24. 1. 2015

Botticelliho anjel 1. kapitola 2/3





pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash

po mojej korektúre: pripravuje sa knižné vydanie





Pre Ell, Lilith
 


***
Zaviedol ho do svojej kuchyne. Pretože ten chlapec na tom vyslovene trval a nedal sa odradiť ani keď mu zdôrazňoval, že nepotrebuje od neho tento druh pomoci.
Nebolo to práve miesto, ktorým by sa chcel pred svojím mladým pacientom pochváliť. Jeho kuchyňa bola  viac-menej chaoticky usporiadaná, keďže sa zvyčajne spoliehal na to, že všetko len tak niekam hodí. A nikdy sa tým priveľmi nezaťažoval. No bolo príjemné sledovať toho chlapca, ako sa takmer zhostil úlohy domácej panej.
„Je tu veľmi pekne, pán doktor, páči sa mi tu takmer všetko, ale ak dovolíte, spoločne to môžeme trochu  vylepšiť...“ Luca zhodnotil jeho kuchyňu lepšie než ktorákoľvek žena, ktorá do nej zavítala, počas susedskej výpomoci. Bolo na ňom vidieť, že to nerobí po prvý raz, jeho pohyby boli sebaisté a nehanbil sa ani spýtať kde sú isté veci uložené, a kam by mali neskôr patriť. Netrvalo dlho a našiel si svoj systém, všetko bolo čoskoro čisté a poukladané. Doktorovi takmer nedovolil nič robiť, len sa s ním radil. A napokon a ešte raz ubezpečil o tom, že s ním bude spokojný.
„Páči sa vám to, pán doktor? Ak by ste chceli ešte niečo upratať, pokojne len povedzte. Ja to rád pre vás urobím...“
„Bude to stačiť, okrem toho,  by si to nemal preháňať. Nesmieš to preháňať...“ napomenul ho doktor jemne.
Luca mu venoval len ďalší jemný úsmev, chvíľu to vyzeralo tak, akoby o niečom premýšľal, ale napokon pomaly pristúpil k nemu.
 „Pán doktor, ja... rád by som u vás nejaký čas ostal, ak by ste dovolili, odpracoval by som si svoj dlh voči vám...“
„Akoby si si to predstavoval?“ opýtal sa ho doktor zdanlivo prísne.
„Budem vám pomáhať v kuchyni, variť, a tak.. Urobím všetko, čo mi poviete...“
„Nie, nemyslím si, že to bude vhodné tvoja rodina, určite si o teba robia starosti...“
Áno, videl tie modriny, ale nemohol vedieť od koho pochádzajú, naučil sa nerobiť predčasné závery a radšej si všetko dobre premyslieť. Aby sa naňho opäť nezosypal všetok hnev sveta, ak náhodou niekoho obviní neprávom.
Jeho mladý pacient náhle strnul.
„Nemám rodinu...“ vyhlásil stroho.
Stiahol plecia a chvíľu hľadel na zem, akoby sa za niečo hrozne hanbil.
„A vyzerá to tak, že ani vy ma nechcete...“ zamračene si ho premeriaval jeho mladý spoločník.  
„Luca, nie je to tak, že by som nechcel...“ pokúšal sa mu to vysvetliť Cezare, no nevedel aké slová by mal zvoliť a nechcel, aby chlapec pochopil, čo mu bráni prijať túto zdanlivo neškodnú ponuku.
„Tak mi dajte šancu, aspoň na skúšku...“ žiadal ho odhodlane.
Hľadel naňho spôsobom, ktorý v ňom vyvolával túžbu podľahnúť tej nevinnej ponuke.
Cezare nejaký čas len mlčal a díval sa do tých nevinných očí, ktoré ho už teraz prenasledovali. Nechcel ani len pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby im podľahol.
„Musíš mi o sebe povedať viac, ak pre mňa chceš istý čas pracovať, je to nevyhnutné...“  snažil sa doktor zachovať aspoň čiastočný dojem profesionality.
Vyzeralo to, akoby chlapec na chvíľu zaváhal a jeho tvárou prebehla akási ťažko definovateľná emócia, no napokon vyhlásil: „Moja matka ma nechala v tom hostinci pri ceste... Nepoznám jej meno ani meno svojho otca... Krčmárka mi povedala, že ma od nej kúpila za pár drobných. Pracoval som u nej, až do minulej stredy, kedy ma poslala k svojej dcére do mesta aj s listom. Požiadala dcéru o peniaze a ja som jej ich mal priniesť, ale vyskytli sa isté komplikácie... a cestou späť ma okradli... Nechcel som im tie peniaze dať, lebo som vedel, čo sa stane, ak sa vrátim bez nich, preto ma tak doriadili, ja... nemôžem sa vrátiť k nej... aspoň nie hneď... ona...“ hlas sa mu zlomil a nejaký čas nebol schopný pokračovať.Len sa takmer neovládateľne chvel.
„To je v poriadku, Luca... rozumiem ti...“ prihováral sa mu Cezare upokojujúcim hlasom. Zároveň pomaly položil ruky na jeho plecia.
Bolo viac než očividné, že ten chlapec sa tej ženy bál, viac než toho, že by mal tráviť čas v dome s úplne neznámym mužom. Čo samo o sebe svedčilo o tom, aký bol zrejme jej vzťah k nemu.
„Pokúsime sa to vyriešiť spolu, nemusíš sa tým trápiť, nejaký čas tu ostaneš a uvidíme, čo bude ďalej...“ navrhol mu opatrne aj keď vedel, že tým sám seba odsudzuje k večnému nepokoju, nemohol sa mu teraz len tak obrátiť chrbtom.
         „Ďakujem vám, pán doktor...“ Luca pomaly prikývol a hľadel naňho, ako na svojho záchrancu a on sa opäť zahanbil sa tie myšlienky, spojené s ním, ktoré už ani teraz nedokázal držať úplne pod kontrolou. A on sám bol v zajatí ho živočíšneho mechanizmu, ktorý mu už teraz zväzoval ruky.
Cezere sa pomaly odtiahol. Dúfal, že to ani jeden z nich napokon neoľutuje.
Jeho jedinou záchranou bolo to, že nevedel či tomu chlapcovi môže veriť, nepoznal ho a aj keď to všetko znelo úprimne,  musel si preveriť či to, čo mu povedal Luca, je skutočne pravda. Aj keď ho už prijal, hľadal východisko pre seba aj preňho. Poslednú nádej predtým, než bude nútený čeliť tomu všetkému, čo sa tak dlho snažil potláčať. Preto potreboval hovoriť aj s tou ženou, ale to mohlo nateraz počkať. Chlapec si potreboval oddýchnuť a on ho radšej odviedol do izby, keďže videl, že napriek všetkému si tá jeho pomoc v kuchyni dosť vyčerpala a bolo vhodné, aby ešte nejaký čas oddychoval aj keď sa to jeho mladému pacientovi veľmi nepáčilo. Čo mu dal najavo, hneď ho ich príchode do izby.
„Pán doktor, ja by som chcel, aby ste ostali ešte nejaký čas so mnou...“ požiadal ho, keď bol nekompromisne uložený do postele.
A on súhlasil. Pretože nemalo cenu odporovať mu, aspoň nie teraz, keď sa pomaly začínal upokojovať a doktor nepochyboval o tom, že čoskoro ho premôže spánok.  


1/3        nasledujúca časť