Otcovská láska 32. kapitola

 

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

 poznámka: po korektúre

 Pre Mononoke, Abequa, weras.

„Takže vy ste bojovali v skutočnom súboji?“ vzrušene sa pýtal James, ktorého zrejme najviac zaujímali podrobnosti týkajúce sa čarodejníckych duelov.

Nepochybne ich v jeho veku ešte obklopovala akási idealizovaná a nepochybne dobrodružná predstava spojená  s niečím, čo poznali aj muklovské deti, keď brali do rúk tie svoje plastové meče a iné záležitosti, o ktorých Severus Snape nechcel nič vedieť.

Po jeho príchode do obývačky, ich však zastihol pri takomto type rozhovoru, keďže Potter tvrdohlavo mlčal, ako si stihol všimnúť a boli to práve jeho deti, ktoré sa Lupina vypytovali.

„Áno, bojovali,“ pripustil vlkolak a pozrel pritom na Severusa, ktorý mu dal jasne najavo, aby túto tému priveľmi nerozvíjal.

„To muselo byť skvelé... aj ja raz budem vedieť bojovať...“ mladý Potter sa tváril, akoby šlo o niečo mimoriadne a bolo na ňom vidieť, že to ešte zjavne považuje skôr za neškodnú hru.

„Lupin, Crouch...“ oslovil Severus dvoch mužov stroho.

„Mrzí ma, že som sa vám nemohol venovať, no mal som isté neodkladné povinnosti... predpokladám, že môj partner sa o vás dobre postaral...“  Severus priam odrecitoval tú frázu, no vôbec nevyzeral, že by ho to mrzelo.

Harry trochu zdvihol hlavu a v očiach sa mu zračila spokojnosť, keď ho Severus nazval svojím partnerom.

Zrejme mu ani nedošlo, že to práve teraz urobil hlavne preto, aby mu dal najavo, čo sa očakáva od dobrého hostiteľa.

Severus ním býval len zriedka, ale práve teraz nechcel v Potterovi podporovať tú predstavu, že môže len tak trucovať ako malé decko a zabúdať na pravidlá slušnosti.

„Dobrý večer, Severus,“ pozdravil mu Lupin, Crouch len stroho prikývol a zamumlal niečo, čo mohlo byť chápané ako pozdrav.

Znelo to ako : „Zdravím, Snape.“

A bývalý profesor elixírov sa to rozhodol tak chápať, aby predišli akýmkoľvek nedorozumeniam.

„Áno, Harry nás prijal veľmi dobre,“  dodal Lupin a pozrel na toho mladého muža.

„Ale zjavne nie tak dobre, aby bol ochotný s vami hovoriť...“ nič svojmu priateľovi nedaroval majster elixírov.

Chcel, aby pochopil, že práve teraz nie je čas na detinské hry, on sám dosť často podliehal svojej povahe, no dovoliť to Potterovi v takejto situácii bolo viac než neúnosné.

„To nie, obávam sa, že k tomu sme ešte nedospeli...“ smutne vyhlásil Lupin.

„Ocko, prečo sa hneváš na Remusa?“ opýtala sa Lily.

Harry sa zamračil.

„Ja sa naňho nehnevám, zlatko. Len si s ním nemám čo povedať...“ dodal chladne a bolo na ňom vidieť, že skutočne mieni sám seba presviedčať, že Lupin nie je preňho vhodnou spoločnosťou.

Albus Severus, ktorý sa doteraz držal skôr v úzadí, si sadol k svojej sestre.

„Ale to je škoda, ocko... Dúfal som, že Remus k nám niekedy prinesie Teddyho, už dlho sme sa nevideli...“  a pozrel pritom na vlkolaka, ktorý zjavne pomerne dobre strávil zmienku o svojom synovi.

„Sľubujem ti, Albus, že si nájdem príležitosť aj na to...“  vyhlásil Lupin takmer kajúcne.

