Dumbledore, nie je to príjemné, ale stáva sa to a budeš sa s tým musieť vyrovnať...“ 

„Neviem, či sa dokážem zmieriť s tým, že niekto opäť kvôli mne zomrel a ja... mohol som... mohol som aspoň... ale nie, ja som myslel len na seba a na to, čo by som chcel, na to čo by som... “ hlas sa mu zlomil a okrem chvenia a mágie, ktorá sa okolo nich znovu pohybovala, nebolo ťažké vnímať to zúfalstvo, ktoré z mladého muža priam vyžarovalo.

„Sebaľútosť, Potter, ty veľmi dobre vieš, že to na mňa nikdy neplatilo...“ majster elixírov  mu nemienil dať pocítiť, že to všetko bude len tak zabudnuté a on si môže kedykoľvek uniknúť od predpísanej liečby. To, čo mu povie on by sa liečitelia neodvážili, ale Severus Snape to bez váhania urobí.

Tak Potter sa s tým nedokáže zmieriť? A dokáže sa zmieriť s tým, že jeho deti skončia bez otca a budú u príbuzných.

A on?

Čo bude s ním.

Vyberie si smrť, len preto, že nedokáže po tom všetkom vstať a kráčať ďalej.

Len preto, že sa ešte stále nedokázal zmieriť so smrťou a s tým, že sú isté veci, ktorým ani pri najlepšej vôli nedokážeme zabrániť...

Nie sú to len naše rozhodnutia, ale aj rozhodnutia iných ľudí, ktoré sa občas stretnú a nie vždy majú príjemné dôsledky.

Potter by si mal uvedomiť rozdiel medzi úmyselnou a vedome vykonanou vraždou a nesprávnym rozhodnutím.

Inak by nemohol ďalej žiť, ak by neprijal túto nepríjemnú skutočnosť, ktorá je však súčasťou jeho života, keďže je jedným z tých, ktorí boli pred takúto voľbu postavení.

Práve teraz mu to však nemohol povedať týmito slovami, lebo niečo také nebol pripravený prijať.

„Ja si vás nezaslúžim ani teba, ani deti... ja neviem... skutočne som nechcel, aby... ale ona... pamätám si ako tam ležala a teraz... ja nemôžem... nemôžem...“

 „Budeš sa musieť rozhodnúť, čo je pre teba dôležité, či utápanie sa v sebaľútosti alebo tvoja rodina...“  upozornil no na to, pričom s ním chtiac- nechtiac prišiel do fyzického kontaktu.

Severus Snape nemal inú možnosť len ho určitý čas držať, aspoň kým nepominie ten prvotný stres spojený s uvoľnením napätia, ktoré ho nejaký čas ovládalo.

No nedržal ho v objatí tak, aby podľahol dojmu, že mu bolo všetko tak rýchlo odpustené, chcel mu dať pocítiť, že jeho dôveru aj dôveru detí si bude musieť získať svojím vlastným úsilím a nedostane ju len tak.

Odtisol ho od seba, hneď ako sa Potter trochu pozbieral a bol schopný pokračovať v ich rozhovore, ktorý vôbec neprebiehal podľa Severusových predstáv.

„Znamená to, že už ma nechceš?“ zazneli tie slová, ktoré on sám považoval za stratu času.

Položil mu ruky na ramená a prinútil ho, aby sa naňho opäť pozrel.

„To s tým nemá nič spoločné. Ja ti len musím pripomenúť, čo ťa čaká, ak naďalej budeš pokúšať osud...“

Potter bol zrejme zlomený viac než predpokladal a Severus začínal chápať, že ho ešte ani zďaleka nepriviedol späť do takej miery, ako si to pôvodne myslel.

„Už sa to viac nestane, prisahám ti, že urobím všetko preto, aby som sa vyliečil... prosím, už sa na mňa nehnevaj, viac to neurobím...“

Severus zarazil ďalší príval jeho slov.

 „Najprv mi pár vecí budeš musieť vysvetliť. Prečo si neprišiel za mnou, keď sa prejavili prvé príznaky krízy?“ pokračoval neúprosne, akoby žiadna prestávka ani len neexistovala.

„Ja neviem, nespomínam si...“ vyhlásil Potter a zjavne to bola pravda, keďže pritom ani len neuhol pohľadom.

 „Spomenieš si na to, nepochybne si osviežiš pamätať, počas tvojej práce v mojom laboratóriu, ktorú začneš od zajtra rána vykonávať. Budeš dodržiavať presný rozvrh a nikam sa ani len nepohneš bez môjho vedomia, a ak ešte raz  porušíš našu dohodu ani ja nebudem môcť dodržať svoje sľuby, predpokladám, že je ti jasné, čo to znamená, Potter...“

„Áno, Severus, chápem, čo to znamená a sľubujem ti, že urobím všetko preto, aby sa podobné situácie viac neopakovali...“ jeho ústa to hovorili, no Severus nebol celkom presvedčený o tom, že to dokáže dodržať.

Bolo nutné ho držať za ruku a dávať naňho dobrý pozor, nepochybne to bol jeden z tých dôvodov, kvôli ktorým sa rozhodol ho motivovať, aby si zas nezobral do tej svojej hlavy, že už viac oňho nemá záujem.

