16. 12. 2014

Otcovská láska 31. kapitola









pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 
Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...



poznámka:  nuž ešte stále sa nemám dobre, ale aspoň sa mi prestala krútiť hlava, žalúdok je stále zvláštny, ale čo už to prežijem, ale krútenie hlavy mi šlo na nervy, tentoraz je kapitola dá sa povedať, že pohodová a nenáročná. 

po korektúre.

 Pre Arkana, Mononoke, Abequa.


„Pokojne poď ďalej...“ vyzval majster elixírov Pottera.
Musel to urobiť, lebo inak by sa skôr prepadol pod zem, než by vôbec vstúpil do jeho spálne.  
Mali za sebou pomerne napätý večer, plný očakávaní, no Lupin sa mu napokon ospravedlnil s tým, že sa zrejme ukáže až nasledujúci deň, pretože podľa všetkého to bol práve Bartemius, kto sa po celej tej akcii nemal práve najlepšie.
A ani Harry nevyzeral dobre, bol bledý a zľahka sa chvel. Nepochybne naňho takto zapôsobilo zistenie, že sa mu podarilo zmeškať isté veci, o ktoré mal nepochybne svojím spôsobom záujem. A zjavne si ten ich predchádzajúci rozhovor vyložil nesprávne, keďže v jeho pohľade bola istá miera strachu a obáv, spájajúcich sa s tým, ako bude v partnerovej posteli prijatý.
Potter však napokon pochopil jeho zámer, aspoň tak vyzeralo, keďže napokon pomaly podišiel k posteli, odhrnul prikrývku a sadol si trochu ďalej od neho.  
„Prepáč, ja nebol som si istý, či mi dnes dovolíš, aby som spal s tebou ...“ zamumlal rozochvene.
Severus mu pomohol dostať pod kontrolu prikrývku, keďže jeho ruky sa opäť možno až príliš triasli.
„Povedal som ti predsa, že ťa nespustím s očí, snáď si na tento môj sľub nezabudol?“
„Nie, ale viem, že sa to dá robiť aj magickými prostriedkami...“
Severus Snape sa naňho nejaký čas mračil.
„Okamžite poď sem!“ prikázal mu nekompromisne, keďže nemal chuť s ním o tom diskutovať celú noc a takisto sa nemienil ani uchýliť k vyznaniam, ktoré by preňho mohli byť skôr odmenou.
Potter meravo prikývol.
Nepochybne šlo o nežiadúce vplyvy jeho včerajšieho správania, a Severus predpokladal, že ho to ešte nejaký čas bude držať.
A v duchu vyratúval ďalšie príznaky, ktoré by sa ešte mohli objaviť.
Zjavne mu niektoré dôležité veci unikli a bolo nutné mu ich pripomenúť.
„Bude to v poriadku. Ak by ti bolo horšie, no väčšina z toho, čo teraz prežívaš spôsobujú menšie kontraindikácie s tvojou elixírovou terapiou...“ informoval ho tým vysoko odborným spôsobom a nemal v úmysle mu to vysvetľovať jednoduchšie.
„Chcem, aby si ma objal, ale to nie je príznak...“ dostal so seba Potter napokon.
„Zrejme, áno...“ podpichol ho majster elixírov.
Dalo by sa povedať, že aj citová rozkolísanosť a úzkosť sa mohla stať jedným z bodov programu.
Severus proti pomoci tohto druhu však nič nenamietal.
Objal chvejúce sa telo svojho milenca, už to nebolo také zlé, ako na začiatku, no bolo takmer očividné, že si tento deň veľmi neužíval, čo dokazovala výrazná bledosť jeho pokožky a takisto aj to, ako často navštívil kúpeľňu.
Napriek všetkému bol rád, že je doma, živý a aj keď len čiastočne zdravý, ale niekde začať skrátka musel. A aj keď mu ten prvý začiatok nevyšiel, stále mal ešte šancu, že všetko časom zvládne, ale bude si musieť aj tak dávať pozor na to, aby nevypil ani len kvapku, keďže v jeho prípade by to mohlo mať neblahé dôsledky.
„Ale ja si to nemyslím,“ oponoval mu Potter.