Mladší Potter sa zrejme s touto odpoveďou uspokojil.

Severus Snape, sadol si do kresla oproti nim a vyhol sa akýmkoľvek ďalším komentárom.

Čím samozrejme dráždil obe strany, no on a mladý Bartemius boli zjavne práve teraz nad vecou a prial si, aby to tak ostalo.

Nejaký čas sa ešte zhovárali len o bežných a zdanlivo bezvýznamných veciach, keďže deti boli pri nich, Severus ich nechcel posielať preč,  dovolil im aby robili spoločnosť návšteve trochu dlhšie než pôvodne plánoval, pretože ich to zjavne veľmi bavilo, ale keď ich to omrzelo a šli sa hrať, rozhovor sa presunul k vážnejším témam.

„Aký vlastne je?“ opýtal sa Harry nečakane, práve, keď im Lupin rozprával o začiatku bitky. O tom, že to ani zďaleka nezodpovedalo tomu, čo si pôvodne naplánovali aj o tom, že dementori zohrali svoju rolu veľmi dobre a takmer spôsobili, stiahnutie síl svetla, ako to on dosť poeticky nazval.

„Sú agresívnejší než predtým, zdá sa, že nám doteraz neukázali svoju pravú tvár oni... skrátka... vyzerá to tak, že im vyhovuje tento stav viac než pôvodná dohoda s ministerstvom...“  doplnil ich informácie týkajúce sa dementorov Lupin a zároveň odpovedal aj na Harryho otázku: „Neviem, Harry, pripadal mi úplne obyčajný, nič výnimočné, čo sa týka povahy, ale je to schopný čarodejník... Každopádne okrem zaklínadiel počas súboja s nami vôbec neprehovoril... Nezdržiaval sa žiadnym vysvetľovaním... A čo je najpodivnejšie, my sme ho vlastne nechytili, ministerstvo chce, aby to bolo tak prezentované, ale on sa  prakticky vzdal sám... predtým však stihol zabiť niekoľkých aurorov, vzdal sa, až keď sa k nemu dostal Shacklebolt...“

„A odviedli ho do Azkabanu?“ opýtal sa Potter.

„Nie, to si nemyslím, Azkaban bez dementorov nie je tým, čo býval... zrejme je v jednom z tých nových objektov, nikto mimo ministerstva presne nevie, kde sa nachádzajú...“ vyhlásil Lupin zdanlivo pokojne.

„A čo bude s dementormi...“ opýtal sa Severus, keďže to bola záležitosť, ktorá ho zaujímala viac ako tajné väzenia a nepochybne veľmi zvláštny čierni mág, o ktorom toho zjavne ešte nevedeli dosť na to, aby mohli posúdiť jeho konanie.

„Nie som si istý, zjavne nemajú záujem o náš dohľad....“

„A zdá sa, že to ešte bude mať dohru...“ nenápadne prehodil Barty.

„Požiadali ma o osobné stretnutie, kvôli tej veci VEĎ-VIETE...“

Severus mal akési nejasné tušenie, že tá vec bude niečo z tých núdzových riešení, ktoré ministerstvo využíva len v krajnom prípade.

Samozrejme, že existovala páka aj na dementorov, ak by to tak mal nazvať, no nebola to práve taká páka, ktorú by bolo dobré potiahnuť len tak bez rozmyslu.

Skutočne mocné artefakty čiernej mágie, ktoré svojho času považoval za skvelý predmet na ľahšie čítanie, mohli byť nevypočítateľné a v rukách strany svetla by mohli narobiť viac škody než osohu.

„Takže je pravda, že vlastníte, niečo čo platí na dementorov?“ opýtal sa Harry.

Povrávalo sa to, no nikto to nevedel s istotou potvrdiť.

Bartemius mu venoval jeden z tých jeho nevyspytateľných pohľadov.