„Dúfam, že vieš, že za mnou môžeš kedykoľvek prísť, aj napriek tomu, že sa na teba ešte stále hnevám, kvôli tomu, čo si urobil, kedykoľvek som pripravený sa s tebou pozhovárať a pomôcť ti... A ak by si potreboval aj inú pomoc, možno lepšiu v istom ohľade, som ochotný ti ju kedykoľvek zohnať...“

„Ďakujem, Severus, ja veľmi si vážim, že mi stále chceš pomáhať.“

„Ešte mi neďakuj, opäť sme na začiatku a bude nutné, aby si viac času venoval svojim problémom, keďže sú isté veci, v ktorých nemáš jasno. No musím ťa upozorniť, že ak nedôjde k zlepšeniu, vrátiš sa do nemocnice pod dvadsaťštyrihodinový dozor liečiteľov a nevyjdeš odtiaľ, kým nebudeš skutočne pripravený... Predpokladám, že aj to ti je úplne jasné, Potter... A dovtedy bez môjho vedomia neurobíš ani len krok.“

Mladý muž prikývol a bolo na ňom vidieť, že ho znepokojuje predstava ďalšieho pobytu v nemocnici. Možno viac než Severusov neustály dozor, čo v ňom vyvolalo značné znepokojenie, no už si zvykol na myšlienku, že Potter ho proste miluje a nemá zmysel o tom ďalej uvažovať, lebo logicky sa toto nedopatrenie nedá nijakým spôsobom vysvetliť.

„Ja... môžem ísť za deťmi, chcel by som hovoriť aj s nimi...“  požiadal ho napokon, keď sa situácia medzi nimi viac menej upokojila.

Potter si od neho pýtal dovolenie, keďže zjavne pochopil, čo všetko je v stávke a nebolo pochýb o tom, že Pye by majstrovi elixírov rád vyhovel, pokiaľ by dospel k presvedčeniu, že Potter ďalšiu hospitalizáciu skutočne potrebuje.

„Pokojne choď, no nezabúdaj na to, o čom sme hovorili...“

Severus proti tomu nič nenamietal, no keď Potter vyšiel z pracovne sledoval prúdenie ochranných kúziel, ktoré nastavil tak, aby Potterovu polohu monitorovali a dali mu vedieť, keby sa pokúsil ich prekročiť. Nemal v úmysle ho na túto skutočnosť upozorňovať, bolo by priveľmi jednoduché, keby mu dal najavo, čo mal na mysli, keď hovoril, že z neho nespustí oči.

On sám potreboval ešte nejaký čas, aby si urovnal myšlienky po tejto konfrontácii a vytvoril pre Pottera ten sľúbený rozvrh.

Do miestnosti si však presunul aj zrkadlo, keďže po tomto rozhovore, skutočne nebolo na škodu začať sa zaujímať aj o dianie mimo tohto domu.

A prekvapivo to bola hlava Bartemiusa Croucha, ktorá sa ako prvá objavila v jeho zrkadle po príslušnom signáli.

Na chvíľu zanechal rozpis činností, ktoré bude Potter vykonávať ako jeho asistent a pozrel na toho muža.

„Zdravím, Snape...“ povedal mu mladý Crouch, akoby sa vôbec nič nebolo stalo a vyplazil naňho jazyk, akoby jeho tvár ešte stále kazil ten dobre známy tik. Ale tentoraz to bolo iné, nebola v tom tá oduševnenosť, vyzeralo to len ako akýsi strohý pokyn, bez toho, aby sa tá šialená radosť skutočne odrážala v jeho očiach, tie  ostávali vážne a chladné.

„Dobrý deň, Bartemius...“ vyhlásil stroho a nijako nekomentoval tento jeho prejav, ktorý už dlho nemal možnosť vidieť.

Majster elixírov sa začínal obávať, že sa mu ten útok stal osudným, no potom Barty zrazu zmizol zo zrkadla a jeho tvár bola nahradená tou Lupinovou. Bol podľa očakávaní doriadený, no nič nenasvedčovalo tomu, že by trpel neznesiteľnou bolesťou.

„Takže aj ty si sa vrátil, Lupin?“ oslovil ho bez akýchkoľvek formalít.

„Áno, Severus, vrátil som sa, skončilo to... ale je to na dlhšie rozprávanie, podrobnosti sa dozvieš až neskôr, keď...“

„Je mŕtvy?“  prerušil ho netrpezlivo.

„Nie, ale máme ho... Aj tú jeho bandu... povedzme, že nám už nebudú spôsobovať žiadne ťažkosti...“

Snape nevedel či sú to práve tie správy, ktoré tak veľmi túžil počuť.

„A Smithová?“

„Tá je ešte stále v šoku, z toho všetkého, ale našli sme ju živú.“

To bola jedna z tých zvláštností života, ktoré mu neboli ešte tak celkom jasné, ale to že muklovské dievča prežilo stretnutie s novým čiernym mágom, bolo nepochybne viac než pozoruhodné a dalo by sa povedať, že on sám by sa o tom rád dozvedel toho čo najviac, keby náhodou nemal prácu, ktorá nezniesla odklad.

„O tom mi budeš musieť povedať viac, dokonca som ochotný poskytnúť ti aj nejaké úľavy, čo sa týka našej zvyčajnej dohody, ak sa budeš unúvať a prídeš nás navštíviť skôr... Zariadim ti aj bezproblémový vstup, tak na jednu hodinu...“  Severus žasol nad tým, aké je jednoduché s ním vychádzať.

„Budem sa snažiť, no nič ti nesľubujem, sú tu isté veci, ktoré musím zariadiť...“ prisľúbil mu napokon vlkolak a nejaký čas sa ho vypytoval aj na Harryho.

A keď sa s ním Lupin podľa očakávaní rozlúčil, pokračoval v určovaní úloh pre Pottera a dával si záležať na tom, aby to boli záležitosti, ktoré ho zamestnajú pokojne aj na viac hodín a zároveň sa pri nich bude cítiť užitočný.

Pričom nezabúdal na sledovanie mágie toho mladého muža, práve teraz bola v blízkosti detských izieb.