 „Prečo nie?“ opýtal sa ho, bez nejakého hlbšieho záujmu, Severus.
„Pretože to som chcel aj predtým... vždy som chcel, aby si ma objímal...“
„Vždy?“ tak trochu o tom pochyboval a do jeho hlasu sa vkradol mierny náznak pobavenia.
„Skutočne, Potter?“
„Dobre, tak na škole, zrejme ani nie, ale potom, neskôr...“ opravil sa Harry a spokojne sa uvelebil v jeho objatí.
„Ale to bola iná situácia a musíš uznať, že ani ty si mi to priveľmi neuľahčoval, keby si chcel, mal by som ťa rád už vtedy...“
Severus mierne nadvihol obočie.
„Zdá sa, že ste na veľkom omyle, pán Potter, lebo naša hviezda školy by asi ťažko...“ povedal to aj napriek dualmancii, vďaka ktorej mal istú predstavu o Potterovom zmýšľaní, no nemienil o tom teraz polemizovať, pretože aj keď to vtedy videl, nikdy neprijal to, ako o ňom na začiatku jeho študent rozmýšľal a aj teraz to bolo preňho nepochopiteľné.
„Tak to ma mrzí, že som na teba neurobil lepší dojem, lebo už ani neviem, akoby som ti to mal vysvetliť... Ale musíš uznať, že si mal veľkú šancu, keď som prišiel do čarodejníckeho sveta vôbec som nevedel kto si, ani kto sú tí ostatní, bolo to celé také zvláštne... nevedel som takmer nič...“ jeho milenec sa tváril, akoby sa snažil mu vysvetliť niečo, čo je priam nad slnko jasnejšie.
„To sa dalo čakať vzhľadom na to, že tvojou opatrovníčkou bola Petunia...“ pokojne poznamenal Severus.
Potter opäť prikývol, trochu sa nadvihol a pozrel naňho.
 „A mohol by si ma opäť volať, Harry... Cítim sa čudne, keď mi opäť voláš priezviskom...“ pokúšal sa vyjednávať a tak trochu mu aj oponoval, čo zrejme znamenalo, že sa začína spamätávať. Skúšal aj ten trik s očami, ale Severus rýchlo odvrátil zrak.
„Uvidíme, možno sa k tomu opäť vrátime, až  nadíde vhodný čas...“  vyhlásil chladne.
Našiel si pomerne dobrú polohu a pomaly stiahol svojho milenca so sebou.
Harry si uložil hlavu na jeho hruď a zotrval pri ňom, aj keď ho čiastočne z objatia uvoľnil.
Nechcelo sa mu spať, aj napriek tej prebdenej noci, cítil v sebe nepokoj, ktorý nedokázal len tak ľahko prekonať.
A to, ako s ním jeho milenec začal hovoriť mu pomáhalo, aj keď si to nechcel pripustiť. Bolo príjemné mať ho pri sebe, cítiť ho, čo však neznamenalo, že je všetko medzi nimi uzavreté, práve naopak, vstupovali na pomerne náročnú cestu a ani jeden z nich si nemohol byť istý ako dlho potrvá, kým sa dostavia priaznivejšie výsledky.
Uvedomil si, že by mu to chýbalo, keby Pottera od seba úplne odohnal. Jeho neprítomnosť pociťoval dosť výrazne.
Potter sa zhlboka nadýchol, opäť sa oňho oprel a dotkol sa jeho ruky, ich prsty sa preplietli a Severus ho nejaký čas držal za ruku.
Pričom sa snažil sústrediť na všetko ostatné a nedať najavo ani náznak toho, že ho toto gesto zbavilo obáv týkajúcich sa Potterovej dôvery voči nemu.
„Pamätám si, že raz si mi poprial pekné sviatky...“ vyhlásil Potter napokon.
„To nie ja, ale Dumbledore, ti to odkázal...“ pripomenul mu, pričom jeho pery sa stihli stiahnuť do prísnej linky.
„Ja viem, vtedy to bolo dosť zvláštne, ale bolo príjemné počuť to od teba...“ poznamenal mladý muž spokojne.
Vtedy neveril tomu, že bol vôbec schopný niečo také povedať, ale riaditeľ bol neoblomný a namiesto toho, aby apeloval na jeho slabú stránku, skúsil to z iného konca a podal to ako výzvu, ktorej Severus napokon nedokázal odolať.