„Vy sám veľmi dobre viete, pán Potter, že vedieť priveľa, môže byť nebezpečné...“

„Áno, ale...“

„Povedzme, že tá záležitosť spadá výlučne len do mojich kompetencií a nič viac vám k tomu nemôžem povedať...“ nedal sa len tak ľahko presvedčiť Bartemius.

***

Napriek počiatočným prognózam napokon návšteva nedopadla až tak zle, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Potter a Lupin sa pozhovárali osamote.

Dalo by sa povedať, že tým sa napätie medzi nimi značne uvoľnilo. A Potter vyzeral už omnoho pokojnejšie, keď sa vrátil.

Severus Snape zatiaľ strávil istý čas s mladým Crouchom.

Bolo to zvláštne, len tak sedieť vedľa neho, nech to bolo akokoľvek, nepoznal ho veľmi dobre, ale aspoň spájala ich minulosť v službách Temného pána a ten počiatočný obdiv, ktorý Barty prežíval až s posvätnou úctou, Severus istý čas pociťoval tiež.

Práve teraz však bol Bartemius zbavený všetkého toho luxusu spojeného s bolesťami a strasťami vlastnej duše a zjavne nebol schopný mu zazlievať jeho minulosť špeha a nepohli s ním ani uštipačnejšie otázky zo Severusovej strany.

No Severus si všimol, že na Lupina sa predsa len díva o niečo menej ľahostajne než na väčšinou ľudí, no možno sa mu to len zdalo, možno to bol len odlesk svetla a nič viac.

„Mali by sme už ísť, je najvyšší čas...“ vyhlásil Lupin a Barty ako na povel vstal, čo zjavne všetkých  prítomných prekvapilo, lebo podobne ako ostatní si aj Severus myslel, že Bartemius je tým, ktorý v ich vzťahu viac menej o všetkom rozhoduje.

A rovnako aj to, ako ho Lupin objal okolo pliec, povedzme, že spôsobom, ktorým skôr dával najavo, že on je tým, kto si ho domov odvedie.

No zjavne aj on tentoraz len podľahol prvému dojmu a Lupinovej únave, počas ktorej sa viac spoliehal na Bartyho pomoc zjavne pripisoval omnoho väčšiu váhu.

„Máš pravdu, Remus, už je dosť neskoro, ale snáď sa ešte niekedy vrátime... so Severusom sme sa príjemne pozhovárali, však Severus?“

Snape neodpovedal, no nebral mu tú ilúziu, že ešte niekedy môžu spolu hovoriť, pretože sa ani on nebránil tej myšlienke.

Lupin sa potom ešte rozlúčil s deťmi, priniesol im samozrejme čokoládu, ako to mal vo zvyku a Potterovci sa okolo neho motali, pretože im zjavne nedochádzalo s kým majú tú česť.

***

Ešte nejaký čas spolu sedeli v pracovni.

Vybavili tú poslednú objednávku a Severus potom sedel vo svojom kresle a kontroloval záznamy na ďalší deň.

Samozrejme čakala na nich príprava ďalších elixírov, čo už on sám považoval za bežnú a doslova príjemnú rutinu.

Potter pochodoval po izbe z jednej strany na druhú.

„Nepáči sa mi...“ zamumlal napokon.

A Severus si ho musel posadiť na kolená, keďže sa vôbec nevedel sústrediť kvôli tomu večnému pobehovaniu.

„Ani vo mne nevzbudzuje dôveru, ale Lupin vie, prečo si ho vybral... A predpokladám, že práve jeho Bartemius potrebuje, inak by sa neunúval s ním tráviť toľko času...“

Potter si konečne sadol poriadne, ukradol si od neho pár bozkov a pohodlne sa oprel.

„Ale pokúsim sa ho tolerovať, lebo musím priznať, že Lupina som videl rád... napriek všetkému... on skrátka... je pre mňa ako rodina... a zrejme som už stratil aj Rona, a tak dám tomu šancu a uvidíme... “

„Áno, predpokladám, že čoskoro sa ukáže do akej miery bude možné pokračovať v tom, čo sa nám podarilo dosiahnuť.“

Čoskoro však bolo viac než isté, že počas tejto noci to nevyriešia, keďže pocítil ako Harry rozopol pár gombíkov na jeho vždy starostlivo pozapínanom habite.

