Perníkový prípad
Pár: JW/SH
Varovanie: krátke, sladké, zmienka o perníkoch,
John_popierajúci, zmienka o TEJ ŽENE, John_žiarli na TÚ ŽENU
Obsah: John má chuť na niečo sladké. Čo urobí Sherlock?
„Prečo je chladnička úplne
prázdna?“ opýtal som sa môjho skvelého spolubývajúceho.
Pár dní pred Vianocami, doma
absolútne žiadne jedlo a pani Hudsonová samozrejme na sviatky odišla
k akejsi priateľke.
To určite neboli dobré vyhliadky.
„Bude lepšie, ak sa to radšej
nedozvieš...John...“ poznamenal Sherlock
tým svojím zrýchleným spôsobom a viac sa o mňa už nezaujímal, pretože
jemu bolo práve teraz až príliš dobre, zrejme si pre seba ukradol niečo
z toho perníkového prípadu, na ktorom sme nedávno pracovali.
„Sherlock, hovorím
s tebou... ešte stále som tu...“ pripomenul som sa mu len pre prípad, aby
náhodou nezameral pozornosť na lebku, s ktorou zvykol hovorievať, keď
nemal náladu na mňa.
„Áno, to mi je jasné, rozumiem
tomu veľmi dobre...“
Naklonil som sa k nemu,
keďže ma skutočne začínalo zaujímať, čo tak veľmi upútalo jeho pozornosť.
Samozrejme, ako inak, TÁ ŽENA mu
niečo poslala a on bol z toho absolútne mimo. TÁ ŽENA predsa vždy
musí začínať s takými vecami...
„Bude ti stačiť niečo sladké?“
položil tú otázku zrejme preto, že som bol pri ňom zrazu až príliš blízko.
„Áno, ak niečo máš a nebudem
musieť...“ spustil som podráždene, keďže som jej odkazy nikdy nemal rád
a ani to, ako na Sherlocka pôsobili.
Zmĺkol som, keď sa Holmesove pery
dotkli tých mojich.
Mal som chuť na...
Už ani neviem...
On chutil tak...
Bolo to iné, než som
predpokladal.
Vždy som si myslel, že on
o takom type kontaktu nič nevie, že sa ho bojí, ale práve teraz to tak
vôbec nevyzeralo.
Bol to ten pocit, jeden
z tých bozkov, ktoré nie je možné dostať z hlavy...
No skôr než som mu stihol
adekvátne odpovedať, odtiahol sa a spýtal sa: „Dosť sladké?“
„Sherlock, čo to má...“ vyhŕkol
som rozrušene.
Snažil som sa potlačiť reakcie
svojho tela, pretože som si prial, aby pokračoval, takmer aj proti mojej vôli
som túto možnosť na chvíľu zvažoval.
„Nič na tom nie je, John...
absolútne nič...“ vyhlásil, akoby sa vôbec nič nestalo a ja som videl, ako
tej žene opäť niečo píše.
MALA SI PRAVDU, JE TO TAK,
MYSLÍM, ŽE TO ISKRENIE, O KTOROM SI HOVORILA...
„Iskrenie, Sherlock?“ opýtal som
sa ho, celkom vyvedený z miery z toho, čo si tá žena asi tak musela
pomyslieť, keď jej poslal niečo také.
„Áno, iskrenie, ten díler
poriadne iskril, keď som použil paralizér a...“
Sherlock gestami predviedol čo
presne mal na mysli.
„Samozrejme, bol som predsa
pritom...“
„Presnejšie nad tým... Odtiaľ si
nemal veľmi dobrý výhľad.“
Pripomenul mi to, ako som tam bol
priviazaný. A visel som tam, dolu hlavou.
Čo bolo momentálne zdrojom
pozoruhodných snov, ktoré som nemohol dostať zo svojho systému.
Tak som mu to chcel vrátiť.
Vycítil som príležitosť ako ho
mierne zneistiť.
Aspoň tentokrát by sa mi to mohlo
podariť. A tak som to skúsil.
„Toho sladkého bolo akosi málo,
ešte by si mal niečo pridať...“ vyhlásil som so stoickým pokojom a čakal
som na nejakú inteligentnú a zmysluplnú odpoveď.
Namiesto toho som však pocítil nekompromisné
zovretie jeho rúk a detektívove pery opäť vyzvali tie moje.
A ja som sa obával, že počas
týchto Vianoc zrejme o niečo sladké
požiadam častejšie.
KONIEC