„Je to zvláštne, že sme o mnohých veciach spolu nikdy nehovorili, a pritom sme mali toľko času...“ povedal mu Harry.
„Možno nebol vhodný čas otvárať niektoré témy...“  dodal Severus a jeho ruka pomaly prešla po Potterovom chrbte.
Bolo dôležité, aby sa prestal triasť, keďže inak by zrejme ani len nedokázal zaspať.
„Takže sa ťa nemôžem spýtať ani na to, či by si bol ku mne milší, keby som skončil pri tebe v Slizoline?“
Znelo to tak zvláštne.
Severus sa nad tou otázkou takmer proti svojej vôli pozastavil.  A zdalo sa mu, akoby o tejto téme už niekedy hovorili, no práve teraz nepovažoval za vhodné na to upozorňovať.
Musel uznať, že Potter skutočne vie ako viesť nezáväznú konverzáciu, a pritom si udržať jeho záujem.
„Myslím, že v druhom ročníku si dostal názorný príklad, keď si prišiel do školy na lietajúcom aute...“ pamätal si aké to vtedy bola senzácia. Potter, lietajúce auto, a to všetko... na škole sa o ničom inom nehovorilo a on mal možnosť si Pottera poriadne podať a oprávnene mu poskytnúť dosť jasnú výchovnú lekciu.
„Ale nevyhodil by si ma, ani keby si mal možnosť?“ ďalej vyzvedal Harry a zjavne to naňho zaberalo, pretože sa po jeho láskaní a po rozhovore, omnoho príjemnejšom než predtým, prestal chvieť.
„Riaditeľ by mi to zrejme nedovolil, ale nepochybne by si mal školské tresty až do... zrejme až do dospelosti... A čo sa týka tvojej druhej otázky, akoby som sa k tebe správal, keby si bol v mojej fakulte...  To závisí od toho, čo by v danom okamihu viac vyhovovalo môjmu poslaniu... A takisto aj od toho, čo považuješ za milšie správanie z mojej strany...“ neodpustil si Severus tú poslednú poznámku.
Potter sa len usmial a po nejakom čase, keď ďalšie rozhovory už neboli nevyhnutné, zaspal.
Severus takisto po nejakom čase upadol do spánku, popretkávaného svojimi obrannými oklumenčnými bariérami.
Pretože netúžil po snoch, týkajúcich sa minulosti, musel sa vzdať vedomého snívania a väčšinou len lietal, obklopený svojimi obrannými štítmi.
O útoku spolu hovorili tesne po jeho návrate od detí, Potter to zatiaľ prijal pomerne dobre, vzhľadom na okolnosti, ale aj tak bolo na ňom vidieť, že si dáva za vinu svoju neúčasť na tomto dobrodružstve, no rovnako ako aj on, musel čakať na nové správy. Od aurorov už poznali oficiálnu verziu, ktorá bola skôr strohá a neosobná, ale predpokladal, že Lupin doplní všetky ich doterajšie medzery.
***
A tá sľúbená návšteva prišla  počas nasledujúceho popoludnia, práve keď Severus dokončoval esenciu s orosníka žltolistého.
A jeho staro-nový asistent práve vytláčal šťavu zo scvrkávacích fíg. Nanešťastie používal metódu polovičného princa, preto to preňho nebolo až také zložité, ako pre väčšinu ľudí dodržujúcich pokyny zo starých elixírových receptov.
Severus ráno Pottera viac - menej zaškolil a pripomenul mu základné bezpečnostné pravidlá, týkajúce sa práce v jeho laboratóriu.
A dostal aj pracovný habit, ktorý bol upravený tak, aby sa jednotlivé prísady nedostávali do priameho kontaktu s pokožkou ani po jeho prípadnom poškodení.
Obzvlášť v jeho prípade to bolo viac než nevyhnutné, aj keď samozrejme nemienil mu dopriať prácu s ničím nebezpečným, ale len so štandardnými zmesami, s ktorými mohli pracovať aj študenti.