„Mohol by som ja... Severus... chýbaš mi a...“

Majster elixírov cítil ako sa mu kútiky úst mierne napli, Potter teda nevydržal dlho bez toho, aby ho požiadal o isté veci, zjavne úplne bežné medzi partnermi a bol to aj znak, že už sa cíti lepšie.

„Ale, ale, pán Potter, kto by to o vás povedal, že aj po toľkej práci budete mať stále ešte dosť energie na...“ dovolil si malé podpichnutie.

„Nemôžem za to, že vo mne vzbudzuje také pocity, pane...“ vyhlásil Potter.

A Severusovi neostalo nič iné, len odložiť súpis a čo najskôr povyzliekať svojho mladého milenca. 

***

„Severus, prosím...“ tlmeným hlasom zamumlal Potter.

Starší muž spokojne zastonal, sedel v kresle a dovolil Potterovi, aby do seba prijal jeho penis.

Držal ho za boky a nechával ho, aby si užíval moc, ktorú mal nad ním.

Tú moc, ktorá ho vždy priviedla na pokraj jeho možností.

A práve teraz dovolil sám sebe dôverovať tomu, čo bolo medzi nimi a nebrániť sa tomu, čo mohli získať.

Mladý muž si príkladne plnil svoje povinnosti a zjavne strpel aj preňho nepríjemnú a komplikovanú návštevu bez kriku a hádok.

Nebolo nutné mu odopierať potešenie a takisto trápiť rovnakou mierou aj seba.

Aspoň nie teraz.

Pretože to bolo priam nemožné trápiť osobu, ktorá mu z dôverou zverila svoju vlastnú myseľ.

Takmer cítil neúprosný pohyb jeho tela na kresle a držal ho pevne pri sebe.

Ich pery boli nerozlučné, jeden druhého neúprosne bozkávali a dualmancia medzi nimi priam liečivo pulzovala.

Potterove rany cítil skrz ňu, no práve teraz to preňho nebolo bolestivé, vnímal to len ako prejav dôvery a lásky.

No zároveň vnímal tú nesmiernu hĺbku, ktorá bola pred ním, ako niečo, čoho sa obával, keďže nevedel, či ten mladý muž bude schopný prejsť cez tú temnotu. No on sám preňho pripravoval most, ktorý mu mal pomôcť, aby jej nepodliehal a nenechal sa zlákať do priepasti.

Videl ho odhaleného a on sám si nechránil svoju dušu a vyvrcholenie ich priam nemilosrdne spojilo.

Severus ho nechal sedieť na sebe, objímal ho a dovolil ho, aby sa ho držal.

„Ja chcem, aby bolo všetko v poriadku, aby to vždy bolo takéto...“ vyslovil Potter zrejme jedno zo svojich mierne naivných želaní.

Aj on si prial, aby to tentoraz skutočne bolo inak, aby na nich čakala jedna z tých lepších budúcnosti, ktoré predtým zavrhoval ako niečo, na čo ani on sám nemá žiadny nárok.

No nevyslovil to nahlas, lebo nepatril k tým ľuďom, ktorí chrlia povzbudivé reči a tvária sa, že sa všetko dá vyriešiť akoby mávnutím čarovného prútika, no poslal do jeho mysle pocit, ktorý vystihoval to, čo by mu chcel povedať, vyjadril mu tým svoju podporu, pretože to jediné okrem lásky, mu práve teraz mohol dať.

Nejaký čas tam len tak sedeli, nechal Pottera aby sa oňho opieral, užívali si to sprisahanecké ticho, spojené s priam blahodarným pokojom. 

+ bonus obrázok k pridruženej budúcej poviedke Bez duše.