Musel uznať, že jeho priateľ sa skutočne snaží, keďže neutiekol, už len vtedy, keď mu dopodrobna vysvetlil všetko, čo potreboval vedieť na to, aby sa tu mohol pohybovať. A neodradilo ho ani to, ako zhodnotil Slughornov dosť neobvyklý spôsob známkovania, keďže ten muž, ktorého Severus svojho času považoval za skvelého odborníka, dal Potterovi známku, nad ktorou sa jemu zakrútila hlava.
Slughorn mal už určite svoje najlepšie obdobie za sebou, a keďže to bol práve on, kto prispel k tomu, že Pottera takto vnímal, ani mu to nemohol zazlievať.
Potterov pracovný habit, vyzeral ako ten, ktorý používali asistenti na vyšších kurzoch, ktoré Severus Snape diaľkovo absolvoval po ukončení Rokfortu.
Pamätal si aké to bolo, keď mohol nosiť habit, ktorý bol znakom toho, že práve on získal vyššiu kvalifikáciu a neskôr nepochybne dostane aj titul majstra elixírov, pretože učitelia ho vo vyššej triede len chválili a predpovedali mu veľkú budúcnosť, hlavne v súvislosti s elixírotvorbou, aj keď nie všetky ich prognózy sa naplnili, keďže on sám mal istý čas povinnosti, ktoré mu bránili venovať experimentálnym elixírom.
Práve teraz však nemal možnosť myslieť na svoje úspechy aj neúspechy, ktoré výrazne záviseli aj od vrtochov istého Temného pána, pretože Pottera ešte stále čiastočne sledoval, aj keď vedel, že tento postup už veľmi dobre pozná.
„Už je to dokončené...“ povedal mu Potter a pristúpil k nemu s miskou, keďže figy tentoraz bolo najprv nutné pridať do esencie z orosníka žltolistého, a až potom pomaly prilievať do kotlíka, ktorý zatiaľ pracoval v spomalenom režime.
„Je to v poriadku?“
„Môže byť...“ zhodnotil jeho prácu Severus, prevzal od neho misku, a práve keď pomaly pridával časť šťavy pomocou jednej z veľkých lyžíc, ozvalo sa nesmelé zaklopanie.
Potter pomaly pristúpil k dverám.
Nepracovali na ničom obzvlášť zložitom, no majster elixírov aj tak trval na tom, aby v takomto prípade vyšiel von a nepúšťal nikoho ďalšieho dovnútra uprostred procesu výroby.
A keď sa Potter napokon vrátil, on už stál pri kotlíku a kvapkal doňho roztok, ktorý nadobudol jasnozelenú farbu.
Potter ho oslovil, až keď pomiešal celú zmes a nastavil ďalší proces.
„To bola len Lily, povedala, že v obývačke na nás čaká návšteva... Lupin a Crouch...“
„Dobre, choď za nimi, ja sa k vám o nejaký čas pridám...“  oznámil mu Snape, keďže táto zmes patrila k tým, ktoré si vyžadovali miešanie presne v tom najvhodnejšom okamihu, čo sa však nevylučovalo s tým, že to bol vskutku jednoduchý elixír, nebolo dobré ho práve teraz opustiť, pokiaľ nechcel, aby ich práca vyšla nazmar.
Potter naňho chvíľu len hľadel, ale zjavne veľmi rýchlo pochopil, že nemá inú možnosť, aj keď bolo viac než očividné, že nemá veľkú chuť robiť spoločnosť svojmu niekdajšiemu profesorovi a jeho kontroverznému partnerovi.
Severus sledoval ako sa farba elixíru začala pozvoľna meniť a spokojne odratúval zvyšné sekundy, ktoré ostávali, kým bude môcť pridať kľúčovú prísadu a všetko sa to opäť premieša presne podľa jeho upravenej formulácie.
A keď sa mu to napokon podarilo, prelial určenú dávku do flakónu, nechal ju vychladnúť a pozoroval ako nadobudla tmavosivú farbu, ktorá znamenala, že sa podaril a zachoval si tú správnu vôňu, naznačujúcu to, že bude možné ho v krátkom čase odoslať objednávateľovi.